Už nie som tvoja dcéra, povedala Lýdia prísne. Kto je ten chlap a odkiaľ je, neviem. Hanbím sa za teba. Presťahuj sa do babičkinoj chaty a žij ako dospelá, zodpovedaj za svoje činy.
Mária, počula si? Do nás prišli ľudia na pomoc, priniesli aj nejaké zásoby. Poď večer do klubu, čo ty na to? usmiala sa Lúcia a zavalila sa do kresla.
Lúcia, čo to? A čo s Vladimírom urobím? Vezmem si ho so sebou? zasmiala sa Oľga.
A keby sme požiadali tancovačku Ľubu? opatrne spýtala Lúcia.
Oľga zamrznutým gestom odvrátila ruku.
Vieš, ona mi ani po narodení syna neodpustila. Chcela ma totiž vydávať za Andreja, ja som však išla na univerzitu. Nešla som, ale s bruškom som sa vrátila. Celý rok bola na mňa nahnevaná, až dvoch mesiacov predtým začala hovoriť. Tak choď s niekým, možno ti to prinesie šťastie.
Mária povzdychla.
Dobre, idem s Tančou. Zajtra ti všetko poviem.
Oľga položila syna spať a vyšla na verandu. Hudba sa niesla po celej ulice. Zabalila sa do šatky a predstavila si, ako všetci tancujú a smejú sa. Mária si pravdepodobne opäť nasadla svoje tigrí šaty. Oľga sa tiše usmiala v nich vyzerala ako tigrí húsenka. Pôsobila ľútostivo a išla spať.
Ráno, keď svitlo, pribehla Mária. A ako keby to malo zhoršiť, prišla aj Oľgina mama na návštevu. Oľga prikývala na perách, no Máriu už nedávala.
Zlá správa, že si včera nebola. Boli tam niektorí chlapci. Jeden sa volá Vlastimil, rozpráva sa a má dobrý humor. Dnes idem na rande, vykríkla Mária naraz.
Oľginu mamu hneď napadlo:
Už je nejako ženatý?
Mária zdvihla ramená.
Neviem, nepozerala som do pasu. A keby bol, aspoň budeme mať čo rozprávať.
No, dievčatá, čo robíte? Andrej je síce dobrý chlapík, ale ja som už svoje šťastie premeškala. Ty, Mária, ešte môžeš roztočiť mu hlavu, zasmiala sa teta Ľuba so štipkou šialenstva.
Teta Ľuba, čo to hovoríš! Kto ho potrebuje? A mamička? Bože, chráň nás pred takým šťastím! kričala Mária.
Potom sa obrátila na Oľgu:
Bol tam chlap, oči neodtrhnúť. Všetky naše dievčatá boli očarené. On s kamarátmi ostal a odišiel sám, ani nikoho na tanec nepozval.
V tom okamihu teta Ľuba povedala zamyslene:
Ty, Oľga, choď do klubu. Ja si s Vladimírom posedím. Možno stretnete niekoho vážneho a spoľahlivého. S Vladimírom hľadám otca, len nevyberajte ženatých. Tie sa nájdu, lebo cítia, že žena je samá.
Oľga, nevediac, či je šťastná, prikývla hlavou a pobozkala mamu. Potom zasmiala:
Choď ďalej, šmejko.
V najlepšom svojom šate stála s kamarátkami a šírila radosť. Ako dlho chýbala bezstarostná zábava!
Pozrite, to je on, opäť prišiel, šepkli dievčatá.
Oľga sa pozrela na neho a nohy jej zatŕhali. Rýchlo odvrátila pohľad a šepkla Márii:
Možno pôjdem domov. Vladimír tam asi plače bez mňa.
Zrazu sa zľakla.
Olga, čo to? Prvýkrát si šla na tanec a už ideš domov? Ani jedného kroku nezatančila.
Oľga rozhodla:
Idem. A Vladimír ťa asi čakať bude. Nebudeš sa nudiť, povedala a vybehla k východu.
Pri dverách ju niekto chytil za ruku:
Pôjdeme spolu tancovať, dievča?
