Bohužia už nebudem žiť cudzím životom.
Katarína sa vrátila domov neskoro. Za oknami sa už tiahli večerné tiene. Stála na prahu, v ruke držala tašku a s nečakanou pevnosťou vyhlásila:
„Žiadam o rozvod. Byt si môžeš nechať, len mi vyplatíš môj podiel. Nepotrebujem ho. Odchádzam.“
Jej manžel Ján sa od nečakanosti zosunul do kresla.
„Kamže to ideš?“ spýtal sa zmätene.
„To už nie je tvoja vec,“ pokojne odpovedala Katka, vytiahla kufor zo skrine. „Zatiaľ budem bývať u priateľky v chate. Uvidíme.“
Nechápal, čo sa deje. Ale ona už mala všetko rozhodnuté.
Pred tromi dňami lekár, hľadiac do jej výsledkov, potichu povedal:
„Vo vašom prípade je prognóza nepriaznivá. Najviac osem mesiacov… S liečbou možno rok.“
Vyšla z ordinácie ako vo vákuu. Mesto hučalo, slnko svietilo. V hlave jej búšilo: „Osem mesiacov… ani výročie neoslavím…“
V parku na lavičke si vedľa nej sadol starý muž. Mlčal, vychutnával si jesenné slnko, potom zrazu prehovoril:
„Chcel by som, aby môj posledný deň bol teplý. Už veľa neočakávam, ale jasné slnko je dar. Nemyslíte?“
„Myslela by som, keby som vedela, že je to môj posledný rok,“ šepkala.
„Tak už nič neodkladajte na neskôr. Ja som mal toľko ‚neskôr‘, že by som nimi mohol vyplniť život. Ale nevyšlo to.“
Katka počúvala a uvedomovala si – celý jej život bol o iných. Práca, ktorú nemilovala, no držala sa jej pre istotu. Manžel, ktorý sa pred desiatimi rokmi stal cudzím – nevery, chlad, ľahostajnosť. Dcera, ktorá volala len pre peniaze či pomoc. A pre seba – nič. Žiadne topánky, žiadny oddych, ani len šálka kávy v kaviarni sama.
Šetrila na „neskôr“. A teraz – to „neskôr“ nemuselo prísť. Vnútri sa niečo zlomilo. Vrátila sa domov a prvýkrát v životě povedala „nie“ – všetkým naraz.
Na druhý deň Katka požiadala o dovolenku, vybrala úspory a odišla. Manžel sa snažil pochopiť, dcéra volala s prosbami – všetkým odpovedala pokojne a pevne: „Nie.“
Na chate priateľky bolo ticho. Sedela v kresle, zahalená do deky, a premýšľala: Či takto to skončí? Nenapĺňala život. Prežívala. Pre druhých. A teraz – pre seba.
O týždeň Katka odletela k moru. Tam, v kaviarni pri brehu, stretla Adriána. Spisovateľ. Múdry, láskavý. Rozprávali sa o knihách, ľuďoch, zmysle života. Prvýkrát za dlhé roky sa smiala úprimne, bez starostí, čo si kto pomyslí.
„Nebudem tu žiť?“ navrhol raz. „Môžem písať kdekoľvek. A ty budeš mojou múzou. Milujem ťa, Katarína.“
Kývla. Prečo nie? Zostávalo tak málo. Nech je tam šťastie – aj keby malo byť len krátke.
Prešli dva mesiace. Cítila sa výborne. Smiala sa, chodila na prechádzky, ráno varila kávu, vymýšľala príbehy pre susedov v kaviarni. Dcéra sa najprv hnevala, potom to vzdala. Manžel vyplatil podiel. Všetko utíchlo.
Jedného rána zazvonil telefón.
„Katarína Ivanovna?“ ozval sa zdesený hlas lekára. „Prepáčte, pomýlili sme sa… to neboli vaše výsledky. Všetko je v poriadku. Je to len vyčerpanie.“
Mlčala, potom sa zasmiala – hlasno, úprimne.
„Ďakujem, doktor. Práve ste mi darovali život.“
Pozrela na spiaceho Adriána a išla do kuchyne variť kávu. Lebo pred ňou nebolo osem mesiacov – ale celý život.
