Už desať rokov som vydatá za Tomáša, a moju svokru, Zuzanu Petrovú, úprimne rešpektujem a dokonca ju mám rada. Je láskavá, starostlivá, vždy pripravená pomôcť s deťmi alebo nás pohostiť svojimi výbornými koláčmi. Ale na jednu jej zvykosť som si nikdy nezvykla — necháva vždy lyžicu v miske so šalátom! A nie len tak, ale doslova ju zabodne ako vlajku na vrchole hory. Na Veľkú noc sa opäť stretávame u nej pri veľkom stole a ja sa psychicky pripravujem na tento kulinársky rituál. Ale popravde, tieto maličkosti dodávajú našim rodinným stretnutiam šmrnc a neviem si predstaviť náš život bez týchto teplých chvíl.
Zuzana Petrová je žena, ktorú nie je možné nerešpektovať. Keď som sa vydala za Tomáša, ako každá mladá nevesta som sa trochu bála svokry. Počula som príbehy od kamarátok o “monštroch v sukni”, ktoré kritizujú všetko. Ale Zuzana Petrová bola iná. Privítala ma s úsmevom, naučila ma piecť svoj slávny jablkový koláč a nikdy nenútila nevyžiadané rady. Keď sa nám narodili deti, Lucia a Adam, stala sa pre nich tou najlepšou babičkou: hrá sa s nimi, číta rozprávky a jej sladkosti z tajného zásobnika sú už legendou. Som naozaj vďačná osudu, že mám takú svokru. Ale tá lyžica v šaláte… to je môj osobný horor.
Všetko začalo pri prvom rodinnom obede, kam sme prišli s Tomášom ešte ako snúbenci. Zuzana Petrová prestrela stôl ako pre kráľovskú hostinu: zemiakový šalát, krabový šalát, huspenina, pečená kačica — všetko dokonalé. Snažiac sa byť dobrým hosťom, pochválila som šaláty a natiahla sa pre porciu. A v tom som uvidel: v miske so zemiakovým šalátom trčí obrovská lyžica, presne v strede, ako veža mrakodrapu. Myslela som si, že to je náhoda, opatrne som ju vybrala a položila vedľa. Ale o päť minút neskôr Zuzana Petrová, ktorá prechádzala okolo, ju znova zabodla späť! “Tak je to pohodlnejšie, Ema, nehanbi sa!” povedala s úsmevom. Len som prikývla, ale vnútri som zažila kultúrny šok.
Odvtedy sa tá lyžica stala mojím prekliatím. Na každom sviatku — Vianoce, Veľká noc, narodeniny — sa objaví v šalátoch ako nevyhnutný hosť. Niekedy je to zemiakový šalát, inokedy mimóza, a raz dokonca aj v gréckom šaláte, kde vyzerala ako cudzorodý prvok medzi fetou a olivami. Snažila som sa bojovať: vyberala som lyžicu, kládla na servítku, navrhovala rozložiť šalát do tanierov vopred. Ale Zuzana Petrová je neoblomná. “Ema, to je tradícia,” hovorí. “U nás v rodine sme to tak vždy robili!” Tomáš sa len smeje: “Mami, kto teraz zabodáva lyžice do šalátov?” A ona odpovie: “Vy, mládež, nič nechápete z pravého hostinu!”
Teraz, keď premýšľam o blížiacej sa Veľkej noci, už dopredu vidím ten stôl. Zuzana Petrová bude ako vždy v čele, vo svojej sviatA až uvidím tú lyžicu trčať v šaláte, pripomeniem si, že práve tieto maličkosti robia našu rodinu jedinečnou.
