Už mám toho dosť! Moja matka je naivná žena, ktorú muži využívajú a opúšťajú.
Píšem, pretože už nemám koho požiadať o pomoc…
Mám 19 rokov. Narodil som sa a vyrastal v Bratislave.
Neviem, kto je môj otec.
Mama o ňom nikdy nehovorila, a keď som sa pýtal, iba chladne odpovedala:
– Neexistuje. Zabudni na neho.
Vyrastal som bez otca, bez rodiny, bez pocitu útulnosti a tepla.
Naučil som sa byť sám.
Ale najviac ma zasiahlo, že som pre moju matku bol vždy na druhom mieste.
Zabúdala na mňa kvôli mužom.
Každý raz, keď sa v jej živote objavil nový muž, stal som sa neviditeľným.
Otočila sa pred zrkadlom, vyberala si oblečenie, míňala posledné peniaze na parfémy a kozmetiku.
Sedel som vo svojej izbe a vedel, že dnes ma nepotrebuje.
A potom, po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch, začali hysterické záchvaty.
Plač, sťažnosti, hovorila, že ju znovu zradili, znovu využili a znovu opustili.
A ja som sedel vedľa, počúval, prikyvoval, snažil sa ju utešiť.
Ale vedel som, že o pár týždňov sa to všetko zopakuje.
Nič nechápala.
Nevidela, ako jej správanie zabíja vo mne vieru v vzťahy, rodinu, lásku.
Už od detstva som si uvedomil jedno – muž v jej živote bude vždy dôležitejší než ja.
Stal som sa cudzím vo vlastnom dome.
Keď sa jej objavil nový „nápadník“, telefón neprestal zvoniť.
A ja som vedel – teraz už nemám miesto doma.
Prestál som jej veriť, prestal som ju cítiť okrem hnevu.
Stal som sa chladným.
Už som nemohol počúvať jej sťažnosti, nemohol ju utešovať po každom neúspechu.
Ona je dospelá žena, ale správa sa ako rozmaznaná dievča.
A ja…
Cítim sa ako starý muž.
Unavený z jej sĺz, prázdnych nádeji, nekonečných chýb.
A viete, čo je najstrašnejšie?
Nechcem vzťah.
Ani si neviem predstaviť, že by som niekomu mohol dôverovať.
Vyrastal som v dome, kde je láska klamstvom, zradou a bolestivým zranením.
Nemôžem sa na to pozerať.
Občas príde domov opitá.
Niekedy privedie „dalšieho“.
Ležím v inej izbe a počujem ich smiech.
A vo mne sa všetko sťahuje od odporu.
Je mi na zvracanie.
Nechcem to počuť.
Nechcem takto žiť.
Ale nemám na výber.
Mama si nemyslí, že mi je zle.
Zaujíma ju iba ona sama.
Internet – moja jediná záchrana.
Viete, čo ma zachraňuje?
Len internet.
Len tam môžem povedať to, čo nikdy nepoviem nahlas.
Cítim sa slobodne, len keď sedím pred obrazovkou.
Ale to nie je skutočný život.
A možno raz odídem z tohto domu.
Aby som ju nepočul.
Aby som ju nevidel.
Aby som sa nestal jej obrazom.
