Už nie viac manželka
Tóno, Tóno. Meral si si dnes tlak? Zjedol si tabletku? zavolala Emília spoza dverí, utierajúc si ruky do zásterky.
Preboha, Emka, daj mi už s tým tlakom pokoj! zahundral, ani neodtrhol pohľad od mobilu. O hodinu mám poradu. Kde je moja bledomodrá košeľa, tá bavlnená? Ožehlila si ju?
Veď som ti včera tri košele ožehlila, sám si vravel, že túto treba zaniesť do čistiarne, má fľak…
Ty vždy všetko popleť! Nedá sa ti veriť ani ponožky. No dobre, daj mi hociktorú. A čaj sprav poriadny, ten tvoj harmančekový mi už lezie hore krkom.
Emílii stuhli plecia, ale mlčky sa otočila a odišla do kuchyne.
Za oknom sa tiahla sychravá novembrová Bratislava, pochmúrna ako tie paneláky oproti. Emília Kováčová, päťdesiatsedem, stála pri sporáku a sledovala, ako sa vo vyštiepanom plechovom kanvici varí voda. Sľubovala si nový už pol roka, ale vždy bolo niečo dôležitejšie.
Nasypala silný čierny čaj do jeho obľúbenej šálky, bez harmančeka, bez mäty. Na misu poukladala chlebíky s maslom a syrom, kraje odrezané Tóno mal slabý žalúdok. Pripravila aj zopár plátkov paradajok hoci v novembri chutia akoby zo supermarketovej lepenky, ale vitamíny treba. Všetko doniesla na tácke do izby.
Anton Kováč, päťdesiatdeväť, sa rozvalil v kresle s mobilom v ruke. Pred tromi mesiacmi ho povýšili na vedúceho oddelenia po rokoch ako radový technik v bratislavskej firme. Nová funkcia znamenala tristo eur prilepšenia k platu a vlastnú kanceláriu. A akoby aj iný pohľad na seba a na celý svet.
Polož to sem, prikázal, ani sa na ňu nepozrel.
Emília mlčala a chcela ešte pripomenúť tabletku.
Tóno, vypi tú tabletku na tlak. Včera si sa sťažoval, že ťa bolela hlava…
Včera ma bolela. Dnes nie. Už ma nechaj, musím volať.
Vyšla na chodbu ku vešiaku, kde visel jeho kabát, jej bunda a starý dáždnik s prehnutou špicou. Zostala stáť akosi prázdno. Potom vzala handru a šla aspoň poutierať parapet v kuchyni už ani nevedela, kam so sebou.
Takto to u nich fungovalo už dobré tri týždne. Odvtedy, čo Tóno došiel z teambuildingu v Tatrách akýsi iný: štíhlejší, s novým účesom a cudzím pohľadom. Najskôr bola rada, že muž ožil. No potom si začala všímať detaily.
Začal kritizovať jej varenie. Predtým zjedol všetko, teraz polievka presolená, fašírky suché, pohánka so šampionmi jedlo pre študentov, nie pre šéfa. Raz povedal, že by mala variť niečo normálne, pečenú rybu, šaláty, nie to tvoje olivové raz do roka.
Skúsila pečenú rybu aj šaláty. Mlčky zjedol. Ale hneď na druhý deň už spomenul, že jeho známy Ľubošova žena nepracuje, venuje sa domácnosti a vyzerá ako žena.
Vtedy mlčala. Mohla odpovedať, že už štyri roky nerobí, odkedy vo fabrike zrušili ekonómku, ale vstáva o šiestej, vedie domácnosť, behá po lekároch pre jeho recepty, v lete vybavovala gumy na prezutie, lebo on je zaneprázdnený. Mohla by hromžiť, ale zvykla si mlčať.
Pred dvoma dňami prišiel domov neskoro. Emília práve stiahla zo sporáka slepačí vývar, odtučnený, druhý vývar, podľa lekárovej rady. Voňalo to kôprom, mrkvou.
Prečo si tak dlho? spýtala sa cez kuchynské dvere.
Zdržal som sa, odbil a odkopol topánky na chodbe.
Polievka je, poď sa navečerať.
Pozrel do hrnca a uškrnul sa.
Zasa slepačí?
Tóno máš cholesterol, lekár…
Viem, že mám. Ale už doma nechcem nemocničnú stravu.
