Už nie manželka
Tibor, už si si dnes zmeral tlak? Vzal si si tabletku? zavolala Zuzana z kuchyne, utierajúc si ruky do zásterky.
Preboha, Zuzi, daj mi pokoj s tým tvojím tlakom! zamrmlal bez toho, aby odtrhol oči od telefónu. O hodinu mám poradu. Kde je tá moja modrá bavlnená košeľa? Ožehlila si ju?
Veď som ti včera žehlila tri košele, túto si predsa chcel dať do čističky, bola tam škvrna…
Stále si všetko pletieš! Nedá sa ti nič zveriť. No daj mi teda aspoň nejakú. A silný čaj mi urob, z toho tvojho rumančekového mi je už zle.
Zuzanine plecia sa napli, ale nič nepovedala a šla do kuchyne.
Za oknom bol november, mokrý a šedý. Deväťposchodový panelák oproti žiaril len na pár miestach, inak boli všade tmavé okná. Zuzana Králiková, päťdesiatšesťročná, stála pri sporáku a sledovala, ako vrie voda v starom kanvici s odštiepeným zobákom. Kanvicu plánovala vymeniť už na jar. Ale nevyšlo to. Nebol čas.
Nasypala do hrnčeka čierny čaj, presne taký, aký mal rád žiadna mäta, žiaden rumanček. Pripravila tanier s obloženými chlebíkmi, ktoré už pripravila o šiestej ráno. Chlieb s maslom a syrom, bez kôrky, lebo mal citlivý žalúdok. Nakrájala aj paradajku, síce novembrové chutia ako kartón, ale aspoň niečo pre vitamíny. Všetko dala na podnos a niesla do izby.
Tibor Králik, päťdesiatosemročný, sedel v kresle a pozeral do mobilu. Pred troma mesiacmi sa stal vedúcim oddelenia. Predtým bol dvadsať rokov radový inžinier. No po odchode vedúceho, pán Vaverčáka, si vybrali jeho. Nová pozícia priniesla prirážku k platu štyristo eur, samostatnú kanceláriu a, zdá sa, aj nový pohľad na seba i na svet okolo.
Polož to sem, kývol na stolík, ani nevzdychol pohľad.
Zuzana položila podnos. Na chvíľu sa odmlčala.
Tibor, prosím, vezmi si tú tabletku. Včera ťa bolela hlava.
Včera ma bolela. Dnes nebolí. Už choď, potrebujem volať.
Odišla. Zastala v chodbe pri vešiaku, kde visel jeho kabát, jej prešívaná vetrovka a starý dáždnik s ohnutými drôtmi. Postála, pozerala do prázdna. Potom vzala handru a išla poutierať parapet v kuchyni, lebo v tej chvíli netušila, čo iné má robiť.
Takto to išlo už asi tri týždne. Odkedy Tibor dostal povýšenie a vrátil sa z firemného školenia niekde pri Piešťanoch, bol akýsi iný. Udržiavaný, s novým účesom, zvláštnym výrazom v tvári. Najskôr sa Zuzana potešila aspoň trocha ožil. Potom si však všímala čoraz viac.
Začal kritizovať jedlo. Predtým jedol, čo bolo, mlčky. Teraz zrazu polievka presolená, fašírky suché a pohánka? To je žranica pre študentov, nie pre šéfa oddelenia. Prekvapene sa spýtala, či dobre počula. Pozrel na ňu, akoby hovorila nezmysly, a povedal:
Zuzana, už by si mala variť niečo lepšie. Pečenú rybu, normálne šaláty, nie ten tvoj vianočný zemiakový.
Vravela si nuž, fajn. Uvarila rybu i šalát. Zjedol potichu. Potom však prišiel domov zamračený a povedal, že manželka jeho nového kolegu Šipoša nepracuje, venuje sa len domácnosti a vyzerá ako žena.
Zuzana vtedy nič nepovedala, aj keď by mala čo. Už štyri roky je doma, odkedy v ich účtovníctve prepúšťali. Vstáva pred šiestou, spáva neskôr ako on. Stará sa o byt, chodí do polikliniky po jeho recepty, stojí v rade v lekárni po tabletky na tlak a cholesterol, dáva pozor, aby ich naozaj bral, v zime zháňa jeho pneumatiky a odnáša ich do servisu, lebo Tibor je zaneprázdnený. Všetko by mu mohla povedať. Ale bola zvyknutá mlčať.
