Nie vidím už žiadne východisko, duša ma bolí…
Môj život je nikdy nekončiaci boj.
Dobrý deň.
Píšem tieto riadky s ťažkosťou v srdci. Mám len 27 rokov a už sa bojím budúcnosti.
Som unavený.
Rok za rokom sa všetko opakuje: chudoba, samota, sklamanie.
Sviatky prichádzajú a odchádzajú, a ja ich ani necítim. Namiesto radosti – len prázdno.
Snažím sa veriť, že medzi všetkou túto lož, zradou a krutosťou ešte zostali dobrí ľudia. Ľudia, ktorí vedia pochopiť, pomôcť a podporiť.
No čím ďalej, tým menej je nádeje.
Zabudol som sa usmievať.
Každým dňom mám menej a menej síl.
Tí, čo sľúbili pomoc, jednoducho zmizli.
Veľa krát som počul pekné slová.
– Som tu vždy pre teba, kamarát!
– Sme rodina, môžeš sa na mňa spoľahnúť!
– Všetko bude v poriadku, nevzdávaj to!
Ale keď prišiel čas skutkov, ukázalo sa, že za týmito slovami nestálo nič.
Zostal som sám.
Bojujem s chudobou, chorobou, s prázdnymi nádejami.
Operácia, na ktorú nemám peniaze.
Nedávno mi lekári povedali, že potrebujem urgentnú operáciu.
Problémy s obličkou sú čoraz vážnejšie.
Ale suma, ktorú musím vyzbierať, je pre mňa nereálna.
Dlho som bez práce. Už ani nemyslím na budúcnosť – len na to, ako prežiť ďalší deň.
Lož, zrada a stratené nádeje.
Najviac bolí nie choroba, ale ľudia.
Ľudia, ktorým som veril.
Tí, ktorí prisahali na priateľstvo a lásku, a v ťažkej chvíli sa jednoducho otočili chrbtom.
Ako ľahko ľudia klamú… Ako ľahko rozprávajú pekné slová, ale nerobia nič.
Koľkokrát som počul sľuby:
– Nenecháme ťa!
– Pomôžeme ti!
A potom títo ľudia zmizli.
Pochopil som jednoduchú pravdu: v tomto chladnom svete rozhodujú skutky. Nie slová.
Jediný človek, ktorý ma nezradil.
Nie som sám.
Je tu len jedna osoba, ktorá je vždy po mojom boku.
Moja babka.
Je jediná, ktorá zostáva pri mne, kto bojuje so mnou za každý deň.
Ale jej dôchodok nestačí na nič.
Platíme za elektrinu, lieky – a zostávame bez centu.
A predsa treba z niečoho žiť.
Treba kupovať jedlo, palivo, platiť lekárom.
Žiadam o pomoc.
Pozerám do očí okoloidúcich, no oni sa len odvrátia.
Niekto nadáva, niekto pohŕdavo usmeje.
Niekto dokonca využije moju biedu, ako tí, čo mi sľubovali prácu v lete v kúpeľoch a potom jednoducho nezaplatili.
Prečo nás Boh tak kruto skúša?
Každý deň sa sám seba pýtam: za čo?
Prečo musia trpieť tí, ktorí nikdy neurobili zlo?
S babkou sa modlíme každý večer.
Prosíme Boha o pomoc.
Ale počuje nás?
Prečo na nás posiela toľko skúšok?
Zaslúžil som si to?
Mám len 27 rokov. Nemám právo len žiť, len sa radovať, len dýchať bez strachu pred zajtrajškom?
Babka je stará žena. Zaslúžila si pokojný dôchodok, nie?
Prečo je to všetko naopak?
Prečo ona nesie mňa, keď by to malo byť naopak?
Stále chcem veriť v ľudí.
Napriek všetkému sa nezdávam.
Nechcem veriť, že v tomto svete zostala len chamtivosť, krutosť a zrada.
Viem, že sú čestní ľudia.
Sú tí, ktorí môžu pomôcť.
Sú tí, ktorí chápu, že dobrota nie sú prázdne slová.
A možno jedného dňa stretnem takého človeka.
Pretože aj po všetkom, čo som prežil, stále verím.