Oľga sa snažila ruku odtrhnúť:
Nehovorím.
Ale chlap bol neúnavný.
Daj mi aspoň jeden tanec, prosím.
Keď sa obrátila, srdce jej poskočilo. Bol to ten istý chlap, ktorého náhodné stretnutie zmenilo celý jej život. Nepoznal ju, ale ona už cítila, že sa zamilovala. S úsmevom povedala:
Iba raz, lebo som v zhone.
On ju vriedol do tanca.
Myslím, že by vám mohol závidieť manžel?
Nie som vydatá, odpovedala chladne.
Zmrkol na ňu tak, že jej zablúdila duša.
Takže mám šancu? spýtal sa s náznakom šibalstva.
Oľga sa od neho odsunula.
Ani nespúšťaj to, kričala a vybehla z klubu.
Cestou domov plakala. Vždy si bude pamätať ten moment, keď sa do nej zamiloval, aj keď ho nepoznala.
Neskôr ich stretli v vlaku. Oľga sa vracala sklamaná po neúspešných skúškach, on išiel na návštevu k rodičom. Keď zistil, že je smutná, skúšal ju rozveseliť.
Volám sa Marek. Mama ma volá Marek, syn Marek, ty si?, povedal s úsmevom.
Mária, odpovedala Oľga.
Mária, krásna bytosť, povedal a podal ruku.
Oľga mu rozprávala o neúspechoch na výkume a o tom, že jej mama bude o tom dlho rozprávať.
Priprav sa na zimu a skúšaj znova, poradil Marek.
Ďakujem, nečakala som na to, usmiala sa.
Nie je zač. A nikto ti nepovedal, aká si krásna?
Oľga zčervenala.
Som obyčajná, nepreháňaj, odvetila.
Marek sa priblížil a náhle ju pobozkal. Oľgu to zamotalo v hlave. Nasledovala okamžik plný hanby aj sladkosti. Marek musel odísť skôr.
Určite ťa nájdem, sľúbil.
Až neskôr pochopila, že mu ani nepoložila jeho adresu.
Čas plynul a Oľga otehotnela. Mama jej povedala:
Už nie si moja dcéra. Kto je on a kde je? Hanbím sa za teba. Presťahuj sa do babičkinoj chaty a ži ako dospelá.
Oľga počas tehotenstva pracovala v knižnici, až do rodičovskej dovolenky. V nemocnici ju privítala Mária. Mama príde len raz, keď Vladimírovi bolo päť mesiacov potom jej srdce už nedokázalo vydržať a prišla.
Nie sme rovnaký typ, poznamenala.
Čoraz častejšie však prichádzala s hračkami pre vnúčatko.
Prečo tak skoro? spýtala sa mama. Nič sa tu nestalo. Ako je Vladimír?
Mama sa usmiala.
Spi, drahý. Keď už si tu, poďme domov.
Oľga zatvorila dvere a snažila sa zaspať, ale podarilo sa jej to len po ránu. V ospalosti kŕmila syna, Vladimír sa bránil jesť kašu.
Nezješ kašu, nevyrastieš ako tvoj otec. On je silný a krásny.
To si ty o mne hovoríš? To je milé.
Zrazu za dverami zaznel hlas:
Kto si? Odkiaľ? usmial sa Marek.
Vravel som, že ťa nájdem. Nevedel som, že už máš syna. V tom čase som bol roztrhnutý, zabudol som sa spýtať, kde bývaš. Asi osud chce, aby sme boli spolu, povedal a pošukal Vladimíra.
Vladimír sa zasmial.
Ráno Mama našla šťastnú Oľgu a neznámeho muža, ktorý nesie spokojného syna na ramenách.
Je to on? spýtala sa Mama.
Áno, usmiala sa Oľga.
Mama pristúpila k Marekovi a podala ruku:
Volám sa Ljuba, budem sledovať teba a tvojho otca prísne.
Marek pevne stlačil jej ruku a prikývol.
Rozumiem.
A tak to je príbeh, ktorý sa začal v Bratislave a skončil s úsmevom na tvári a novou rodinou v srdci.