A pred dvoma dňami prišlo to, po čom sa už nedalo mlčať.
Prišiel domov po ôsmej. Práve dovarila kurací vývar, slabý, druhý vývar, lebo mu cholesterol stúpa. V kuchyni voňal kôpor a mrkva.
Prečo si zase tak neskoro? spýtala sa.
Zdržal som sa, odvrkol a hodil topánky k dverám, nie na poličku.
Polievka je hotová, poď si dať.
Vošiel, nahliadol do hrnca, pokrčil nos.
Zase kurací.
Tibor, veď lekár povedal…
Viem, čo povedal. Ale už mám dosť nemocničného žrádla doma.
Naliala polievku, nakrájala chlieb. Tibor zjedol, vznikla. Neodniesol tanier. Išla pozbierať po ňom, utrieť sporák, omrvinky. Potom zašla do obývačky, aby mu povedala, že je aj kompót.
Sedel v kresle, čosi rýchlo preklikával v mobile. Zazrela záblesk ružovej farby, nestihla rozoznať čo. Telefón prikryl.
Dá siš kompót?
Zdvihol oči. Dlho sa na ňu díval, akoby niečo zvažoval.
Nie, povedal, a po chvíli dodal: Zuzka, pozri sa na seba.
Nechápala.
Prosím?
Pozri na seba. Kedy si bola naposledy u kaderníčky? Vlasy ti visia, župan máš ako stará vedma zo salaša.
V kuchyni tiekol kohútik. Od susedov cez stenu bežal tlmený televízor.
Tibor, povedala ticho.
Čo, Tibor? Hovorím pravdu. Chodím teraz na firemné podujatia, ľudí stretávam. Manželka má tiež nejako vyzerať! A ty… Takto to nejde.
A kto k nám chodí? Za tri mesiace si nikoho domov nepozval.
Lebo sa hanbím! zvýšil hlas a slovo to hanbím padlo medzi nich ako balvan do jazera. Šipošovie žena to je radosť sa pozrieť: upravená, štýlová. Ty Pribrala si, chodíš v župane, vlasy nefarbené
Tibor (celým menom, to robila len zriedka), o chvíľu budeš mať šesťdesiat. Ja mám päťdesiatšesť. Sme už starší ľudia.
Práve preto treba na seba dbať! Ja chodím do fitka, pohybujem sa. A ty si len doma a…
Len doma, zopakovala. Jej hlas bol zvláštne vyrovnaný, prekvapene to zaregistrovala. Dobre, Tibor. Rozumela som.
Odišla, pokojne, ako automat. Vo vnútri sa v nej niečo posunulo. Nie zlomené, len posunuté, ako keď presuniete nábytok v izbe a najskôr je to čudné, ale neskôr zistíte malo to byť už dávno.
Noc nevedela zaspať. Ležala na svojej strane, hľadela do plafónu. On hneď začal chrápať. Počúvala jeho dych a premýšľala.
Premýšľala, že posledných desať rokov žije ako obslužný personál. Ráno vstáva, varí, perie, upratuje, sedí v lekárni, v čakárňach, zháňa lieky platí ich z karty, vozí ho taxíkom, odkedy nemajú auto, lebo Tibor za volantom už nezvládal tlak. Sleduje, či berie Enalapril, Rosuvastatin, v apríli pribudol ešte liek na kĺby, balenie za tridsaťštyri eur. Písala si do zošita, kedy končí ktorý. Lekár povedal nesmie byť výpadok v liečbe.
A teraz jej povedal, že sa za ňu hanbí. Že je ako dedinská žena, že Šipoš má krajšiu ženu.
Zuzana premýšľala. A o jednej v noci dospela k jednoduchej myšlienke: stačilo.
Nie odídem, nie rozvediem sa, nie urobím scénu. Stačilo robiť veci, ktoré necení a nevšíma si. Stačilo byť na denné použitie, ako vodovodný kohútik. Teraz už môže aj sám.
Ráno vstala ako obyčajne, o šiestej. Urobila si svoj čaj, bylinkový rumančekový, ktorý on nemohol vystáť. Sadla si s telefónom za stôl. Našla si kaderníctvo v nákupnom centre pri zastávke to drahšie, kam nikdy nechodila, lebo ostrihanie tam stálo aspoň štyridsať eur. Objednala sa na stredu. Potom si našla kurzy nordic walkingu v parku vedľa, zadarmo, vždy v utorok a štvrtok ráno. Zapísala si to do mobilu.
