Eva už to nevládala ďalej znášať. Nedokázala pochopiť, prečo sa k nej Janko správa tak chladne – prestal ju milovať? Dnes prišiel opäť neskoro v noci a zhodil sa v obývačke.
Ráno, keď vyšiel na raňajky, sadla si pred neho.
“Janko, vieš mi povedať, čo sa deje?”
“Čo ti zase nie je?”
Pil kávu a vyhýbal sa jej pohľadu.
“Odvtedy, čo sa narodili chlapci, si úplne iný.”
“To som si nevšimol.”
“Chlapče, žijeme ako spolubývajúci už dva roky. To si všimol?”
“Počuj, a čo si chcela? V byte sú stále rozhádzané hračky, smrdí to nejakými mliečnymi kašami, deti revali… Myslíš, že to niekoho teší?”
“Janko, ale to sú tvoje deti!”
Vstal a nervózne začal chodiť po kuchyni.
“Normálne ženy porodia jedno normálne dieťa. Ktoré si potichu hrá v kúte a neotravuje. A ty rovno dve! Mama mi hovorila, ale ja som nepočúval – také ako ty, vedia len plodiť!”
“Také ako ja? Aké to mám byť, Janko?”
“Také… bez cieľa v živote.”
“To ty si ma donutil skončiť s vysokou, lebo si chcel, aby som sa venovala len rodine!”
Eva si pridŕžala. Po chvíli ticha pridala:
“Myslím, že by sme sa mali rozviesť.”
Zamyslel sa a povedal:
“Len do toho. Len sa neodváž prihlásiť na výživné. Sám ti budem posielať peniaze.”
Otočil sa a vyšiel z kuchyni. Chcela sa rozplakať, ale práve sa z detskej izby ozval hluk. Bližniaci sa zobudili a žiadali jej pozornosť.
***
O týždeň neskôr si zbalila veci, vzala chlapcov a odišla. Mala veľkú izbu v zdieľanom byte, ktorú zdedila po babke.
Susedia boli noví, tak sa s každým chcela zoznámiť.
Na jednej strane býval zamračený, hoci ešte nie starý muž, na druhej výrazná pani okolo šesťdesiatky. Najprv zaklopala na muža:
“Dobrý deň! Som vaša nová suseda, chcela by som sa predstaviť. Kúpila som tortu, prídete na kuchynu na čaj?”
Snažila sa úsmev. Muž ju premeral pohľadom, potom zamrmlal:
“Nemám rád sladké,” a zatvoril pred ňou dvere.
Pokrčila plecami a zamierila k Zuzane Jozefovnej. Súhlasila, že príde, ale len preto, aby jej dala jasné instrukcie.
“Takže pozor, ráda si poobede oddýchnem, večer pozerám seriály. Dúfam, že vaši potomkovia ma nebudú rušiť krikom. A prosím, nedovoľte im behať po chodbe, nech nič nechytajú, nešpinuú ani neničia!”
Rozprávala dlho, zatiaľčo Eva s úzkosťou premýšľala, aký ťažký život ju tu čaká.
***
Dala chlapcov do škôlky a sama tam nastúpila ako vychovávateľka. Bolo to praktické, práca končila včas, aby stihla vyzdvihnúť Juraja a Andreja. Plat bol biedny, ale Janko sľúbil pomáhať.
Prvé tri mesiace, kým prebiehal rozvod, Janko im naozaj posielal peniaze. Ale po rozvode uplynul rovnaký čas a finančná pomoc prestala prichádzať. Eva už dva mesiace nezaplatila nájom.
Vzťahy so Zuzanou Jozefovnou sa denne zhoršovali. Jedného večera, keď Eva kŕmila chlapcov v kuchyni, susedka vo saténovom župane vplávala dnu.
“Zlatko, dúfam, že ste vyriešili svoje finančné ťažkosti? Nebolo by príjemné kvôli vám prísť o elektrinu alebo plyn.”
Eva si povzdychla:
“Zatiaľ nie. Zajtra idem za bývalým manželom, zdá sa, že na deti úplne zabudol.”
Zuzana Jozefovna pristúpila k stolu.
“Stále im varíte cestoviny… Viete, že ste zlá matka?”
“Som dobrá matka! A vám by som odporučila nestrkať nos, kam nepatrí, lebo by ste mohli dostať po ňom!”
A začalo sa! Zuzana Jozefovna vrieskala, až sa dalo zalepšiť uši. Na krik vyšiel z izby Ján, sused. Chvíľu počúval, ako Zuzana Jozefovna preklína Evu, deti a vlastne všetko okolo, potom sa otočil a zmizol v izbe. Vrátil sa o minútu neskôr. Hodil na stôl pred Zuzanou Jozefovnou peniaze a povedal:
“Utes sa. Tu máš na nájom.”
Žena stíchla, ale keď Ján odišiel, sykla na Evu:
“Budeš to ľutovať!”
Eva to ignorovala. Neskôr sa ukázalo, že zbytočne.
Na druhý deň išla za Jankom. Počúval ju a povedal:
“Teraz mám ťažké obdobie, nemôžem ti nič poslať.”
“Janko, robíš si srandu? Musím deti niečím kŕmiť.”
“Tak ich kŕm, ja ti v tom nebránim.”
“Podám na výživné.”
“Samozrejme, poď, oficiálny plat mám taký, že dostaneš slzy. A pokús sa ma už neobťažovať!”
Eva sa potúlala domov a plakala. K výplate týždeň, pénazi málo. Ale doma čakalo ďalšie prekvapenie – policajt. Zuzana Jozefovna na ňu podala sťažnosť. Tvrdila, že Eva jej vyhráža smrťou a jej deti sú hladné a zanedbávané.
Strážnik s ňou hodinu rozprával, na odchodné povedal:
“Musím to oznámiť sociálnemu odboru.”
“Počujte, čo máte oznamovať? Neurobila som nič zlé.”
“Taký je postup. Podnet existuje, treba ho riešiť.”
Večer Zuzana Jozefovna prišla znova.
“Takže, zlatko, ak ma vaše deti ešte raz vyrušia cez deň, budem nútená obrátiť sa priamo na sociálku!”
“Čo to robíte? Sú to deti! Nemôžu celý deň sedieť v kúte!”
“Zlatko, keby ste ich poriadne kŕmili, chcelo by sa im spať, nie behať!”
Odšla, chlapci ustrašene pozerali na matku.
“Jedzte, moji zlatí”A keď sa Eva s Jánom a chlapcami neskôr presťahovali do nového domova, všetci konečne pochopili, že aj po najtemnejšej noci príde svitanie.”
