ÚŽASNÝ ŽIVOT
Na svadbe mojej kamarátky Beaty sme oslavovali dva dni bohato, veselo a pri dobrom vínku. Ženích bol očarujúci ako Peter Marcin a až nezvyčajne skromný na svoj nevšedne príťažlivý vzhľad. Všetci hostia sme si na stole potajomky obzerali Vladimíra: jeho bledomodré oči, neuveriteľne husté a dlhé čierne mihalnice (až sme si hovorili, prečo príroda dáva mužom takýto dar?!), výrazná sánka, rovný nos a pleť s jemným náznakom opálenia úplne bezchybná. A keď sa postavil, meral skoro dva metre a v ramenách vyzeral ako býk. Nebyť našej lásky k Beate pobili by sme sa o neho priamo pri svadobnom stole. Vladimír bol skrátka nádherný muž.
Beata, odkedy si takéhoto fešáka ulovila?! pustili sme sa do nej. Každá z nás sa snažila zaujať čo najľútostivejší výraz pre prípad, že Vladimír má podobne krásnych slobodných rodinných príslušníkov.
Dievčatá, no prosím vás! Ja som si Vladka zamilovala pre jeho prostotu, usmievala sa Beata. Je z dediny, vyrastal s babkou, vedie hospodárstvo, veľmi šikovný chlap. Spoznali sme sa, keď mami a oci kupovali chalupu v jeho rodnej obci. Je citlivý, dobrý a spoľahlivý mama by ho chcela za zaťa. Skutočný chlap! Len ťažko som ho lámala, aby šiel do mesta desiatky nocí sme presviedčali, haha.
Vladimír bol nevídane úspešný či už v práci, komunikácii s novými príbuznými, alebo v štúdiu. Za pár rokov sa naučil rozpoznať kvalitné víno, parfémy, politiku, umenie, cestovanie, rozprával plynulo bez nárečí, dokonca ovládal aj index Dow Jones. Sadol za volant pohodlného auta, ktoré mladým daroval svokor, a získal výborné miesto v jeho firme. Kto im podaroval byt hádajte sami.
Po druhom roku manželstva sa Vladimír začal objavovať v bielych ponožkách. Výlučne vo snehobielych ponožkách chodil po dome aj na návštevy bez papúč, obliekal ich do gumákov, a v pohode chodil po špinavých podlahách na každej návšteve.
Beata túto lásku k bielym ponožkám nezdieľala, ale poslušne umývala podlahy dvakrát denne a v obchode vyhľadávala bielidlá. Tak si Vladimír vyslúžil prezývku Ponožka.
To, že Vladimír má milenku, Beata zistila v ôsmom mesiaci tehotenstva jej samota však trvala len deväť dní, kým milenka priviedla na svet syna v tom istom termíne. Vladimír bol vyhodený, prepustený, preklínaný a oplakaný za jedinú noc. Potom nastal sivý čas mrzutého jesenného obdobia. Beata stále ležala na prehnane veľkej posteli, pozerala na strop vysušenými očami:
Na smútok je teraz čas. Malému to škodí.
Beata ako Lenin ležala bezmocne na posteli, a my sme ju pravidelne striedali, aby sme kamarátke poskytli tiché objatie.
Veľmi nám chýbalo plakať strhnúť knihu osudov a vytrhnúť z nej zradné stránky. Ale bolo treba mlčať a čakať.
Pri prepúšťaní z pôrodnice sme trieskali balónmi, prosili personál o šálku čaju a navrhovali vyraziť s nami za medveďmi do lesa, všetkým priali zdravie a šťastie. Novopečený dedko sa snažil najviac večer predtým, dojatý, sľúbil sestričkám že napraví následky svojej radosti, a z kriedy nakreslil pod okná Beate krivý nápis: Ďakujem za vnúčika!, potom sa pokúšal niečo zaspievať, kým ho nezastavila ochranka. Ochrankár mu dovolil vypiť pohár vínka v svojej kancelárii bez narušenia poriadku.
V deň prepustenia bol dedko svieži, živý a pamätám si až žiaril. Plakal od radosti a hrdosti. Plakal primerane, so srdcom na dlani. My sme plakali tiež celá delegácia, smiali sa, bozkávali Beatku, nakúkali do modrého obálky a na čas mlčali o tatkovom krásnom nose u malého Jurka. Len Beata ani na oslave neplakala:
Potom. Nech nebude mať mlieko slanú chuť.
Beata mlčala s nami ešte dva mesiace. Potom sa rozhodla ísť navštíviť Vladimíra. Bez zápaliek, bez hnevu, ale s obrovskou túžbou rozbúrať a vyrevať. Vyčítať, búchať do stien svojimi tenkými rukami, hanbiť, povzbudiť a zbaviť sa bolesti, ktorá ju pripútala k posteli tú bolesť chcela odovzdať neverníkovi. Na ničiteľa jej nádejí a ich sveta s maličkým synom, v ktorom sama Beata si predstavovala, ako večer pletie ponožky pre svojich mužov, Jurko sa smeje zvonivo a Beata s Vladimírom držia syna za ruky na prechádzke a hlavne Vladimíra samotného, toho tak potrebného človeka s nimi.