Keď Tibor vyšiel do kuchyne o siedmej, na sporáku bola len jeho šálka. Chlieb v plechovke, maslo v chladničke. Vezme si sám.
A raňajky? rozhliadol sa.
Chlieb, maslo, syr všetko tam máš, povedala Zuzana, nepozrela sa od mobilu.
Postál. Sám si nalial čaj, nakrájal chlieb, najedol sa postojačky. Odišiel do práce bez slova.
Sledovala, ako sa za ním zatvorili dvere, a pocítila zvláštnu úľavu.
V stredu šla do kaderníctva. Mladá kaderníčka s poloholou hlavou a piercami pozorne obzerala Zuzanine vlasy.
Dlho ste nefarbili?
Tri roky. Nebol čas.
Fajn, spravíme jemné melírovanie, žiadne ostré prechody. Zmeníme aj strih.
Sedela v kresle dve a pol hodiny. Pozerala do zrkadla, ako sa mení. Vyšla odtiaľ iná. Nie mladá to už by klamala. Ale živá. Sama sebou, na ktorú už skoro zabudla.
Nechala tam osemdesiat eur. Po ceste domov si kúpila kvalitný pleťový krém na zrelú pleť za šestnásť eur, stála v drogérii a chvíľu váhala drahé. Spomenula si na Šipošovú a vložila do košíka.
Tibor večer uvidel vlasy. Nič nepovedal.
Ani to nečakala.
O týždeň mu došli lieky na tlak. Skôr by Zuzana automaticky všetko doplnila, vyrátala, kúpila. Teraz len položila prázdne balenie na jeho nočný stolík. Nech si všimne.
Prišiel z práce, prešiel okolo bez povšimnutia. Nič nepripomenula.
Na druhý deň hľadal v skrinke tabletku a našiel prázdne balenie.
Zuzi! zvolal zo spálne. Došli mi tabletky!
Viem, ozvala sa z kuchyne.
Prečo si mi nekúpila?
Si dospelý človek. Môžeš aj ty.
Dlho bolo ticho.
Ja mám prácu.
Ja mám tiež svoje veci.
Aké, to nespresnila. Ale skutočne mala: v utorok a štvrtok chodila do parku s babami s Ninou a Rózou. Nina bola učiteľka, smiala sa nahlas, až vtáky ušli zo stromu. Róza už bola na dôchodku, pestovala vnúčatá. Spolu chodili s paličkami, rozprávali sa, dýchali čerstvý vzduch. Pre Zuzanu to bolo nové a osviežujúce.
Lieky si Tibor nakoniec kúpil sám. Priniesol ich domov, bez slova ich položil na stolík.
V tých dňoch Zuzana zavolala kamarátke Jarke, kolegyni z bývalej účtárne.
Jarka, máš v sobotu čas?
Čo sa deje?
Poď niekam. Do kina, do kaviarne.
Zuzi, všetko v pohode? Však sme spolu po kaviarňach neboli asi štyri roky!
Lepšie ako zvyčajne, usmiala sa Zuzana.
V sobotu sa stretli pri električke. Jarka si všimla jej vlasy a zhíkla:
Zuzi, čo si to urobila! Paráda!
Bola som v kaderníctve.
Konečne! Už som si hovorila, kedy to príde…
Nuž, je to teraz.
Sadli si do kaviarne pri okne, dali si latté a zákusok. Za sklom padal prvý sneh, na chodníku sa hneď topil.
Tak rozprávaj, povedala Jarka.
A Zuzana rozprávala. O Tiborovom povýšení, o školení, o jeho novej maniere. O tom, ako jej vyčítal polievky, Šipošovú, aj tú hanbu. Rozprávala pokojne, akoby išlo o cudzí príbeh.
Jarka počúvala a miešala kávu.
A čo robíš teraz?
Nič špeciálne. Len som prestala robiť veci, čo necení. Vieš? Nie z trucu. Proste načo.
Chápem. Jarka sa zamyslela. Dobre robíš.
Neviem, či dobre. Ale inak už neviem.
Jarka prikývla. Dali si ešte kávu. Vyšli von, objali sa.
