Veď už máš päťdesiatku, komu by si bola dobrá, posmešne sa usmieval môj muž. Ale ja, Ľubica, som sa rozhodla, že to skúsim.
Môj muž, Ľubomír Pavol Kováč, bol presvedčený muž s vlastnými teóriami. Nebola to jedna teória mal ich aspoň dvadsať, každá rovnako neotrasiteľná. O tom, že dobrý segedín je iba s hovädzinou. Že mačky sú múdrejšie ako psy. Že televízor sa má pozerať pri hlasitosti štyridsaťdva ani viac, ani menej. Ale najdôležitejšia bola táto: žena po päťdesiatke už pre muža nie je zaujímavá.
Podával ju rozlične, závislo na nálade.
Občas vedecky: tak je nastavená príroda, Ľubica, nič osobné.
Občas filozoficky: taký je život, nezmeníš ho.
A častejšie, keď som si obliekla nové šaty alebo si natrela pery, len tak domácky: už máš päťdesiatku, komu si dobrá.
Bez otáznika. Ako fakt.
Mala som päťdesiatdva. Robila som účtovníčku v stavebnej firme, ráno som cvičila, večer čítala knihy a v soboty piekla koláče, ktoré Ľubomír s chuťou jedol, a nikdy ho nenapadlo zamyslieť sa, komu je ich autorka vlastne dobrá.
Spolu sme boli dvadsaťšesť rokov. Za ten čas Ľubomír pribral, zošedivel a vyvinul si svoje teórie. Ja nie. Teda nie tak celkom, len proste… inak.
Kamarátka Tatiana to postrehla ako prvá.
Ľubka, povedala raz pri káve, spiklenecky prižmúrila oči to znamenalo, že povie niečo mimoriadne a trochu šialené. Vieš o tom vôbec, že si krásna?
Ale no tak, odvetila som celkom zvyčajne.
Naozaj. Úplne úprimne. Počuj, čo keby sme ťa zaregistrovali na zoznamke? Len tak. Pre zábavu.
Položila som šálku na stôl.
To si sa už načisto zbláznila?
Len vyplníme profil. Vyberieme peknú fotku. Uvidíš, čo sa stane.
Nič sa nestane, odvetila som. Päťdesiat mám. Komu som dobrá.
A potom som sa zahryzla do slov. Bola to presne Ľubomírova veta aj s tónom.
Tatiana je žena činu. Neukecáva, len spraví veci tak, že ich už nemôžeš odmietnuť akoby ti zaviazala ruky svedomím. V ten večer prišla k mne s notebookom, fľašou vína a výrazom, že rozhodnutie je dávno padnuté.
No, ideme, zahlásila od dverí, položila víno na stôl. Spravíme ti profil. Bleskovo, pekne, bez zbytočných rečí.
Počkaj, ani som si nestihla zložiť zásteru. Aký profil?
Na zoznamku. Vravelas, že nie, ale to je iné. Komu som dobrá bola celkom iná odpoveď.
Dívala som sa na ňu. Ona na mňa. Jej oči hovorili jasne čaká, kým sa aj ja dovtípim.
Tata, mám päťdesiatdva.
Viem. Poznám ťa tridsať rokov.
No a?
A nič. Sadni si.
Sadla som si nie preto, že by som sa vzdala, ale lebo ma boleli nohy. Bol to dlhý deň a na konci ešte účtovná uzávierka a zápchy po ceste domov. Tak som si sadla. Len si oddýchnuť.
Daj fotku, povedala Tatiana, keď zapla notebook.
Akú fotku?
Peknú. Máš nejakú?!
Premýšľala som. Posledné boli z vianočného večierka. Na jednej som v kúte, s pohárom v ruke, bokom a hľadím niekam mimo, lebo Ľubomír v ten večer tri razy volal, kedy už prídem domov.
Niečo z Nového roka by bolo, povedala som neisto.
Ukáž.
Ukázala som. Tatiana dlho pozerala.
Výborná, odvetila. Tu naozaj vyzeráš krásne. Prečo sa v živote tak hrbíš a na fotke nie?