A ešte Beata strašne túžila pozrieť sa do očí tej bezostyšnej ženy, ktorá spala s jej mužom. Tie oči budú určite drzé a pekné. Do tých očí Beata plánovala napľuť. Rozhodla sa, že určite napľuje ak by bolo treba, aj vyškriabe.
Kde presne ísť hľadať, Beata zistila náhodou od aktívnych panelákových babiek pri prechádzke s bábätkom. Babky ju zastavili, pripomenuli, že Vladimír je taká sviňa, napísali jej trasu k hniezdu milencov a možnosti pomsty. Beata ostala v šoku, plakala v duši, chcela odísť bez vypočutia adresy, ale prečo sa neodhodlala odísť?
A tak stojí Beata pred vchodom starého paneláka, stačí vyjsť na piaty poschod a tam nech napľuje alebo kričí.
Na prvom poschodí si Beata pomyslela, že v jej šťastí asi nikto doma nebude a stratila čas. Na druhom poschodí už bola spokojná keby doma nikto nebol. Na treťom poschodí počula zúfalý detský plač z piateho poschodia.
Otvorila jej dvere chudá, uplakaná dievčina, ktorej úbohý výzor sa Beate vôbec nehodil k predstave vampírky”, ktorá zviedla jej muža.
Kým Beata v šoku obzerala tých štyridsať kíl konkurencie a mlčky stála, dieťa v izbe vytrvalo plakalo.
Dobrý deň, Beata. Vladimír tu nie je, odišiel pred dvoma týždňami. Kde je neviem,” šepkala dievčina a sadla si na zem, rozplakala sa.
Beate náhle prestala chcieť sa hádať. Chcela vojsť do izby a utíšiť dieťa tejto nešťastnej matke. Potom chcela štípnúť: Kto chce jazdiť, musí tlačiť sane, mrcha! Áno, musím určite vložiť mrchu. A pri tom pozrieť sa tak pohŕdavo, ponižujúco. Má na to právo ako podvedená.
Bábätko bolo suché, oči mu opuchli, na čele žilka, hlas ochrapnel. Jednoznačne, chlapček bol hladný. Plakal od hladu tak, ako len môže malá duša, jeho zvláštna matka ležala na chodbe a plakala.
Ako otvárala prázdne kuchynské skrinky a márne hľadala aj v holom chladničke, Beata si to len matne pamätá.
Ako objavila na kuchynskom stole lístok so strašnou nedopísanou vetou Prosím v mojej sm. až jej prebehla hrôza.
Dievčina na zemi v zúfalstve rozprávala Beate ako blízkej kamarátke, že nemá kam ísť, byt je prenajatý len do pár dní, mlieko sa stratilo, Vladimír zmizol, a peňazí nikdy nemalo. Že jej je veľmi ľúto. A je jej hanba. A už je neskoro. Niečo však nevedela a prosí o odpustenie. Aj že môže ju Beata udrieť, aj by bolo treba. A chlapček sa volá Pavol a nech si to Beata zapamätá. Pavol bol starší od Jurka presne o deväť dní.
Beata sa ponáhľala domov o dvadsať minút bude Jurko chcieť prsník. Beate sa utekalo ťažko: dve veľké tašky od Oľgy jej sťahovali ruky, Oľga sama sa tlačila vedľa, nesúc sýteho Pavla. Beata utekala, a v hlave premýšľala, kam dá ešte dve postele.
O tri roky sme oslavovali svadbu Oľgy, o štyri roky Beaty. Manžel Beaty neznesie biele ponožky, tvrdí, že život treba robiť farebným, zbožňuje ženu, syna a dve dcéry. Oľga je mama štyroch chlapcov, jej muž stále dúfa v malú dcérkuA keď sme sa o niekoľko rokov znova stretli na záhrade plnej zmiešaných farebných ponožiek, detí, smiechu a vône čerstvých koláčov, Beata sa pozrela na svoju rodinuna Jurka, ktorý s láskou kráčal v nevšedných červených ponožkách, na Oľgu, čo nadhadzovala Pavlovi bábiku, na malú Emu, ktorá sa snažila zapáliť sviečku do torty, a na svojho muža, ktorý ju objal od chrbta a zašepkal, že život je najkrajší vtedy, keď je v ňom miesto pre každú farbu.
Beata si uvedomila, že úžasný život nie je ten, ktorý vyzerá bezchybný a žiarivý navonok, ale ten, kde dokážeme prijať nielen nové začiatky, ale aj bolestivé konce, kde dokážeme odpustiť a pomôcť, hoci by naše srdce rado plakalo alebo kričalo. A tak sa smialanajpravdivejšie v životes rukami plnými detského objatia, v záhrade, ktorá bola aspoň na jeden deň tým najúžasnejším miestom na svete.
Ak sa niekedy ocitneš v sivom čase a stratíš nádej, spomeň si na Beatu. Ona si našla farebný koniec aj tam, kde sa zdalo, že všetko je len šedé. A možno práve v tom, že nezabudla ani na cudzích, sa skrývalo jej najväčšie šťastie. Pretože úžasný život začína vtedy, keď dovolíme, aby bol úžasný.