Zavolaj mi. A v budúcu sobotu znova! povedala Jarka.
Dobre, súhlasila Zuzana.
Cestou domov v električke rozmýšľala, kedy naposledy boli s Jarkou takto samy. Šesť, možno viac rokov. Vždy sa niečo našlo viac dôležitého, Tiborov tlak, domáce povinnosti…
Doma Tibor pozeral televízor. V kuchyni bola špinavá panvica a šálka od kávy, zrejme si varil sám vajíčka. Pozrela na tanier. Kedysi by umyla. Teraz nechala tak.
Kde si bola? spýtal sa.
S Jarkou sme sa stretli.
Dlho.
Áno.
Šla sa umyť, natrela si novým krémom tvár. Pozrela do zrkadla. Nič hrozné tam nevidela: päťdesiatšesť, tvár staršia, no živá, vrásky pri očiach, ryha pri ústach. Vlasy s melírom jej pristali. Je staršia, a to je v poriadku.
December priniesol mrazy. Kúpila si poriadne zimné kožené čižmy, žiadne lacné gumáky stáli stošesťdesiat eur, neľutovala ani cent.
V byte sa menilo niečo neviditeľné. Stále varila, ale už nie diétne jedlá len pre neho. Uvarila, na čo mala chuť: poriadny boršč, zemiaky s kuracím, niekedy mrazené pirohy prečo nie. Varenie parených kotliet už neriešila. Jedz, čo je, doktor ti povedal, sleduj si to sám.
Košele už prala s bežným prádlom, žiadne špeciálne režimy ani öždé žehlenie. On si všímal, nič nehovoril. Občas poznamenal:
Zase pirohy?
Áno, pirohy.
Ty už ani nevaríš.
Včera bol vývar. V nedeľu pečené.
Odišiel ticho, márne hľadal slová. Nemohol predsa povedať: Prečo sa už netočíš len okolo mňa? To by bolo až priveľmi úprimné.
Zuzana každý utorok a štvrtok chodila do parku. Spriatelila sa s Ninou; tá poznala dobrú gynekologičku, ktorú chcela Zuzana vyhľadať už dávno. Objednala sa. Zapísala sa aj na akvarelový kurz do knižnice dve hodiny v stredu, kde stačilo len maľovať a myslieť na farby.
V polovici decembra sa Tibor začal zdržiavať po práci. Kedysi by bola nervózna a obvolávala ho, teraz si večerala sama, kedy chcela, šla spať, kedy chcela. Prišiel o deviatej, desiatej. Raz aj pred polnocou. Nepýtala sa ho nič, on nevysvetľoval.
O tom, že niekoho má, sa nedozvedela z telefónu, ale raz prišiel domov a voňal cudzím parfémom. Bolo to sladkasté, nič, čo by sa šírilo v práci, či reštaurácii. Najskôr sa čudovala a potom pocítila nie bolesť, ale úľavu. Teraz, keď by aj odišiel, to bude jeho voľba, nie jej chyba.
Nepovedala nič. Ani slza nepadla. Spala dobre.
Trvalo to asi tri týždne. Chodil domov neskoro, volal si do kúpeľne, raz začula cez dvere: áno, Lenka, budúcu sobotu Lenka, nech je.
Za ten čas Zuzana veľa premýšľala. Žili spolu tridsaťdva rokov, vychovali syna Michala, ktorý je teraz v Košiciach a má už dve deti. Kedysi bol Tibor iný: vtipný, chodil s malým na ryby. Nedalo sa povedať presne, kedy sa zmenil bolo to pomaly, ako keď suterén zaplavuje voda.
Premýšľala o sebe. O tom, že toľké roky len slúžila, až zabudla, čo ju teší či baví. Aká hudba, aké knihy, kam by šla, keby naozaj mohla. Všetko to utopila vo vývaroch a tabletkách.
Akvarelové hodiny boli nakoniec veľmi dôležité. Učiteľka pani Natália povedala len tak medzi rečou: Máte dobrý cit pre farby, pani Králiková. Taká maličká vec, a predsa významná. Lebo Tibor nevravel Zuzke niečo také už roky.
Začiatkom januára Lenka, tipovala Zuzana, vec ukončila. Zistila to podľa toho, že Tibor sa vrátil do rutinného režimu: domov v sedem, televízor, žiadne telefonáty z kúpeľne. Bol unavený, trošku schudol, začal pokašliavať.