Lebo na fotke ma nik nevidí, vyhŕkla som a ani som celkom nepochopila, čo to znamená.
Tatiana sa na mňa znova zadívala, chvíľu mlčala a otvorila víno.
Profil trval dlho. Vlastne ho vypĺňala ona, ja som len oponovala pri každej otázke.
Účel zoznámenia? Ľuba, napíš priateľstvo.
Ja nechcem nikoho nového spoznávať.
To je jedno. Napíš.
Niečo o sebe. Čo tam mám že som účtovníčka, viem uvariť segedín, žijem s mužom, ktorý má teóriu o ženách po päťdesiatke?
Napíšeme: Aktívna, zvedavá, rada čítam a objavujem nové miesta.
Nikam necestujem.
Chcela by si?
Chvíľu som rozmýšľala.
Chcela.
Takže sme neklamali.
Na profil dali tú vianočnú fotku v bordovej sukni, vlasy vypnuté, v očiach život. Ľubomír to šaty nevidel, už spal, keď som prišla z večierka.
Hotovo, zložila Tatiana notebook. Máš to.
A teraz?
Teraz počkáme.
Čo čakáme?
Uvidíš.
Naliala som si víno. Pozerala z okna. Vonku večer, lampa, holé konáre topoľa a nič mimoriadne. Bežný večer. Ľubomír v susednej izbe hulákal na televízor zvuk presne na štyridsaťdve. Obraz hučal do ticha. Všetko po starom.
Nechaj tak, pomyslela som si. Profil ako profil. Aj tak sa nič nestane.
Dopila som a šla umývať riad.
Ráno som si na profil ani nespomenula.
Išla som do práce, pol dňa sadela nad výkazom, na obed sa pustila do slabej polievky z kantíny na prízemí a okolo tretej som sa prichytila, ako zízam z okna a počítam holuby na parapete.
Mobil som mala schovaný v kabelke.
O piatej som ho vytiahla čisto zo zvyku, či nepísal Ľubomír. Nepísal. Zato tam svietila notifikácia zo zoznamky. Červené koliesko s číslom.
Číslo bolo 11.
Jedenásť správ. Za jediný deň.
Pozrela som na mobil. Mobil na mňa. Schovala som ho, minútu váhala, potom znova chytila.
Jedenásť.
Určite spam, pomyslela som si.
Otvorím. Spam žiadny. Bolo tam jedenásť chlapov s fotkami, menami a celkom konkrétnymi odkazmi. Niektorí stručne: Zaujímavý profil. Iní trocha dlhšie, premyslenejšie. Jeden, Ján, päťdesiatštyri, napísal dokonca tri odstavce o knihách, o tom, že dávno nestretol taký pohľad na žene, čo bola na fotke, o tom, že miluje cestovanie.
Prečítala som si to dvakrát.
Aj ja som napísala, že rada cestujem, spomenula som si. Troška som sa hanbila. Ale len troška.
Večer som zavolala Tatiane.
Jedenásť ich je, oznámila som namiesto pozdravu.
Už?! Tatiana sa rozjasnila. Vravelas!
Jeden píše o knihách.
Odpíš mu.
Nič nenapíšem.
Ľubka.
Čo Ľubka? Mám päťdesiatdva, som vydatá…
Odpíš.
Neodpovedala som. Večer som umývala riad a myslela na Jána s jeho tromi odstavcami.
Ty si nemožná, povedala som si.
Ale ráno som predsa len otvorila appku. Číslo v červenom bolo už nie jedenásť.
Dvadsaťosem.
Sadla som si na kraj postele. Ľubomír ešte spal.
Dvadsaťosem ľudí mi napísalo v noci.
Preklikávala som ich opatrne, akoby som sa mohla niečo pokaziť. Tu Miroslav, štyridsaťosem, inžinier, na fotke s kocúrom. Tu Peter, päťdesiatšesť, vážny, v kravate, písal: Ste krásna žena. Tu Damián a pri ňom som sa zarazila štyridsaťjeden, na fotke s horami v diaľke, napísal jednoducho: Ahoj. Povedz niečo o sebe.
