PODIVUHODNÝ ŽIVOT
Na svadbe mojej najlepšej priateľky Lenky sme hodovali dva dni s vínom, s jedlom a s radosťou, ako keby sme sa ocitli mimo bežného času, v šírej hore alebo v rozprávke o tanci bez konca. Ženích bol ako z reklamy na čokoládu z Modry až neznesiteľne fešák, až sa zdalo, že mu oči žiaria azúrovou žiarou nebies a mihalnice akoby narástli z čierneho hodvábu, dlhé a husté, že by mu kdejaká Slovenka závidela. Prečo majú chlapi takéto poklady od prírody? Príroda, ha! K tomu ešte silná brada, nos ako antický bojovník v zbroji, pokožka hladká, ale s tmavým odtieňom, akoby bol slovenský rytier z Čergova. A nakoniec dovedna snáď dva metre vzrastu, plecia široké ako stodola. Keby nemali Lenku naša partia rada, pohádali by sme sa pri svadobnom stole, ktorá si ho vezme.
Vladimír bol jednoducho až nepríjemne dokonalý.
Tak, ty si jakého krásavca ulovila! doťahovali sme si z Lenky, tváriac sa čo najsmutnejšie, keby náhodou mal Vladimír ešte rovnako dokonalých bratov bez obrúčky.
Dievčatá, veď to nie je len o výzore! Vladka mám rada pre jeho jednoduchosť a srdce. On je z dediny spod Tatier, vyrastal s babičkou, vedie gazdovstvo, má šikovné ruky. Spoznali sme sa, keď moji rodičia kúpili chatu v jeho obci. Je citlivý, dobrý, spoľahlivý. A čo tam gazdoval, staral sa No prosto chlap! Ledva som ho nahovorila na prechod do mesta, súhlas vymýšľal desať nocí po sebe, zahihňala sa Lenka.
A tak Vladimír pokoril nie len veľkomesto a našu partiu, ale aj všetky nové príbuzné. Za pár rokov sa rovnako učil o víne, parfume, politike, cestovaní aj umení, a zbavil sa svojho východniarskeho prízvuku. Zvládol jazdu moderným autom, čo mladomanželom poskytol svokor, a zamestnal sa tiež pri ňom ako správny muž. O tom, kto im venoval byt, nepočuješ ani slovo veď to je slovenské tajomstvo.
Po druhom roku sobáša sa u Vladka prejavila vášeň nie k vínu, ale k snehobielym ponožkám. Len biele! Doma, u známych, v návštevách bez papúč, aj do gumákov. Ani k špinavým podlahám nezahol obuv len v bielych ponožkách. Lenka túto slabosť nezdieľala; umývala podlahu dvakrát denne a nakupovala Savo vo veľkom.
K tejto bizarnosti vznikla aj prezývka Ponožka.
Že má Vladko milenku, zistila Lenka v ôsmom mesiaci tehotenstva. Zaujímavé bolo, že aj slečna mala bruško všakovaké v rovnakom štádiu ako Lenka. Ponožka bol do dvadsiatich štyroch hodín vysťahovaný, prepustený, preklínaný a oplakaný. Potom nasledovali ťarbavé, bezodné dni hmly jesene. Lenka sa váľala na svojom smiešnom rozťahanom gauči a hľadela prázdnymi očami na strop:
Neskôr poplačem. Teraz by to bábätku uškodilo.
Naša partia sa pri nej menila ako na stráži, v tichosti strážili naše mlčanie.
Chcelo sa nám plakať, vytrhávať stránky zo svojej knihy života a trieskať nimi do stien. Ale museli sme mlčať a čakať.
Pri odchode z pôrodnice bola celá delegácia. Balóny, smiech, krik a šialené prosby, nech sa nám zdravotníčky pridajú na čaj a idú s nami do večera, tam, kde medvede popíjajú s Rómami žinčicu. Čerstvý starý otec zo strany Lenky sa snažil najviac na druhý deň napísal obrovským kriedovým písmom pod oknami pôrodnice: Ďakujem za vnuka! Potom skúšal spievať hymny, no ochrankár ho zmierlivo zobral na koniak do búdy pri vrátnici, kde nikomu neublíži.
