Začala som rozčuľovať vlastného muža…?
Osem rokov išlo všetko skvele, a v deviatom sa na Ondreja začalo všetko hnevať najviac však samotná Nadežda.
Ondrej domov chodieval až večer, rýchlo sa navečeral, niečo si zamrmlal popod nos, otvoril si notebook a až do noci strieľal v počítačových hrách. Ak sa na Nadeždu aj pozrel, mal výraz, akoby ho boleli zuby od hlavy až po päty. Čoraz častejšie jej s chladom oznámil, že dnes prespí u mamy.
Jedného večera to už Nadežda nevydržala a zavolala svokre:
Mária, Ondrej je teraz u vás?
Načo jej Mária s najsladším hlasom odvetila:
Dobrá žena, Nadežda, vždy vie, kde má manžela.
Nadežda si dokonca kúpila knihu Ako si udržať muža a začala pokladníčke vysvetľovať, že je to pre kamarátku. Dievčina na ňu pozrela s odporne ľútostivým pohľadom.
Po chvíli si však Nadežda uvedomila, že je s tou knihou niečo podozrivé. Veď koľko mužov by človek musel udržať, aby vedel napísať celú knihu? A kde sa berú noví, vhodní na udržanie, keď tých prvých už žena udržala?
Sto päťdesiat strán užitočných rád: že manžela má ťahať domov k rodinnému krbu, že má nosiť erotické prádlo, že sa má zaujímať o jeho záležitosti. Dokonca zvládla aj kysnuté cesto, ktoré jej nikdy predtým nevyšlo ale Ondreja ku krbu neprilákala. Možno mala cesto miesiť v erotickom prádle. Alebo tak oblečená prísť ku svokre, kde sa Ondrej údajne zdržuje.
Ani snaha žiť Ondrejovým životom nevyšla: hneď na prvýkrát prešla v jeho strieľačke ten level, ktorý Ondrej skúšal zbytočne celý týždeň. Láske to teda neprospelo.
Nadežda išla do mesta po zimné čižmy, no vrátila sa domov s tučným šteniatkom za to isté, čo stála obuv. Keď sa naň pozrela, pochopila, že celý život snívala o psovi. Nie o nejakej kabelkovej kňučačke, ale o riadnom, poriadnom psovi.
Teta, čo sa nazvala chovateľkou, jej povedala:
Slečna, vy sa v psoch vyznáte? Vôbec? No nič, toto je slovenský kopov, uvidíte, vyrastie z neho nádhera!
Na Nadeždinu poznámku, že nie je veľmi kopov, len mávla rukou:
Vyrastie, spevnie, je to veľmi moderné plemeno, rodičia sú šampióni, ešte k tomu vám ho dám skoro zadarmo.
Začala si vypytovať sumu, ktorú Nadežda samozrejme nemala, no dobrá chovateľka súhlasila aj s tým, čo mala.
Veď musí niekto prejaviť radosť z vášho príchodu domov. Čižmy vám do očí nepozerajú oddane, nekrútia chvostom a nenosia papuče v zuboch.
Večer mal akurát Ondrej zase raz zakotviť doma.
Čo je to za obludu?! opýtal sa.
Slovenský kopov, čistokrvný, a ani drahý nebol, aj papiere naň mám, odpovedala Nadežda.
V papieroch bol však pes označený ako alpský jazvečík. Telefón na chovateľku bol číslo na stavebný podnik, kde sa na otázku o psoch ozývali nevychovano.
Ty máš oči?! Kde tu vidíš kopova alebo jazvečíka? Koľko si za to dala?! Koľko?! Nemáš rozum!
Šteniatku sa Ondrejove výkriky ani trochu nepozdávali, tak zamručal a namiesto hrozivého zavrčania pod ním vznikla obrovská mláka.
Pane Bože, z kým to ja žijem! zvolal muž a vrátil sa k počítaču. Vyzeral, ako keby v tej hre nestrieľal monštrá, ale s radosťou Nadeždu.
Ráno sa ukázalo, že šteniatko si rýchlo zvyklo. Po noci presne vycikalo a rozhryzlo Ondrejove tenisky aj spoločenské topánky.
