Hej, počúvaj, dnes som bola s Valentínou v tej novej reštaurácii na Starom nábreží v Bratislave. Už pri stole som počula, ako sa jej kamarátka Lýdia zúfalo priznáva: Už viac nemôžem žiť v klamstve.
Čože, si šialená?! Koľko to stojí?! Lýdia tak skoro vypadla z menu, keď zbadala ceny dezertov.
Valentína len mávla rukou, upravila šál na krku a usmiala sa tou istou, vždytakou, čo vítá nečakaných hostí, keď je doma chaos.
No tak, Lýdia. Raz ročne si môžeme dopriať niečo extra, znejal jej hlas, hoci sa chcel zahaliť. Čašník! Dáme si dva tiramisu a dve kávy jeden espresso, jeden americano.
Čašník, mladý chlapík s uhladenými vlasmi, prikývol a v tichu odbehol preč ako tieň. Lýdia ho sledovala zmätkom, potom zase pozrela Valentínu.
Val, si už v dôchodku. Odkiaľ berieš peniaze na takéto veci? Mohli sme si sadnúť v bežnej kaviarni, namietla, pozerajúc sa na mramorové stoly, krištáľové poháre a biele obrusy.
Aj vzduch tu vonia inak, draho, s podtónoch zahraničných parfumov a čerstvých kvetov vo vysokých vázach.
Pretože to potrebujem. Rozumieš? Práve tu, práve dnes, Valentína stlačila servítku tak, že jej kostičky na prstoch zosvietili. Vždy si starala o ruky, každú noc ich mazala krémom a v zime nosila rukavice. Lýdia si spomenula, ako si ešte ako dievčatá snívali o krásnych rukách ako u herečiek. Valentínine ruky boli vždy upravené, s jemným ružovým manikúrom, ale teraz sa trasli.
Valentína Petrovičová, čo sa deje? Lýdia sa naklonila nad stôl a tiše sa spýtala. Si chorá?
Valentína si odtrhla okuliare, utriekla ich šálom a nasadila ich späť. Oči mala červené, zrejme práve brečala. Len som unavená, Lýdia. Tak unavená
Priniesli kávu a koláče. Tiramisu vyzeralo ako umelecké dielo, posypané kakaom a s vetvičkou mäty na vrchu. Lýdia si automaticky zobrala lyžičku, no nepokusila sa ho skusiť, len ju otáčala medzi prstami.
Z čohho si unavená? Zo života? Všetci sme unavení. Dôchodok je nízky, ceny stúpajú, deti volajú raz za mesiac, vnúčatá prichádzajú len na narodeniny. Nie si sama.
Nie, Valentína prikývla a Lýdia si všimla, že jej vlasy trochu bledli, hoci si vždy chodila k dobrému kaderníkovi. Už ma nebaví klamať. Každý deň, každú minútu. Klamať deťom, tebe, susedom, sebe.
Lýdia položila lyžičku. Srdce jej zaklopalo pod rebrami.
Aká klamstvá, Val? O čom hovoríš?
Valentína sa oprela o zadnú časť stoličky, zavrela oči. Žile na riasach sa ešte trasli. Vždy bola krásna, aj vo svojich šesťdesiatich ôsmich rokoch, zachovala si štíhlosť a pôvab. Lýdia ju často žiarlila Lýdia už dávno strácala postavu, Valentína zostala tenká a krehká.
Genka už nie je, povedala ticho a otvorila oči. Už ho nemám už pol roka.
Tiramisu sa Lýdii zdalo horké, hoci ho ani neochutnala. V krku vyschlo.
Ako nie je? Minulý týždeň si hovorila, že ide na rybačku s Petrovichem.
Zomrel. Infarkt. Práve na chalúpke, keď kypel záhony. Našiel som ho večer, ležal tvárou do zeme, ešte držal lopatu. Voľným hlasom, akoby rozprávala o niekom inom, susedovi.
Lýdia cítila po chrbte mráz. Otvorila ústa, slová uviazli v hrdle.
Volala som záchranku, pokračovala Valentína, ruky sa ešte viac trasli. Prišli, potvrdili. Potom pohreb. Pochovala ho na trojuholníku pri našich rodičoch.
Prečo si to nikomu nepovedala? Vidím ťa každý týždeň! Lýdia bola prekvapená.
Nevedela som, čo povedať. Svetka z Brna volala, pýtala sa na otca. Kričala som, že je v garáži a robí si poriadok, zatiaľ som sama pozerala na hrob je hneď za oknom a začala som klamať.
Bože, Valentína
Jednoduché je klamať. Stačilo začať. Svetka sa pýta, povedala som mu, že rybačí, opravuje autá, hrá domino s kamarátmi. Štefan z Košíc prišiel na moje narodeniny v marci a spýtal sa, kde je otec. Povedala som, že je chorý, leží a neme môže vstúpiť. Štefan sa ani nepokúšal, bál sa nakaziť.
Lýdia nemohla uveriť. Genka Ján Kováč, ich dlhoročný priateľ, spolu štyri desaťročia. Teraz už neexistuje, a ona ani netušila.
Prečo si to nehovorila Míšu? spýtala sa Lýdia s chvením. Boli priatelia.
Míšo by hneď zavolal Štefanovi alebo Svetke. Všetko by sa rozpadlo.
Prečo? Prečo všetko? Lýdia chytila Valentínu za ruku, ktorá bola studená ako ľad. Si šialená?
Možno, Valentína si skryla ruku pod stôl. Keď som ho pochovávala, bolo tak ticho v byte. Topánky pri dverách, bunda na vešiaku. Sadla som si na gauč a zrazu ma strašilo nie to, že zomrel, ale čo teraz robiť.
