Už desať rokov som vydatá za Jozefom a jeho matku, Annu Pavlovnú, úprimne rešpektujem a dokonca ju mám rada. Je milá, starostlivá, vždy ochotná pomôcť s deťmi alebo nás potešiť svojimi výbornými koláčmi. Ale na jednu jej zvyklosť som si nikdy nezvykla – necháva vždy lyžicu v miske so šalátom! A to nie len tak, ale rovno ju vrazí ako vlajku do vrcholu hory. Na Veľkú noc sa znova stretávame u nej pri bohato prestretom stole a ja sa už psychicky pripravujem na tento kulinársky rituál. Ale ak mám byť úprimná, takéto detaily dodávajú našim rodinným stretnutiam šmrnc a neviem si predstaviť náš život bez týchto teplých chvíľ.
Anna Pavlovná je žena, ktorú nemožno nerešpektovať. Keď som sa vydávala za Jozefa, ako každá mladá nevesta som sa obávala svokry. Počula som príbehy od kamarátok o “monštrách v sukni”, ktoré kritizujú všetko. Ale Anna Pavlovná bola iná. Privítala ma s úsmevom, naučila ma piecť svoj slávny jablkový koláč a nikdy nedávala nevyžiadané rady. Keď sa nám narodili deti, Veronika a Adam, stala sa pre nich najlepšou babičkou: hrá sa s nimi, číta im rozprávky a jej čokoládky z tajnej zásoby sú už legendárne. Naozaj som vďačná osudu, že mám takú svokru. Ale tá lyžica v šaláte… to je môj osobný nočná mor.
Všetko začalo na prvom rodinnom obede, kam sme prišli s Jozefom ešte ako snúbenci. Anna Pavlovná prestrela stôl ako pre kráľovskú hostinu: zemiakový šalát, krabí šalát, huspenina, pečená kačica – všetko dokonalé. Snažiac sa byť dobrou hosťou, pochválila som šaláty a natiahla sa pre porciu. A tu vidím: v miske so zemiakovým šalátom trčí obrovská lyžica, presne v strede, ako veža mrakodrapu. Myslela som si, že to je náhoda, opatrne som lyžicu vybrala a položila vedľa. Ale o päť minút neskôr Anna Pavlovná, prechádzajúc okolo, ju znova vrazila späť! “Tak je to pohodlnejšie, Ema, ber si, neostýšaj sa!” povedala s úsmevom. Len som prikývla, ale vnútri som zažila kultúrny šok.
Odvtedy sa tá lyžica stala mojím prekliatím. Na každej oslave – Vianoce, Veľká noc, narodeniny – sa objaví v šalátoch ako nevyhnutný hosť. Niekedy je to zemiakový šalát, inokedy mimóza a raz dokonca aj v gréckom šaláte, kde vyzerala ako cudzorodý prvok medzi fetou a olivami. Snažila som sa bojovať: vyberala som lyžicu, pokladala som ju na servítku, navrhla som rozložiť šalát vopred na tanieriky. Ale Anna Pavlovná je neoblomná. “Ema, to je tradícia,” hovorí. “U nás v rodine sa to tak vždy robilo!” Jozef sa len smeje: “Mama, veď kto dnes vráža lyžice do šalátov?” A ona na to: “Vy, mladí, nič nechápete zo správneho hostenia!”
Teraz, keď rozmýšľam o blízkej Veľkej noci, už v predstave vidím ten stôl. Anna Pavlovná bude ako vždy v čele, vo svojej sviatViem, že tá lyžica bude opäť tam, ale už mi to nevadí, lebo je to časť našej rodiny, ktorá nás spája.
