Keď si dnes spomínam na tie časy, všetko mi pripadá ako vzdialený sen, ktorý je zároveň sladký aj trpký. To kamarátstvo, čo kedysi ma držalo nad vodou, je už dávno preč, no jeho ozvena sa so mnou občas vracia v tie tiché podvečery, keď sedím v kuchyni nášho bytu na Palisádach v Bratislave.
Bolo mi päťdesiatpäť a stála som pri otvorenom kufri. V hlave mi vírili myšlienky, ktoré nedali pokoja. Ako sa mi, Marte Kováčovej, stalo, že som sa ocitla práve tu? Prstami som prechádzala po popraskanej šálke s nápisom Navždy spolu, než som ju položila bokom. Rozlúčila som sa pohladom s pohovkou, so spomienkami na nedeľné raňajky a žartíky o objednávaní pizze, ktoré sme mali s Romanom. Všetko to šumenie starých sporov i radostí sa mi prelievalo hlavou ako nepozvaní hostia.
V spálni bolo ešte prázdnejšie. Druhá strana postele mi robila nemého sudcu. Nepozeraj tak na mňa. Nie je to len moja vina, zašepkala som do ticha.
Balenie sa zmenilo na pátranie po kúskoch, na ktorých záležalo. Notebuk ležal na stole ako maják. Aspoň ty si zostal. Usmiala som sa, keď som sa dotkla kláves. Posledné dva roky som doň zapisovala kapitoly svojej rozpracovanej knihy. Nebola ešte hotová, no patrila iba mne dôkaz, že som sa úplne nestratila.
Vtedy mi pípala správa od Zuzky:
Tvorivý pobyt. Teplý ostrov. Nový začiatok. Víno.
Samozrejme, víno, zahihňala som sa nahlas.
Zuzka vždy vedela z katastrofy vykresať niečo lákavé. A možno práve to som v tej chvíli potrebovala najviac.
Pozrela som na vytlačené potvrdenie letenky a môj vnútorný hlas sa ozval. Čo ak sa mi tam nebude páčiť? Čo ak medzi ne patrím? Čo ak skončím v mori a zožerie ma žralok, no akurát v Chorvátsku?
Potom však prišlo nové zamyslenie: A čo ak mi tam práve bude dobre?
Zatvorila som kufor a s povzdychom povedala: Tak teda, ideme skúsiť útek. Ale neutekala som. Išla som naproti novému.
Ostrov Vis ma privítal teplým vetrom a šumom vĺn. Zatvorila som oči a nasala slaný vzduch naplno do pľúc. To bolo to, po čom som túžila.
Pokoj netrval dlho. Akonáhle som dorazila na miesto pobytu, ostrovnú tichosť prehlušila hudba a smiech. Najmä mladí ľudia vo veku medzi dvadsiatkou a tridsiatkou posedávali na farebných sedacích vreciach, pričom v rukách držali koktaily s väčším množstvom ozdôb než tekutiny.
No, na kláštor to veru nevyzerá, zamumlala som si.
Pri bazéne sa niekto zasmial tak hlasno, že z neďalekého stromu odletel holub. V duchu som Zuzke nadávala. Tvorivý únik, jasné, Zuzka.
Skôr než som stihla zmiznúť do tieňa, Zuzka sa už valila ku mne klobúk nakrivo, pohár bieleho v pravej ruke.
Tamara! zvolala, akoby sme spolu nepreberali včera všetko cez správy. Prišla si!
Už to ľutujem, zasmiala som sa, ale tvár sa mi rozjasnila.
Prestaň, tento pobyt je čarovný! Poviem ti bude sa ti tu páčiť.
Dúfala som v trochu väčší pokoj, zvýšila som obočie.
Hovadiny! Musíš spoznať tých ľudí a nadýchať sa tejto energie! Poď, predstavím ťa niekomu, chytila ma za ruku a naťahovala cez davy.
Pripadala som si ako unavená mama na školskom karnevale, pozor na všetky tie rozhádzané šľapky!
Zastavila pri mužovi, ktorý by mohol patriť na titulku magazínu. Opálený, s miernou úsmevom, v ľahkej bielej košeli, rozopnutej tak akurát, aby pôsobil tajomne.
Tamara, toto je Filip, zajasala Zuzka.
Teší ma, Tamara, pozdravil ma, jeho hlas bol jemný ako prívetivý vánok.
Aj mňa, odpovedala som, dúfajúc, že nevypadám až tak neisto.
Zuzka žiarila. Filip je tiež spisovateľ. Keď som mu rozprávala o tvojej knihe, hneď ťa chcel spoznať.
Začervenala som sa. Ešte nie je hotová
To je jedno, usmial sa Filip. Dva roky na ňu pracovať, to je úctyhodné! Rád si vypočujem viac.
Zuzka nám zmizla z dohľadu, vraj ide po ďalšie vína. Mrzela ma za tie jej nápady, no po pár minútach či už to bol Filipov šarm, alebo čaro ostrova som súhlasila s prechádzkou.
Daj mi chvíľku, prekvapila som sama seba.
V izbe som sa prehrabala v kufri a našla tých pár bielych letných šiat. Keď už tu som, nech aspoň vyzerám ako človek.
Filip ma už čakal. Pripravená?
Prikývla som, hoci vo mne všetko bublalo nečakaným vzrušením.
Tak poď, ukážem ti čosi výnimočné.
Zobral ma na skryté miesta, kde stále cítite vôňu agávy. Pláž so starou hojdačkou, tajná cestička na skalu s úžasným výhľadom nič, čo by ste našli v turistických brožúrach.
Vieš, máš talent, zasmiala som sa.
Na čo? sadol si do piesku.
Na to, aby si človek zabudol, že sa necíti nikam patriť.