Spomínali, ako sa zoznámili na štúdiu. Valentína mala raz chlapa, vysokého a pekného, ale potom prišla zalomená a povedala, že ho opustil. O mesiac neskôr stretla Janka na tanečnej noci v odborovej hale. Bol nízky, s okuliarmi, ale láskavý. Počala si ho zamilovať.
Štyridsať šesť rokov sme spolu, pokračovala, slzy sa vynorili, hoci ich potláčala. Bez neho neviem, čo robiť. Ráno si nalievam vodu na čaj, potom ho vypijem. Pozerám TV a keď sa otočím, nikto nie je. V noci sa zobudím a postel je prázdna.
Valka, milá
Nechoď, prosím, Valentína otrhla slzu, utriekla ju rukou. Nie žaľ. Sama som to spravila. Mala som povedať hneď, ale bála som sa, že to bude koniec. Kým klamem, je ešte živý v garáži, na rybačke, s kamarátmi. Keď priznám, je koniec.
Lýdia obtočila Valentínu za ramená. Valentína sám ľahko chvejúce ramená. Čašník v rohu sa hýbal, nevedel, či zasahovať.
Preto som ťa sem pozvala, Valentína vytiahla šatku z kabelky, oči vlhké. Chcela som to povedať na peknom mieste, aby si nekrikla a nehádala sa. Aby to bolo pekné. Ján miloval krásu, pamätáš? Vždy hovoril, že život je ťažký, treba ho aspoň občas ozvláštniť.
Pamätám, Lýdia sa usmrkla, utriekla si slzy rukávom. Nosil ti každú piatok kvety.
Každú, potvrdila Valentína. Teraz si ich kupujem sama. V piatok idem k kvetinárni pri metró, beriem chryzantémy, dám ich do váčky a poviem poďakovanie. Susedia pod nami si myslia, že som šialená.
Momentálne ticho. Káva vychladla, tiramisu strácalo tvar. Vonku sa stmievalo, lampy sa rozsvietili. Ľudia sa ponáhali kamkoľvek, smiali sa, hovorili po telefóne. Život beží svojím tempom, a v tejto miestnosti pri okne sa rozpadá niečím svojho malé, vymyslené svety.
Čo teraz budeš robiť? spýtala sa Lýdia.
Neviem. Chcela som sa poradiť. Deti volajú, je strašné. Predstav si, ako zareagujú? Svetka sa na mňa bude hnevať celý život. Milovala otca, ja som ju trikrát klamala.
Bude sa hnevať, prikývla Lýdia. Ale potom odpustí. Deti odpúšťajú. Časom.
A ty? Odpustíš?
Lýdia premýšľala. Bolo to zraňujúce, ale aj pravda, že ani ona nebola vždy úprimná. Skrývala Míša, keď pil, alebo keď si náhodou udrela dverou. Každý žije v klamstve, niekde malé, niekde veľké.
Odpustím, povedala. Už som odpustila. Lero, keby som vedela, že si sama, určite by som prišla.
Viem. Ale nevedela som, ako. Keď som chcel zatelefonovať, slová mi uleteli. Ľahšie bolo vymyslieť ďalší príbeh o Jánovi, než povedať pravdu.
Valentína nakoniec vzala kávu, popila. Chladná je.
Zoberieme ešte?
Nie, stačí. Musím ísť domov, brať tabletky, krvný tlak.
Vybrala zo svojho vrecka peňaženku. Lýdia chcela zaplatiť, ale Valentína odhľadla. Pozývam, platím ja. Ján mal poistenie, malé, ale stačí. Na to ukázala na nedojedený koláč, a na kvety.
Vonku fúkal vietor, chladné októbrové listy sa zachytávali pod kabátom. Valentína si zatiahla čapku a zhlboka sa nadýchla.
Ďakujem, že si počula, povedala. Teraz aspoň jednému človeku povedala pravdu. Možno sa mi bude ľahšie.
Bude, odpovedala Lýdia, hoci nebola si istá. A deťom kedy povieš?
Čoskoro. Víkend prichádza Štefan, poviem mu. Zavolám aj Svetke, nech príde, aby sme to zvládli spolu.
Chceš, aby som šla s tebou? spýtala sa Lýdia.
Nie, to musím robiť sama. Len buď pri mne, keď odídu, keď budem sama. Prídeme na čaj alebo budeme mlčať spolu. Lenže nie som sama.
Lýdia ju pevne objala, úprimne. Valentína sa priklonila, a tak stáli na ulici, dve staré ženy v objatí, akoby boli mladé a svet bol milý a malé problémy ľahko zvládnuteľné.
Prídem, prisľúbila Lýdia. Prinášam Míša, aby sa rozlúčil s Jánom na hrobku.
Dobre, Valentína sa odtrhla, utriekla si oči. Idem teda, už som dosyáta.
Šla k zastávke, drobná postava v šedom kabáte. Lýdia sledovala, ako sa odháňa, a premýšľala, aká krehká je ľudská existencia, ako sa ľahko rozpadá na kúsky a ťažko ich skladá späť.
O pár dní neskôr Valentína zavolala. Hlas jej bol chrapľavý, unavený.
Povedala som, povedala krátko.
Ako oni?
Svetka plačala tri hodiny. Štefan mlčal, len drcel prstami po stole. Pýtal sa, prečo som to urobila, prečo som klamala. Vysvetlila som, čo som vedela. Neviem, pochopili.
Pochopia. Čas lieči.
Dúfam. Idú na cintorín, ja už neviem, chcem len, aby už neboli pod mojím oknom každodenne. Lýdia, prídeš?
Idem.
Keď sme si sadli k čaju, obaja sme si uvedomili, že pravda, hoci ťažká, je jedinou cestou späť k pokoju.
