Dnes si zapisujem ďalší deň do svojho denníka. Stala sa mi vážna dopravná nehoda, pri ktorej som si ťažko poranil obe nohy. A všetko sa tým v podstate skončilo…
Mal som rozbehnutý podnik, čakala ma stolička generálneho riaditeľa a slušný plat. S manželkou sme plánovali výlet do Tatranskej Lomnice na lyže, víkendové stretnutia s kamarátmi boli samozrejmosťou. To všetko skončilo…
Nohy mi lekári akosi poskladali naspäť a poslali ma domov. Čo iné sa dalo robiť? Len dúfať v Božiu pomoc a trochu šťastia. Prosil som oň, ale v noci som kričal od bolesti. Dve injekcie denne, ráno a večer, mi aspoň na chvíľu umožnili zdriemnuť.
Niekoľko mesiacov som nevstal z postele, a tak som bol odkázaný na nemocničnú kačicu. Boh zaplať mojej žene Miroslave za trpezlivosť a starostlivosť. Keď som sa konečne začal pokúšať vstávať a hýbať s pomocou chodítka, bolesti sa vrátili desaťnásobne.
Nezažil človek nič, kým si nevyšiel cez injekcie do brucha proti zrazeninám a preležaninám, keď musí ležať celé týždne. Nedá sa ani poriadne kýchnuť, zakašľať, ba ani, prepáčte mi, vyprázdniť tak, ako predtým. Treba na to fakt pevné nervy.
Ale kde ich vziať? Už žiadne som nemal a ani sila trpieť mi nezostala.
Čas ale ubiehal a ja som sa učil nanovo chodiť. Ťažko, zakopával som a skoro spadol pri každom kroku, no bol to aspoň nejaký pokrok.
Kamaráti zmizli neozývali sa, netelefonovali, nezaujímali sa. V práci na moje miesto aj na miesto generálneho dali iného. Kým sa skončia tieto utrpenia a čím to vlastne celé dôjde? Odpoveď nebola.
Cítil som sa na dne. Výhliadky mizerné, už len vďaka Bohu, že Miroslava ma neopustila.
Keď som prvýkrát vyšiel za asistencie manželky na barlách pred dom, slnko mi nepríjemne udrelo do očí. Musel som sa nadýchnuť. Rozplakal som sa. Nechcený invalid na barlách. To je všetko, čo mi ostalo.
Miroslava sa stiahla bokom, aby som mohol byť chvíľku sám. Snažil som sa urobiť pár krokov, žmúril som v slnečnom svetle a zvykal si na jarný vánok.
Odrazu sa zdola ozvalo rozhodné mňauknutie. Pozriem a pri ľavej barle sedelo malé sivé mačiatko.
Čo chceš? spýtal som sa.
Zvieratá išli môj život úplne mimo, ani som nevedel, ako sa k nim správať. Mačka na mňa pozrela a ticho žobrala o jedlo.
Prines mu, prosím, fašírku, poprosil som Miroslavu.
Keď mi ju podala, opatrne som sa zohol a podal mačiatku mäso. Zadívalo sa na mňa a začalo jesť.
Na druhý deň nás už čakali tri mačky, podľa všetkého sa v okolí motali už dlho.
Teda, vy ste partia! zasmial som sa.
Bolesť ustúpila aspoň na chvíľu. Manželka trochu hundrala, ale doniesla tri fašírky, ktoré som im rozdelil.
Nasledujúce ráno nás čakalo päť mačiek a dve malé psíky. Miroslava už protestovala, ale trval som na tom, aby skočila do malej potraviny za rohom a kúpila kilo párkov, ktoré som poctivo rozdelil všetkým štvornohým.
Po hodovaní sa rozbehali okolo mňa, štekali a mňaukali, akoby ma pozývali do hry. Smial som sa aj keď ma nohy boleli, a urobil som pár krokov navyše. Psíky štekotom prejavovali radosť.
Jeden deň sa počasie pokazilo, mrholilo, žena hrozila, že mi zoberie barle, ale ja som aj tak išiel von. Po prvý raz po mesiacoch vlastnými silami.
Veď čakajú na mňa, vysvetľoval som jej. Nemôžem prísť? Mám povinnosť!
A prišiel som. Päť mačiek a dva psíky poskakovali okolo mňa, ja som sa tešil zo života. Teplý jarný dážď padal a ja som na barlách naháňal dve štekajúce psíky, za nami cupkali mačky.
Pri vchode stála Miroslava s dáždnikom a usmievala sa…
Čas plynul. Z dvoch barlí zostala jedna, neskôr už žiadna. Barle začali prekážať pri hraní s mojimi štvornohými kamarátmi. Až som si raz uvedomil, že ma nohy už dávno nebolia.
V práci ma už nečakali. Invalidov, čo krívajú na obidve nohy, nepotrebovali. Vyplatili mi slušné odstupné, tak som dal výpoveď. Času zrazu bolo dosť a rozhodol som sa všetko, čo sa mi prihodilo, spísať.
Neplánovane z toho vznikla divadelná hra, dosť rozsiahla. Keď som dočítal poslednú stranu, rozposlal som rukopis do pár divadiel v Bratislave, ale…
Odpísali len z jedného malého ľudového divadla v podzemí.
Po týždni mi volal režisér:
Skúsime to nacvičiť. Len je treba niečo skrátiť, opraviť a prepísať.
Mesiac sme nad tým s režisérom sedeli, prepisovali a hádali sa o každé slovo. O mesiac neskôr oznámili premiéru!
V malej sále pre pätnásť ľudí, ani polovica sály nebola plná, no pre mňa boli tými najdôležitejšími divákmi v živote.
Bol som hrozne nervózny, bal som sa pozrieť do hľadiska a keď padla opona po posledných slovách, nastalo ticho, v ktorom mi spadla duša aj srdce.
Zdalo sa mi, že ticho trvá večnosť, no ubehlo len pár sekúnd a… Zrazu burácajúci potlesk! Aplauz. Herci sa ukláňali, vyvolávali ich ďalej a ďalej.
Druhé predstavenie bolo vypredané do posledného miesta, niektorí stáli v uličke i na chodbe, a potlesk bol taký, že spadla záves na javisku, držiac len silou vôle.
Netrvalo dlho a naše zoskupenie si prenajalo väčšiu divadelnú sálu v centre Bratislavy, kde sa zhromažďovali divadelníci, aby rozoberali ďalšiu hru novej hviezdy.
Kúpil som si drahý oblek a na každý potlesk a poďakovanie som si na javisko vodil Miroslavu. Veď ako inak?
Možno sa pýtate, čo bolo s tými dvomi psíkmi a piatimi mačkami z dvora? Poviem vám.
Dvoch psíkov a dve mačky sme si zobrali domov. Tri ďalšie našli útulný domov u mojich nových obdivovateľov.
O čom je tento príbeh? Možno o ničom. Alebo o tom, že keď pod nohami uvidíte oči plné nádeje, nemáte už právo padnúť na dno. Musíte obstáť.