Rozliala polievku, nakrájala chlieb. On zjedol, neodniesol tanier a odišiel. Umyla riad, utrela sporák, omrvinky zo stola. Potom vošla do izby:
Máš chuť na kompót?
Sedel v kresle s mobilom, na displeji prebliklo niečo ružové nestačila pozrieť lepšie, rýchlo skryl.
Tóno, kompót chceš?
Dlho sa na ňu pozeral.
Nie. Po chvíli: Emka, pozri sa na seba.
Nechápavo zamrkala.
Čo?
Pozri sa na seba. Kedy si bola naposledy u kaderníčky? Vlasy ti visia, župan ako nejaká starenka z dediny.
V kuchyni kvapkala batéria, niekde u susedov šumel televízor.
Tóno, povedala potichu.
Čo Tóno? Hovorím pravdu. Musím chodiť na porady s kolegami a žena by mala vyzerať! Ty… no, veď vidíš.
Akí ľudia? Veď si za tri mesiace nikoho domov nepozval.
Lebo by som sa hanbil! U Marcinov je radosť sa pozrieť. Upravená, štýlová, a ty… Pribrala si, chodíš takto, sivé vlasy…
Anton. Zriedka k nemu tak hovorila. Ty máš šesťdesiat čoskoro. Ja päťdesiatsedem. Už nie sme mladí.
Práve preto sa treba starať! Ja sa snažím, chodím do fitka. Ty sedíš celé dni doma a…
Celé dni doma, ticho zopakovala. Ani sa nevzrušila, až sa čudovala sama sebe. Dobre, Tóno. Všetko som pochopila.
Odišla do kuchyne. Uložila chlieb, zhasla nad sporákom. Robila všetko strojovo, ale vnútri sa v nej niečo pohlo. Nie zlomilo len posunulo, ako keď človek preloží nábytok a najskôr je to čudné, no potom uvidí, že to malo byť už dávno.
V noci nespala. Ležala, pozerala do stropu, vedľa Tóno fučal rýchlo ako vždy. Premýšľala. Dlhé roky bola obslužná jednotka varí, upratuje, vybavuje v lekárni, zapisuje tabletky aj mení gumy na aute (ak by ich mali, predali ho pre jeho tlak). Drahé lieky na tlak, cholesterol, kĺby. Všetko na papieriku, všetko včas do lekárne.
A teraz jej povedal, že sa na ňu nedá pozerať. Že sa zmenila na dedinskú babku. Že Marcinova je lepšia.
Premýšľala. A potom, niekedy okolo jednej v noci, rozhodla jednoducho: dosť. Nie odídem, nie rozvediem sa, ani spravím scénu. Len dosť robiť, čo nevidí a necení. Dosť byť vodovodným kohútikom: otočíš, naleješ, zavrieš a nič.
Ráno vstala klasicky o šiestej. Spravila si čaj harmančekový, ktorý on neznášal. Sadla si k stolu s mobilom. Našla si kaderníctvo v nákupnom centre. Zarezervovala sa na stredajšiu popoludnie vyše päťdesiat eur za strih a melír, za čo by si inak nikdy nedovolila. Zistila, kde sú v susednom Ružinove bezplatné ranné kurzy nordic walkingu. Zapísala si do mobilu.
Keď Tóno vyšiel do kuchyne o siedmej, na sporáku bola len jeho šálka. Chlieb, maslo, syr, všetko v chladničke nech si sám nájde.
Kde je raňajky? rozhliadal sa neveriaco.
Chlieb v chlebníku, maslo a syr tamto, kľudne povedala, nezdvihla pohľad od mobilu.
Nalial si čaj, nakrájal chlieb. Najedol sa postojačky. Odišiel bez slova.
Keď sa za ním zatvorili dvere, Emília pocítila úľavu.
V stredu zašla do kaderníctva. Majsterka, mladá žena s modrým pramienkom vlasov a viacerými náušnicami, pozrela jej vlasy a povedala:
Neprofesionálne, asi tri roky žiadna farba?
Nemala som akosi kedy, priznal Emília.
Nič to, urobíme jemný melír a nový strih.
Dve a pol hodiny sedela v kresle, dívala sa, ako sa jej mení hlava. Vyšla von nová. Nie mladšia, ale skutočná. Taká, ktorú už roky nevidela v zrkadle.
