Už ste niekedy videli človeka vo vašom veku a pomysleli si: “To snáď nie! Ja tak stará nevyzerám… či áno?” 😅
Dovoľte, aby som vám povedala, čo sa stalo mojej kamarátke:
Volám sa Zuzana Vargová. Čakala som na autobus na stanici, a keď som konečne nastúpila, všimla som si vodičov preukaz. Bol na ňom vytlačený jeho celý názov – a niečo mi pripomenul.
Zrazu sa mi vybavil vysoký, pekný chlapec s čiernymi vlasmi, do ktorého som bola zamilovaná na strednej škole… pred asi 35 rokmi.
Na sekundu mi bľsklo hlavou:
“Bol by to on? Ten chlapec, ktorý ma kedysi tak priťahoval?”
Ale keď som sa na vodiča pozrela bližšie, zahnala som tú myšlienku.
Bol holohlavý, so šedivými vlasmi, vráskami, mal menšie bruško – vyzeral oveľa staršie!
Napriek tomu som sa nedokázala udržať a spýtala som sa.
Povedala som:
—Prepáčte, chodili ste na Gymnázium Juraja Hronca?
—Áno, chodil! odpovedal s úsmevom.
—A kedy ste maturovali?
—V roku 1988… Prečo sa pýtate?
Tak som to z neho jednoducho vyzvedla:
—No veď, my sme spolu chodili do triedy!
Pozrel sa na mňa uprene…
A potom…
TEN MUŽ…
HOLOHLAVÝ,
ŠEDIVÝ,
POKRYTÝ VRÁSKAMI,
S MIERNYM BRUŠKOM,
UNAVENÝMI OČAMI A POMALOU CHODZOU…
SA NA MNA POZREL A SPYTAL SA:
—A ktorý predmet ste učili, pani učiteľka?
—
😑
Odvtedy už nikoho nesúdim podľa vzhľadu.
Ale priznám sa… nabudúce som sa oveľa viac snažila, keď som sa obliekala von! 😉
—
No neznie to trochu kruto? 😆