Jeho úsmev sa rozšíril. Možno tu patríš viac, než si myslíš.
Rozprávali sme sa dlho, smiala som sa viac než za minulé mesiace dokopy. Jeho nadšenie Čaplinským či Petrom Pišťankom sme zdieľali rovnako. Keď robil žarty o tom, ako raz zavesí môj podpis na stenu, pocítila som isté teplo, ktoré som už dávno nezažila.
Napriek tomu ma niečo vnútri škrelo. Filip pôsobil dokonalo. Dokonca až príliš…
Na druhý deň som bola plná energie. Sadla som si za laptop a začala tvoriť ďalšiu kapitolu.
Dnes to pôjde! zašušlala som a klopkala po klávesoch.
Keď sa však otvoril desktop, zamrzlo mi srdce. Folder s mojou knihou tie nekonečné noci, dva roky písania sa vyparil. Prehľadala som celý disk. Márne.
To nie je možné, uisťovala som samu seba, srdce mi trepotalo.
Určite to mám zálohované niekde inde, prebehlo mi hlavou, no vedela som, že klamem samu seba.
Vybehla som z izby, rovno za Zuzkou.
V tichej chodbe ma zastihli tlmené hlasy. Pristúpila som bližšie, opatrne.
Potrebujeme to len posunúť správnemu vydavateľovi, povedal Filip.
Zamrazilo ma.
Cez mierne pootvorené dvere som zbadala Zuzku, ako sa nakláňa k nemu, hlas tichý ako konšpiračný šepot.
Tvoj rukopis je nádherný, ochkala. Nájdeme spôsob, ako ho vydávať pod mojím menom. Tamara nikdy nespozoruje, čo sa stalo.
V žalúdku mi zovrelo, v hrdle narastala žlč. Tak toto bol Filip, ktorý mi rozumel a ktorému som začala dôverovať?
Rýchlo som sa vrátila do izby, búchla kufor a hádzala veci, ako pri požiare. Toto mal byť môj nový začiatok, zašepkala som. Slzy som zahnala, bola som už príliš unavená veriť na druhé šance.
Keď som opúšťala ostrov, slnko žiarilo nemilosrdne. Neobzrela som sa.
O mesiacoch neskôr bol kníhkupectvo na Obchodnej plné ľudí, vzduch brnel vzrušením. Držala som v rukách výtlačok svojho románu a hľadela do povzbudivých pohľadov.
Ďakujem vám všetkým, že ste prišli, povedala som, hlas pevný, aj keď srdce mi dunelo.
Táto kniha je výsledkom rokov práce a… cesty, ktorú som nemala v pláne.
Potlesk bol úprimný, no vo mne zanechával pachuť. Tá kniha bola mojou pýchou, ale cesta k nej bola príliš tŕnistá.
Keď sa fronta na autogramy rozplynula a posledný hosť odišiel, posadila som sa sklesnuto do kúta.
Vtedy som si všimla malý, ručne písaný lístok: Dlhuješ mi podpis. Kaviareň na rohu, ak budeš mať čas.
Písmo bolo nezameniteľné.
Srdce mi na chvíľu prestalo biť Filip.
V ruke som zvierala lístok, pocity vo mne vírili: zvedavosť, hnev aj čosi, čo som nevedela pomenovať.
Chcela som lístok pokrčiť a hodiť do koša.
Namiesto toho som ho opatrne schovala do dlane, vzala kabát a vybrala sa do kaviarne k Modrému kostolu.
Zbadala som ho hneď.
Celkom odvaha napísať mi takýto odkaz, povedala som, keď som si sadala oproti.
Odvaha? Skôr zúfalstvo, pousmial sa krivo. Nevedel som, či prídeš.
Ani ja som si nebola istá.
Tamara, musím ti vysvetliť, čo sa stalo na ostrove… Zo začiatku som ani netušil, čo Zuzka zamýšľa. Presviedčala ma, že je to len pre tvoje dobro. Keď som pochopil jej pravý plán, odniesol som USB kľúč a poslal ho tebe.
Mlčala som.
Zuzka chcela, aby tvoja kniha vyšla pod jej menom. Tvrdila, že máš síce talent, ale nikdy sa to sama neodvážiš publikovať. Že ťa treba posunúť.
Posunúť? vybuchla som.
Nevedel som, že to až tak zájde. Keď mi došlo, čo plánuje, chcel som to všetko napraviť. No ty si medzitým odišla.
To, čo som počula cez dvere, bolo celé nedorozumenie? spýtala som sa napokon.
Presne tak. Keď som sa rozhodol, vybral som teba.
Nechala som ticho, aby nás na chvíľu prikrylo.
Manévrovanie Zuzky ostalo ďaleko za mnou kniha vyšla napokon pod mojím menom, mojimi podmienkami.
Vieš, od univerzity ti vždy závidela, povedal ticho Filip. Nikdy sa nestačila zmieriť s tým, že si v našom svete trošku žiarila viac.
A čo ona teraz?
Zmizla. Zrušila všetky kontakty, ktoré som na ňu mal. Nedokázala uniesť následky, keď som sa postavil proti jej klamstvám.
Spravil si správnu vec. To niečo znamená.
Znamená to, že mi dáš druhú šancu?
Jedno rande, zdvihla som prst. Nepokaz to.
Jeho úsmev sa rozšíril: Dohodnuté.
Keď sme vyšli z kaviarne, pristihla som sa, že sa usmievam.
Z jedného rande bolo ďalšie a ďalšie.
A v istom momente som sa znovu zamilovala. Tento raz však už nie sama.
To, čo začalo ako zrada, prerástlo v niečo, čo stálo na dôvere, odpustení a áno, na láske.