Vtedy to už prasklo.
Na Nadežde bolo všetko hrozné a neznesiteľné: jej tvár, šaty, povaha aj myšlienky. A ešte aj to, že zarába dvakrát toľko, čo Ondrej vraj ním tým pohŕda. A nemá deti.
Ondrej, veď ty si deti nechcel, šepla Nadežda.
No preto! Aké deti by mala taká hlupaňa?! Takých idiotov ako ty! Pozri sa na seba, kto by o teba čo i len zakopol!
Šteniatko chvíľu počúvalo a potom sa odvážne prikráčalo k Ondrejovi a chcelo ho uhryznúť do členka.
Nadežde z toho zaťalo hrdlo. Len ticho sledovala, ako si Ondrej hádže veci do kufra.
Tridsať rokov. Život skončený. Bodka. Dosť.
Ďalej žiť nemalo význam, len to sa šteňaťu nedá vysvetliť. S nešťastným pohľadom žulo jej ponožku a hrialo sa. Kašľalo na Nadeždine žiale a temné myšlienky chcelo jesť, piť a počuť, aké je úžasné, aby mu niekto poškrabal bruško.
Šteniatko menom Hugo rástlo rýchlejšie ako kvások, ale ochranca z neho nikdy nebol, hoci vyzeral ako zámocký pes. Získaval si skôr srdcia lízaním, ako hryzením.
Nadežda s Hugom chodila večer dlho von. A tak sa raz v decembri priplietla do dvora, kde sa kopali nejaké jamy. Snežilo s dažďom a všetko bolo mokré. Hugovi sa nedarilo, spadol do jednej jamy a začal kňučať. Nadeždu to tak vyľakalo, že tam hneď skočila za ním, našťastie si nohy nezlomila. Jama bola poriadna, hlinená, klzká, na hodinkách skoro polnoc a mobil ostal doma.
Najskôr bolo Nadežde trápne volať o pomoc, ale po pár bezúspešných pokusoch vyliezť začala kričať Pomoc!. Nakoniec k nej prišli dvaja mladíci v čiernom gotici, v slabom svetle lampy pôsobili ako z iného sveta. Neobetovali ju, nepochovali, zavolali hasičov a ešte aj počkali, kým prídu, smiali sa a vtipkovali hore pri jame. Prvého vytiahli Huga, ktorý v eufórii hneď všetkých povyoblizoval, aj gotikov. Potom Nadeždu, ktorá bola taká premrznutá, že jej už bolo jedno, čo si kto myslí.
Namračený veliteľ hasičov šťavnato ohodnotil sprostého psa, naivnú Nadeždu, lenivcov z bytového podniku aj nešikovných kopáčov. Niečo padlo aj na vládu. Hugo také výrazy ešte nezažil, tak šťastne skákal okolo veliteľa, až mu dal v skoku pusu na nos a poriadne mu ho rozbil hlavou.
Tak to teda okolo jednej v noci vyzeralo nasledovne: špinavý, ale šťastný Hugo, od blata celá pokrytá Nadežda, hasiči s gotikmi tiež od blata, veliteľ s krvavým nosom.
Pani, môžete toho svojho čerta aspoň trochu vychovávať, povedal postihnutý.
Vychovávam, ale on je tak trochu nevychovateľný, priznala so smiechom.
Presne ako ja, stihol zahlásiť jeden z gotikov, a zasmiali sa všetci.
Ja bývam tam v tom vchode, príďte sa umyť, navrhla chvejúca sa Nadežda.
Choď, choď, nabádali hasiči veliteľa, vyzeráš ako Hannibal Lecter.
Mala by som si tú jamu vykopať sama, smiala sa neskôr Nadeždina kamarátka, kým títo úradníci niečo vyriešia, zostarneš ako starenka.
P.S. Nadeždine deti nie sú žiadne géniovia. Sú to normálne, vtipné a bystré deti. Jožko i Marienka. V prvej triede mali rozprávať o rodine.
Náš ocko zachraňuje svet! A naša mama pracuje s počítačom! zahlásil rozpustilec Jožko.
A tiché dievčatko Marienka dodala:
A náš pes vie pozerať televízor!
