Bieda duše: Príbeh Zuzky z Košíc
Zuzka vyrastala ako burina na paseke – nikomu nepotrebná, opustená. Nikto ju nevychovával, nehýčkal, neželil. Oblečenie nosila po starších súrodencoch, niekedy len hadre, cez ktoré prezierali chudé kolená. Topánky boli vždy dieravé a naviac o číslo väčšie. Matka jej ostrihala vlasy „pod misku“, aby sa nemusela starať o účesy, ale trčali do všetkých strán, akoby protestovali proti jej ľahostajnosti.
Do škôlky nechodila – rodičom na ňu nezáležalo. Všetko, čo ich zaujímalo, bolo, kde zohnať lacné víno. Otec – krutý opilec, matka – Marína, stále zamotaná v cigaretovom dyme a kocovine. Dievčatko sa schovávalo na schodoch, keď rodičov prepadol hnev. Útek znamenal vyhnúť sa ranám. Ak nestihla, potom zamaskovala modriny. Susedovia iba pokyvovali hlavami: „Marína, no tá bola vždy ľahkovážna, a keď sa dala dokopy s tým väzňom, úplne sa stratila.“ Zuzku ľutovali. Kŕmili ju, donášali oblečenie. Ale lepšie kúsky matka vždy vymenila za alkohol. A tak dievča ostalo v handrách.
Keď prišiel čas školy, Zuzka sa chytila učenia ako tonúci stebla. Čítanie sa stalo jej svetom, útočiskom, kde ju nikto nebije, nekričí ani neponižuje. Hltala knihy, sedela v knižnici, zodpovedala na hodinách a zdvíhala ruku, dúfajúc, že niekto počuje jej hlas – tichý, ale pevný.
Deti však môžu byť kruté. Hlavne k tým, čo sú iní. Chudobne oblečené, zvláštne dievča s rozcuchanými vlasmi čoskoro premenovali na „Biednu“. A potom to išlo už len z kopca. Rodičia spolužiakov jej zakazovali priateľstvo: „Céder alkoholičky – nebezpečná!“ Učitelia síce videli, že Zuzka je šikovná, ale radšej mlčali. Jednoduchšie je zavrieť oči, ako hájiť dievča bez rodiny a konexií. Tak vyrástla Zuzka – sama proti svetu.
Jej záchranou sa stal starý dub v parku pri jazierku. Pod jeho korunou si vytvorila úkryt. Nosila si sem knihy, čítala a snívala. Niekedy tu aj prenocovala, ak doma nebolo bezpečno. Počúvali ju len potulné psy a mačky – jediní, ktorí ju nezradili.
Otec zomrel, keď mala štrnásť. Premrzol v záveteši po ďalšej pitke. Na pohrebe boli len Marína a Zuzka. Dievča necítilo zármutok. Iba hanbu a úľavu. Matka sa po tom úplne stratila. Záchvaty zlosti striedalo apatické opojenie. Nepracovala už roky. Aby nezošla hlady, Zuzka začala upratovať schodiská. Za pár eur kupovala použité učebnice medicíny – snívala, že sa stane lekárkou. Chcela vytiahnuť matku zo dna, do ktorého sa potopila.
Ale v škole šikana neustávala. Raz, keď meškala na hodinu, jej vypadla kniha o psychiatrii. Ako naschvál, po ruke bola Regina – najkrajšia žiacka a hlavná hadica. Zdvíhla knihu, prečítala názov a nahlas vyhlásila:
„Och, psychiatria! Ty nie si len biedna, ty si psychopríserná ako tvoja matka!“
Zuzka to nezniesla. V slzách vybehla z triedy, prebehla cez školský dvor k svojmu dubu. Tam padla do snehu a dala slobodný prieliv slázam. „Prečo sú také kruté? Čo som im urobila?“ šepkala, tuliac sa ku kôre.
A vtedy si všimla psa na jazierku. Kráčal po tenkom ľade a zrazu sa prepadol. Dievča zakričalo a vrhlo sa na záchranu. Rozplácnuté na ľade, priplazilo sa k nemu. Chytilo šteniatko – a v tom okamihu aj ona zmizla pod vodou. Zima jej bodla do pľúc, dýchanie zastavilo. Zuzka bojovala – za psa, za seba, za všetkých, ktorých kedy milovala.
Keď už nemala silu a ľad pripomínal náhrobnú dosku – niekto ju vytiahol. Bol to Oliver. Nový žiak, nedávno preložený z Bratislavy. Pekný, múdry, pokojný. Dievčatá mu bolažili. A on – podal jej ruku.
„Poď. Premrzneš. Moja mama je doktorka, pomôže ti.“
Zobral aj šteniatko. Obidvoch prijal. A na druhý deň vošiel do triedy spolu so Zuzkou. Regina sa na neho vrhla:
„To si vážne?! Ona je biedna!“
„Biedna je len duša,“ odpovedal pokojne. „Tú neschováš za oblečením alebo make-upom. Čím viac ju skrývaš, tým viac ju vidieť.“
Regina zbľedla a utiekla. V triede zavládlo ticho. A Zuzka prvýkrát cítila, že nie je sama. Teraz mala priateľa. A psíka Lupu, ktorého zachránila. A hlavne – šancu. Šancu na nový život.