Varila, jedol potichu, niekedy len prehodil triviálnu vetu pri čaji:
Vonku je dnes chladno.
Áno, mínus dvanásť.
Hm.
A odišiel do izby.
Prečo sa skončilo, jej neskôr cez známeho prezradil starý kamarát Vraj nejaká slečna, ale rýchlo ho pustila k vode. Zuzana iba prikývla. Slečna asi čakala šéfa s peniazmi, vyžehlenými košeľami, možno reštaurácie, ale dostala päťdesiatosemročného chlapa s tlakom, ktorý čaká, aby mu niekto spravil čaj. Dlho by to nikto nevydržal.
Neľutovala ho. Cítila ľahkosť, ako keď vás dlho bolí zub a bolesť konečne pominie nie ste nadšení, ale jednoducho necítite bolest, a to stačí.
Vo februári sa jeho zdravie zhoršilo. Tabletky bral, ako mu napadlo nie pravidelne. Jednu zabudol, druhú vzal dvakrát. Kolísavé poradie v balení. Raz zobral dve naraz, lebo deň predtým zabudol. Nič jej do toho. Lekár mu to vysvetľoval opakovane.
Dvíhal sa mu tlak, bledol, mal zvonenie v ušiach, budil sa v noci.
Raz ráno povedal:
Motá sa mi hlava.
Choď k lekárovi.
Zarezervuješ ma?
Zavolaj si sám, číslo máš na preukaze.
Zmätene na ňu pozrel, pokojne pila čaj.
Ja neviem ako sa tam objednáva.
Tibor, si vedúci oddelenia. To zvládneš.
Objednal sa sám. Prišiel s papierom, nový liek.
Toto treba vybrať v lekárni.
Môžem ísť zajtra cestou, daj peniaze.
Prekvapil ho to. Kedysi to všetko tiahla sama, z domácich peňazí. Teraz takto.
Dal peniaze. Kúpila, dala na stolík s ostatnými. Už viac nepopisovala, nelepila harmonogram na chladničku. Len položila.
Marec prišiel s odmäkom. Deti vonku šantili s kalužami. Zuzana častejšie chodila von len tak, bez paličiek. Kúpila si jarnú bundu s pásom, svetlobéžovú. Postála v kabínke, pozerala na seba po rokoch si niečo kúpila len pre radosť.
V marci na návštevu prišiel syn Michal s manželkou Ivetou. Michal bol vysoký štyridsiatnik, povahou mäkší ako otec. Iveta pokojná, milá. Priniesli med a krabicu zákuskov.
Na večeru spravila Zuzana: zemiaky na plechu, rybie filé, studený šalát a huspeninu podľa mamy. Tibor ticho, Michal rozprával, Iveta sa pýtala na maľovanie.
Ty maľuješ, mami?
Učím sa, akvarelom.
Paráda, ukážeš?
Ukázala obrázky jablko, vázu, výhľad z knižnice. Michal pozrel a prehlásil:
Mami, ty si omladla!
Len som šla ku kaderníčke, usmiala sa.
Zbadala, že Michal zazerá na otca. Tibor jedol ticho, niečo bolo medzi nimi inak Michal cítil napätie, ale nespytoval sa.
Na druhý deň, keď Iveta bola preč, Michal prišiel do kuchyne, Zuzana robila pirohy.
Mami. Ste v pohode?
Prečo?
No, oco je… iný.
S tlakom má problémy. Lieky si sleduje sám. Dospelý je už.
Michal mlčal. Hral sa s cestom.
Nepohádali ste sa?
Nie, povedala Zuzana. A bola to pravda: len koexistovali.
Mami, len mi povedz, ak by…
Michal, je to v poriadku. So mnou áno.
A verila si bolo to pravdivé.
Odišli v nedeľu. Byt ostal tichý. Umyla riad, upratala kuchyňu. Tibor pozeral televízor.
Neskoro večer vošiel do kuchyne, nalial si vodu. Podíval sa oknom.
Michal vyzerá dobre.
Áno, dobre.
A deti sú nedopovedal.
Áno.
Dopil vodu, položil pohár. Odišiel.
Za oknom padal posledný sneh.
Apríl začal tak, že Tibora schvatil hypertonický záchvat. Nie sanitka, ale ráno vstal, zatočila sa mu hlava, sadol si do chodby.