Prišla domov, cestou kúpila drahší krém na tvár nie ten najlacnejší z drogérie, ale kvalitný pre zrelú pleť. Stála chvíľu pri regáli, váhala nad sumou, ale nakoniec si ho dopriala.
Tóno si všimol jej účes. Nič nekomentoval. Ani nečakala.
O týždeň sa mu minuli lieky na tlak. Kedysi by ich včas nakúpila a položila do skrinky. Teraz odložila prázdnu škatuľku na jeho nočný stolík.
Večer sa ozvalo: Emka! Tablety už nie sú!
Viem, zavolala z kuchyne.
No tak prečo si nekúpila?
Si dospelý, Tóno. Môžeš ísť sám.
Dlhá pauza.
Ja mám prácu.
Ja už tiež.
Pritom mala tiež svoje veci: každé utorky a štvrtky nordic walking v parku. Spoznala tam dve ženy: Vieru a Ruženku. Viera bola na dôchodku, ale ešte pomáha škole, smiala sa nahlas, až vtáky utekali. Ruženka bola tichšia, starala sa o vnúčatá. Spolu chodili s paličkami a rozprávali sa to Emília predtým nepoznala, aké to je príjemné.
Tablety Tóno nakoniec kúpil sám. Položil napäto krabičku na stolík. Ona nič. On tiež nič.
Tiež zavolala starej kamarátke Žofii zo školy.
Žofi, ideš v sobotu do mesta?
Kam? Čo sa deje?
Len tak káva alebo kino. Výjdeš medzi ľudí.
Si v poriadku Emka? bola prekvapená. Už roky sa nestretli len tak.
Áno, lepšie ako dávno.
V sobotu si dali kávu a koláč v podniku blízko námestia. Pozorovali, ako vonku padá prvý sneh. Žofia zbadala nový účes.
Emka, ty žiariš! Aké krásne vlasy!
Emília sa usmiala: Kaderníctvo. Už bolo načase.
Dali si kávu, rozprávali sa. Emília jej rozpovedala všetko: povýšenie Tóna, kurz v Tatrách, tie výčitky, pripomienky na jej výzor, na varenie. Hovorila pokojne, bez sĺz, akoby rozprávala cudzí príbeh.
A čo teraz plánuješ? pýta sa Žofia.
Nič špeciálne. Len už nerobím všetko, čo nevie alebo nechce vidieť. Vieš? Nie naschvál. Len… načo?
Máš pravdu, povedala Žofia. Správne robíš.
Ešte si objednali kávu, vonku už tma, sneh sa na chodníku roztápal. Objali sa na rozlúčku a sľúbili ďalšie stretnutie.
Cestou domov Emília rozmýšľala, kedy naposledy bola takto s kamarátkou len pre seba. Naposledy možno pred šiestimi, siedmimi rokmi. Vždy niečo Tónove veci a jeho zdravie.
Domov došla, v kuchyni Tónova špinavá šálka, tanier od praženice zrejme už sám si varil. Predtým by to okamžite umyla. Teraz nie.
Kde si bola? spýtal sa Tóno, ani sa nepozrel od televízora.
So Žofiou v meste.
Dlho.
Hej.
Odišla do kúpeľne, natrela si tvár krémom, pozrela do zrkadla. Päťdesiatsedemročná žena, vrásky, ale živý pohľad, jemný melír, ktorý jej pristal. Už nie mladá, ale skutočná.
Prišli mrazy, Emília si kúpila kožené čižmy, nie lacné gumáky. Vrazila do nich stodvadsať eur a nelutovala.
V domácej rutine sa menilo niečo nepostrehnuteľné. Už nevarila len diétne jedlá preňho robila aj pre seba: poctivý guláš, pečené kura, niekedy pirohy z obchodu, lebo prečo nie. Jeho dusené karbonátky už viac nešúľala. Setr. Vieš, čo máš jesť, doktor ti povedal.
Košele prala s ostatným prádlom, bez špeciálneho režimu. Predtým zvlášť škrobené, aby boli dokonalé.
Vnímal to. Mĺkvo odvracal poznámky.
Zasa pirohy?
Áno, pokojne odpovedala.
Prestala si variť.
Prečo, včera bola polievka, v nedeľu pečené.
Nemal čo povedať. Nemohol povedať: Prečo už nestojíš za mnou? To už by priznal príliš veľa.