Štyridsaťjeden. O jedenásť rokov menej než ja.
Zavrela som mobil. Aj tak ma to nedalo za chvíľu znova.
K večeru druhého dňa číslo presiahlo päťdesiat.
Päťdesiattri správ. Teda päťdesiatštyri, kým som stihla dopočítať.
Sedela som v kuchyni, pila čaj a listovala nimi s výrazom, ako keď ideš po chlieb a objavíš poklad. Tu Vladimír, päťdesiat, podnikateľ, napísal básničku cudziu, ale aj tak milé. Tu Norbert len jednoducho: Páčite sa mi, rád by som vás lepšie spoznal. A ten istý Damián mi písal opäť, keďže som mu neodpísala trpezlivo, bez nátlaku: Alebo ste zaneprázdnená? V poriadku.
Pozerala som sa na ten text dlho.
Ľubomír si v izbe debatoval s televízorom. Obaja sa celkom slušne znášali.
Komu si dobrá, zrazu mi znovu zaznelo v ušiach.
Päťdesiatštyri správ za dva dni. Niektorí moji rovesníci. Niektorí mladší. Jeden písal verše. Druhý slušne čakal na odpoveď.
Teória Ľubomíra Pavla Kováča sa otriasala v základoch. Pomaly, ako staré parkety pod nohami ale predsa.
Dopila som čaj. Položila šálku do drezu. A po veľmi dlhom čase som sa pozrela do svojho odrazu v tmavom kuchynskom okne nie náhodou, nie v rýchlosti, ale naozaj.
V skle stála žena päťdesiatdva rokov. Priama. S peknými očami. Ktorej napísalo za dva dni päťdesiatštyri neznámych mužov.
No teda, šepla som svojmu odrazu.
Odraz akoby prikývol.
Mobil ležal na nočnom stolíku.
Ľubomír siahol po okuliaroch, práve keď telefón zasvietil: prišlo nové upozornenie. Zodvihol ho s bežnou nevšímavosťou, akoby nič neočakával. Pozrel. Zmraštil čelo.
Pozrel ešte raz.
Na displeji bolo: Damián: Dobré ráno! Myslel som na vás…
Ľubomír Pavol sa posadil. Pomaly. Ako človek, ktorý práve započul niečo dôležité, ale ešte nevie, či je to dobré.
Ľubka, zavolal.
V kuchyni som varila kávu. Počula som, ale neponáhľala som sa.
Ľubka!
Už idem.
Vošla som dnu s hrnčekom v ruke. Pokojne. Ľubomír držal mobil, akoby v ňom bolo niečo živé a on nevedel, pustiť či nie.
Toto čo má znamenať? opýtal sa.
Pozrela som na displej, potom naňho. Odchlipla som si z kávy.
Upozornenie, povedala som.
Vidím, že upozornenie. Kto je ten Damián?
Zo zoznamky.
Pauza. Riadi poriadna pauza.
Z akej zoznamky?! Ľubomír vyskočil. Ty si sa tam registrovala?
Áno.
Načo?!
Postavila som šálku na stolík. Pozrela mu rovno do očí, bez hnevu, s miernym záujmom ako keď už poznáš výsledok úlohy.
Overovala som tvoju teóriu, povedala som.
Akú teóriu?
O ženách po päťdesiatke. Pamätáš? Komu si dobrá.
Otvoril ústa. Zatvoril. Pozrel znova do mobilu práve pribudli tri ďalšie upozornenia.
A koľko ich tam je tých… nedopovedal.
Päťdesiatštyri, oznámila som. Za dva dni.
Päťdesiatštyri, opakoval ticho, akoby skúšal, či mu to sadne na jazyk. Nesedelo.
Niektorí aj mladší než ja, doplnila som, zobrala šálku a vykročila späť do kuchyne.
Ľubomír Pavol Kováč ostal stáť v strede izby s mobilom v ruke. Vonku bolo bežné ráno lampa už zhasla, topoľ stál holý a vrabce štebotali na parapete. Všetko ako vždy. Len teória už akosi neplatila.
Vôbec.