Zuzi, je mi nejako zle.
Vyšla, videla ho sedieť na zemi, spotené čelo, červené líce.
Poď, ľahni si.
Pomohla mu postaviť sa, ľahnúť do postele. Doniesla tlakomer. 185/110. Zle.
Daj si Captopril, je v zásuvke. Ľahni, o pol hodiny premeriame.
Ty kam ideš?
Do kuchyne, urobím si čaj.
Sedela v kuchyni, počúvala, ako šramotí v spálni. O hodinu mu bolo lepšie: 160/95.
Oddychuj dnes, nechoď nikam.
Do práce
Zavolaj, že si chorý. Nikam nejdeš.
Ostal doma. Doniesla mu sucháre a čaj. Nie preto, že by si vypýtal. Jednoducho preto, že je rozdiel nemať záujem starať sa a nepozerať, ako sa človek trápi.
Ležal a pozeral do plafónu.
Zuzi prerušil ticho.
Čo?
Ja odmlčal sa, potom povedal: Asi som sa posledné mesiace správal ako idiot.
Neodpovedala hneď. Sada si k nohám postele.
Áno, Tibor, povedala pokojne.
Nuž hľadel do stropu. Povznesenie mi udrelo do hlavy myslel som, že keď už som niekto všetko bude iné.
Aj si niekto. Vedúci oddelenia.
No veď A ty tu takto zadrhol sa. Inverzne som to myslel.
Rozumiem, čo si chcel povedať, ticho odvetila.
Vstala, vzala šálku. Odišla do kuchyne. Nebola to scéna odpustenia. Iba konštatovanie.
Apríl plynul, prišiel máj. Chodila do parku aj na akvarel. Nina ju pozvala do divadla, zakúpili lístky, predné miesta. Zuzana už desať rokov nebola v divadle. Sledovala hru, pila džús, tešila sa z toho, že môže byť len kvôli sebe.
Bolo jej päťdesiatšesť rokov. A cítila, že to nie je koniec, ale nový začiatok.
S Tiborom žili paralelne. Už nekritizoval jedlo, nespomínal Šipošovu ženu. Občas pokojne komunikoval, čo treba urobiť. Sem-tam sedeli v tej istej izbe: on televízor, ona knihu (Nina jej poradila dobrú domácu detektívku). Bolo to pokojné, takmer bežné ale s novou kvalitou: už nemala pocit povinnosti.
Raz ju poprosil, aby mu objednala liek cez internetovú lekáreň.
Ja to neviem.
To je jednoduché, napíšeš názov, vložíš do košíka.
Ty to zvládaš lepšie.
Ale aj ty sa to naučíš.
Po chvíli prišiel s mobilom, vysvetlila mu, kde kliknúť. Objednal lieky sám.
Pochopila, že je dôležité nenechať za druhého všetko robiť. Pomoc nie je náhrada človeka: nie je to obetovať sa až do úplného vymiznutia.
V júni bolo horúco. Kúpila si nové letné šaty s kvetinovým vzorom. Obliekla si ich a pocítila, že vyzerá dobre. Nie ako dedinská starenka. Ako žena, čo si vie kúpiť pekné šaty.
Vzťahy v staršom veku sa rôznia niektorí sú vo vojne, iní v priateľstve, ďalší v ľadovom pokoji. U nich vzniklo čosi štvrté: nie vojna, nie mier, ani nezáujem. Dvaja, ktorí ešte pod jednou strechou, ale každý už sám za seba.
O budúcnosti neuvažovala. Občas pomyslela na rozvod. Vie, že to možno príde. Ale najprv musí zistiť, kto vlastne je.
Leto pokračovalo. Šla za Michalom do Košíc na dva týždne, prvýkrát sama, bez Tibora. On ostal práca. Dala do kufra vankúš s ručnou výšivkou (učila sa podľa youtube) pre vnučku a vyrazila.
Dva týždne s Michalom, Ivetou a vnúčatami Števko šesť, Mirka štyri boli najlepšie za dlho. Chodila s nimi von, varila kašu, čítala rozprávky, kúpala Mirku. To bola iná starostlivosť: nie vyčerpávajúca, ale radostná.
Večer syn rozprával, pýtal sa, ako je. Povedala úprimne: neľahké, ale už vie, kto je. Pochopil to.