Emília pokračovala v parku každý utorok a štvrtok, bližšie spoznala Vieru, ktorá odporučila dobrú gynekologičku. Emília sa objednala celé roky to odkladala. Ešte sa prihlásila na bezplatný akvarelový kurz v mestskej knižnici v stredu. Nie že by túžila stále maľovať, ale …prečo nie?
V polovici decembra sa Tóno začal zdržiavať v práci. Predtým by ju to znepokojilo, teraz jedla kedy chcela, šla spať podľa seba. Chodil neskoro, raz aj po polnoci. Nevyzvedala, on nehovoril.
Že má niekoho iného, zistila podľa vône jeho oblečenia zrazu sladké parfumy, nie kancelářsky zápach. Prekvapivo to nebolelo. Skôr prišlo akési uvoľnenie: už nie je jej zodpovednosťou zachraňovať tento vzťah.
Nič nepovedala. Spala dobre.
Prinieslo to tri týždne ticha. Počula občas v kúpeľni útržky telefonátu: …no veď hovorím, Lenka, v sobotu… Lenka. Dobre.
Myslela na mnoho vecí. Tridsaťdva rokov s Tónom, syn Marek žije v Košiciach s vlastnou rodinou. V mladosti bol Tóno úplne iný: vtipný, chodil s Marekom na ryby. Kedy sa zmenil, nedokázala presne povedať. Pomaly, ako keď voda stúpa v pivnici.
Premýšľala o sebe: celý čas dookola jeho potreby. Sama ani nevedela, čo má rada, o čom by mohla snívať. Zakryté búrkou varenia a liekov.
Kurz akvarelu sa stal prekvapivo dôležitý. V knižnici im pani učiteľka Helena, päťdesiatdva, ukazovala, ako nanášať farbu. Emília vymaľovala jablčko a zistila, že naposledy maľovala v škole, v šiestom ročníku a teraz ju to teší.
Raz Helena povedala: Emília, máte dobrý cit pre farby, vážne. A bolo to pre ňu prekvapivo dôležité od cudzej ženy, keď jej Tóno podobné slová dávno nedal.
V januári Lenka očividne skončila. Tóno sa vrátil domov v bežnom režime, šedivší, chmúrnejší. Volal do práce, nesťažoval sa, bol ticho.
Jedného dňa v kuchyni poznamenal: Vonku je dnes kosa.
Jasné, prikývla. Dali mínus dvanásť.
Áno.
A odišiel. Taký bol ich rozhovor.
O Lenkinej epizóde sa dozvedela až neskôr, keď kamarát Mišo prezradil: Vraj si Tónko niečo začal. Ale dievčina ho nechala. Asi by čakala šéfa a dostala pacienta s tabletkami….
Emílii ho nebolo ľúto. Skôr pocítila niečo ako keď prestane bolieť zub nie radosť, len príjemný pokoj.
Vo februári sa jeho zdravotný stav zhoršil. Bral tabletky nepravidelne, ona videla, že ho vyšachuje zo zvyku, nie podľa rozpisu. Raz vypil dve naraz, lebo včera zabudol. Videla to, mlčala: lekár mu všetko vysvetľoval.
Tlak stúpal, sťažoval sa na šumenie v hlave, budil v noci. Ráno: Motá sa mi hlava.
Zájdite k lekárovi, kľudne poradila.
Zapíšeš ma?
Zvládneš to sám. Číslo je na kartičke.
Pozrel na ňu. Pila si čaj.
Ja si to nepamätám…
Vážny človek, vedúci… Vyriešiš.
Napísal sa nakoniec sám. Priniesol papier s novými predpismi.
Tu je.
Dobre. Vzala papier.
Kúpiš?
Pôjdem tadiaľ, keď mi dáš peniaze.
Bol zaskočený. Kedysi jej dal peniaze na domácnosť a ona kúpila všetko. Teraz čakal.
Dal jej peniaze. Kúpila liek, bez rozpisu, bez vysvetľovania. Len tak.
Prišla odmäk. Sneh sa topil, deti sa čvachtali v mlákach. Emília si kúpila v meste jarnú bundu s pásikom, svetlobéžová. Pozerala na seba v kabínke a páčila sa jej.
V marci prišli na pár dní Marek s manželkou Dominikou. Marek bol vysoký, okolo štyridsať, jemnejší ako otec. Doniesli pohár medu a bonboniéru.