V deň prepustenia bol dedo čulý, žiarivý a dokonca plakal od šťastia. My všetci sme tiež plakali, bozkávali Lenku a obzerali modrý perinku, kde spali malý Igor. Lenka ani v tej chvíli neplakala, len šepla:
Potom. Možno by sa od toho zmenilo mlieko.
Lenka s nami takto mlčala dva mesiace. Potom vzala odvahu ísť navštíviť Vladka bez zápaliek, bez jedu, ale s obrovskou chuťou roztrhať všetko, kričať a plakať, biť, hanbiť ho, vyhnať svoju bolesť, ktorá ju prikovala k posteli, na jeho hlavu. Na zničiteľa jej sveta s malým synkom, v ktorom verila videla svoj odraz, muža, ktorému by štrikovala ponožky za dlhých večerov a počúvala, ako Igor so smiechom krúži s Vladkom za ruku po meste. A ona Lenka túžila pozrieť do očí tej cudzinke, čo spala s jej mužom. Oči mala určite dravé, možno krásne. Priala si tam v tie oči napľuť. Potom prípadne vyškrabať.
Kde také oči hľadať, sa dozvedela úplnou náhodou od babičiek pred vchodom počas prechádzky s kočíkom. Tie ju zastavili, rozobrali Vladka na mraky a vykreslili presnú adresu hniezdenia neverníka, s radami na pomstu.
A tak stála Lenka pred vchodom šedej panelákovej ubytovne. Len vyjsť na piaty. Čo bude hore či sliny, či krik to už rozhodne sen.
Na prvom poschodí myslela, že tam určite nikto nebude a ona zabíja čas. Na druhom že by to vlastne aj bolo fajn. Na treťom počula už ostrý detský plač zhora.
Otvorila jej chudá, uplakaná žena menom Darina jej výzor úplne nesedel k obrazu sokyne. Deti vrešťali v byte ďalej.
Dobrý deň, Lenička. Vladko už u nás nie je, opustil nás pred dvoma týždňami. A kde je netuším, vzdychla Darina a sadla na zem, plakajúc.
Lenke sa v tej chvíli vyparila všetka túžba po hádkach. Chcela ísť do izby, upokojiť to dieťa, tej stratenej matke pomôcť. Potom, možno, jej povedať: Keď si chcela jazdiť na kopci, mala si rátať so sankami, vieš? Ale určite pridať podpichnutú urážku a pozrieť zvrchu mala na to právo, aspoň v tom bláznivom sne.
Bábätko bolo suché, všetko už bledlo, hlas zachripel, žily napnuté hladné dieťa kričalo naplno, zatiaľ čo jeho matka ležala v predsieni, úplne stratená.
Ako hľadala potravu v prázdnych poličkách, Lenka si pamätala iba matne. Nachádzala lístok na stole: Prosím… s hrozným nedopísaným slovom… s úzkosťou.
Darina na podlahe vyklopila všetko ako najlepšej priateľke: Nemám kam ísť, tento byt je len na pár dní, mlieko nemám, Vladko zmizol, peniaze neboli. Prepáčte, hanbím sa, ale je už neskoro. Prosila o odpustenie a vyhlásila, že ak je nutné, má Lenka možnosť ju udrieť. Syn sa volá Pavol, len nech si, prosím, zapamätá jeho meno, ak by bolo potreba. Pavol bol o 9 dní starší než Igor.
Lenka sa hnala domov s dvoma ťažkými taškami Darine, Darina vedľa nej, nesúc sýteho Pavla. Lenka utekala a premýšľala, kde doma uloží ešte dve postele.
O tri roky sme tancovali na svadbe Dariny, o štyri na Lenky. Jej nový muž neznáša biele ponožky, tvrdí, že život musí mať farby, a zbožňuje svoju ženu, syna a obe dcéry. Darina je mamou štyroch chlapcov, jej muž ešte dúfa v dievčatko.
A kdesi, v snoch, beží život ďalej s vôňou bielych ponožiek, kriedy na chodníku, a teplou chuťou domova pod Vysokými Tatrami.