Vrátila sa domov vyspaná a opálená. Tibor ju na chodbe privítal: No, si tu. Pomohol s taškou. Aspoň to.
August bol dusný. Do spálne kúpila ventilátor, na trhu kúpila melón, polovicu zjedla sama, druhú mu nakrájala do misky. Po prvýkrát po čase poďakoval za jedlo.
A v septembri, keď rána znova schladli, žlté topoľové listy šušťali za oknom, prišla skúška.
V piatok večer prišiel Tibor domov bledý, opatrne chodil. Zuzana čítala knihu v kuchyni.
Zuza, nie je mi dobre.
Čo sa deje?
Asi tlak. Hlava, a tu oprel sa rukou na hruď tlačí ma to.
Vstala, pozrela naňho.
Odkedy?
Od obeda som slabý. Myslel som, že prejde.
Vzal si tabletku?
O tretej. Veľmi to nepomohlo.
Sadni si.
Sadol si k stolu. Doniesla tlakomer. 190/115. Zlé.
Tibor, to je vážne. Treba sanitku.
Veď možno ešte jednu tabletku
Nie. 190 a tlak na hrudi. Potrebuješ lekára.
Zavoláš im, prosím
V tej chvíli ostala stáť s tlakomerom v ruke a pozerala sa naňho.
Videla sivá tvár, vyplašené oči, ruka na hrudi. Chorý človek. Ale videla aj niečo iné: že celý rok ju prehliadal. A že slová, ktoré jej povedal, z hlavy nevyprchajú. Že prestala byť človekom pre neho dávno predtým, než sa ona prestala snažiť.
A vedela, čo urobí a čo neurobí.
Tibor, máš telefón. Poznáš číslo na pohotovosť.
On nechápavo pozrel:
Čo?
Zavolaj sám. Vytoč stoosemtri, povedz adresu a že máš tlak a bolesť na hrudi. Prídu.
Zuzana… jeho hlas bol malý, takmer detský. Ty mi nepomôžeš?
Pomohla som: zmerala som tlak, povedala, že treba sanitku. Teraz už musíš sám.
Ale ja…
Tibor. Položila tlakomer na stôl. Sám. Si dospelý človek. Vedúci oddelenia. Zvládneš to.
Odišla z kuchyne. Prešla chodbou do izby, privrela dvere. Nie treskom, nezamkla len privrela.
O chvíľu z kuchyne zašramotil jeho roztrasený hlas:
Haló. Áno, prosím sanitku. Adresa je…
Naliala si ďalší rumančekový čaj. Prešla popri Tiborovi, keď dával informácie dispečerke pohľadom ju preletel. Postavila sa k oknu.
Dvor bol prázdny. Lampa nad vchodom svietila žltým svetlom, asfalt bol mokrý, lístie od dažďa tmavé. Na lavici nesedel nik.
Tibor položil telefón. Ticho.
Už idú, povedal.
Dobre, kývla.
Možno pôjdem do nemocnice. Nešla by si so mnou…
Otočila sa od okna. Pozrela mu priamo do tváre sivý, ruka na hrudi, strach v očiach. Bolo jej ho ľúto. Skutočne, ľudsky. Ale zároveň vedela svoje.
Nie, Tibor, povedala jednoducho. Lekári sa o teba postarajú.
Zuzana…
Prídu, urobia všetko, čo treba. To je ich práca.
Vypila čaj, vrátila sa do izby, privrela dvere. Sadla si k oknu, hľadela von na ďaleké svetielka medzi stromami.
V kuchyni šramotilo. Potom stíchlo. Potom zvuk výťahu.
Sanitka prišla do dvadsiatich minút. Počula, ako otvoril dvere, dupot cudzích topánok, rázne slová: tlak, EKG, možno hospitalizácia. Jeho hlas tichý, previnilý.
Žena je doma?
Je, ale… nejde so mnou.
Pauza.
Dobre. Oblečte sa, pôjdeme…
Dvere. Výťah. Ticho.
Zuzana sedela pri okne, v rukách už len prázdny šálka. A myslela na to, že niekedy najťažšia starostlivosť je tá, keď necháte človeka, aby konečne niesol zodpovednosť sám za seba. Lebo kým žijeme, nie sme len niečou manželkou či manželom. Sme predovšetkým sami sebou.