Prvý večer večerali spolu Emília navarila poctivo: pečené zemiaky, viedenská roštenka, aspik, podľa mamy. Tóno ticho, Marek rozprával, Dominika sa zaujímala o akvarely.
Maľuješ, mama? prekvapene.
Učím sa.
Ukážeš?
Ukázala obrázky jablko, vázu s kvetmi, okno z knižnice. Marek vážne previeral, Dominika chválila.
Mama, strašne ti to pristane.
Len som bola u kaderníčky, poznamenala Emília.
Všimla si, ako Marek sleduje otca. Tóno potichu dával šalát. Bolo jasné, že niečo je inak. Nespytoval sa, Dominika bola pri tom.
Na druhý deň, keď Dominika išla na nákupy, Marek sa pristavil v kuchyni.
Mama, je všetko v poriadku?
Áno.
Oci je taký… Slabý. Je chorý?
Tlak mu robí problémy. Ale lieky si sleduje sám, je dospelý.
Dal si kúsok cesta do úst.
Vy ste sa pohádali?
Nie, odpovedala pravdivo. Nepohádali sa, žili vedľa seba.
Ak bude treba, povedz mi.
Vážne, Marek, je mi dobre.
A on jej uveril. Lebo jej skutočne tak bolo.
V nedeľu odišli. Byt stíchol. Emília umyla riad, poutierala stôl, sporák. Tóno pozeral televíziu.
Večer, keď si išiel naliať vodu, pristavil sa pri okne.
Marek vyzerá dobre.
Áno.
A ich deti…
Áno.
Dopil vodu, položil pohár a odišiel. Emília pozerala z kuchyne na osvetlené dvory s poslednými vločkami.
Apríl začal tým, že Tóna prepadol hypertenzný záchvat. Nie dramaticky, ale ráno od slabosti skolaboval v chodbe. Zavolal Emíliu.
Emka, je mi zle.
Prišla, previedla ho do postele. Merala tlak: 185 na 110. Zvlášť zle.
Vezmi kapilárku z nočného stolíka. Polež si, budem v kuchyni.
Odtiaľ ho sledovala, počula, ako hľadá tabletky. O hodinu mal lepší tlak, už len 160 na 95.
Dnes lež, nechoď nikam.
Ale do práce…
Zavolaj, že si chorý.
A on naozaj zostal. Priniesla mu čaj a sucháre. Nie preto, že chcel. Proste preto, že videla, že je mu ťažko. Rozlišovala: nemusím sa starať naivne, ale netreba byť zlá.
Ležal, díval sa do stropu.
Emka, po dlhej chvíli.
Áno?
Asi som sa posledné mesiace správal ako blbec.
Nereagovala hneď. Sadla si na kraj postele.
To hej, riekla pokojne.
No… S tým povýšením mi akosi stúpla hlava. Myslel som si, že všetko je iné. Že som dosiahol niečo.
Veď si vedúci, Tóno.
Hej, a ty si tu… Zamlkol. Ja som to chcel povedať inak.
Viem, čo si chcel, potichu.
Vstala, vzala mu šálku. Odišla bez scény, bez slzavého objatia. Proste: áno, správal si sa zle, a život ide.
Apríl plynul, začal máj. Stále chodila do parku a na akvarely, spoznala Vieru viac. Viera ju zobrala do divadla po desiatich rokoch zas. Sledovala slovenskú dramatickú hru, v bufete si dala pomarančový džús. Cítila, že je to správne. Päťdesiatsedem, a ešte nie je koniec, ale nový začiatok.
S Tónom žili paralelne už nefrflal, že jedlo nie je podľa jeho diét alebo že Marcinová je lepšia. Niekedy sa pokojne rozprávali o bežných veciach. Občas večer sedeli v jednej miestnosti: on televízor, ona knihu od Viery.
Raz ju požiadal, aby mu cez internet objednala lieky na e-shope je lacnejšie.
Neviem to… Ty vieš určite lepšie!
Ale je to jednoduché. Zadáš názov, vložíš do košíka, vyberieš odberné miesto.
Nechceš to spraviť ty?
Spravila by som, ale aj ty sa naučíš.
Po chvíli mu to ukázala. On si objednal sám. Uvedomila si, aké je dôležité nedávať inému pocit neschopnosti a že pomoc nie je robiť všetko namiesto druhého.
V júni začalo byť teplo. Kúpila si nové letné šaty s kvetmi, ktoré sa jej páčili. Pozrela do zrkadla a nevyzerala ako dedinská starena, ale žena, ktorá si vie kúpiť pekné šaty pre seba.
Vzťahy v staršom veku sú rôzne. Sú páry, čo žijú vo vojne, iní v sladkej kamarátstve, iní v tichej ľahostajnosti. U nich s Tónom to bolo štvrté: nie vojna, nie mier, ale čiastočné osamostatnenie pod jednou strechou.
O budúcnosti nevedela. Niekedy myslela na otázku o rozvode, ktorú položila Žofia. Nezavrhovala ju, len ešte bola v procese sebapoznávania.
Leto plynulo v pokoji. Vybrala sa na dva týždne k Marekovi do Košíc prvýkrát sama, bez Tóna. On zostal doma. Zbalila výšivku pre vnučku Tamarku. Dva týždne boli skvelé: s vnúčatami v parku, varila, šila perinku, rozprávala rozprávky.
Večer sa Marek vždy vypytoval, ako je jej, čo doma. Odpovedala, že žijú normálne, ale zložito. Prikývol, nebazíroval na detailoch. Dobré dieťa vychovala.
Vrátila sa oddýchnutá. Tóno ju privítal stroho: Tak si späť. Pomohol jej so šuplíkom. Bolo to malé, ale nie zbytočné gesto.
V auguste bolo dusno, s ventilátorom v spálni a polovicou vodového melóna. On jej poďakoval prvý raz po dlhom čase.
V septembri, keď znova prišli studené rána a pod oknom šušteli žlté topoľové listy, prišlo to, na čo bola pripravená.
V piatok večer došiel bledý, opatrný krok.
Emka, je mi zle.
Čo ti je?
Tlak, hlava, a tu, položil si ruku na srdce, tlačí ma.
Odkedy?
Od obeda. Myslel som, že prejde.
Tabletku si mal?
O tretej. Nepomohlo.
Sadni si.
Zmerala tlak: 190/115.
To je vážne. Treba volat sanitku.
Ešte možno jedna tabletka…
Nie. To už musí lekár.
Zavolaj ty…
Tu Emília zastala. Pozerala naňho s tonometrom v ruke.
Videla vystrašeného staršieho muža, komu je zle.
A zároveň si spomenula: že celý rok akoby bola neviditeľná. Že povedal slová, ktoré sa nezmažú. Že hľadel cez ňu dávno predtým, než ona prestala sa starať.
Rozhodla, čo urobí.
Tóno, mobil máš. Číslo sanitky poznáš.
Čože?
Vytoč 155. Nadiktuj adresu, povedz tlak a bolesť na hrudi. Oni prídu.
Emka… Ty mi nepomôžeš?
Pomohla som: zmerala som ti tlak a povedala, čo robiť. Teraz to zvládneš sám.
Ale ja…
Tóno, položila prístroj na stôl, zvládneš to. Si dospelý. Vedúci. Poradíš si.
Odišla do izby. Bez okázalosti, len ticho zavrela dvere.
O chvíľu z kuchyne znelo tichučko:
Haló. Áno, sanitku prosím. Adresa…
Napriek všetkému si spravila harmančekový čaj, aký má rada. Prešla cez kuchyňu, Tóno telefonoval, pozrel na ňu so strachom. Pozrela z okna na večernú Bratislavu pod lampou žlté svetlo na mokrom asfalte, čierne lístie topoľov.
Keď prišla sanitka, počula, ako otvoril, ako prešli dvaja lekári, rýchle slová: tlak, EKG, asi nemocnica. Pýtali sa:
Je doma manželka?
Je, ale nejde so mnou.
Chvíľa ticha. Lekár neutrálne:
Dobre. Oblečte sa, ideme.
Dvere, výťah, ticho.
***
Život Emílie sa zmenil. Bola síce stále manželka, ale hlavne bola ženou, ktorá znovu našla seba. Naučila sa, že nestačí dávať všetko druhému a zabúdať na seba. Aby mohla pomáhať iným, musí najprv pochopiť a vážiť si samú seba. V tom je spokojnosť aj múdrosť, ktorú jej už nik nevezme.
