**Utiekajúca nevesta**
Martin vystúpil z vlaku, rozlúčil sa so sprievodkyňou a vykročil k starému prízemnému vlakovému stanovišti. Vnútri bola jedna veľká hala. Pri stenách stáli pokladne, stánky s novinami a nápojmi a v strede rady zviazaných železných stoličiek. Vpravo od dverí bol malý bufet s plnoštíhlou ženou za pultom. Desať ľudí sedelo a čakalo na svoj vlak.
„Mladý muž, dajte mi sto korún, chýba mi na lístok,“ povedala žena neurčitého veku, ktorá k nemu pristúpila. Tvár mala červenú, make-up nanesený nešikovne. Cítil od nej pach alkoholu.
„Nechcem vám dať peniaze. Radšej vám kúpim niečo dobré,“ navrhol Martin, chytil ju pod lakťom a chcel ju doviesť k bufetu, ale ona mu ruku vytrhla.
„Nechajte ma! A vyzeráte ako slušný človek,“ vykríkla na celú halu.
Rozhovory na chvíľu ustali, všetky tváre sa obrátili k nim, ale v ďalšej chvíli sa už opäť rozprávali.
„A choďte…“ Žena odišla.
Martin sa usmial a pristúpil k bufetárke.
„Dobre ste urobili, že ste jej nedali peniaze. Tu žobrá každý deň. Úplne sa zničila. A bola taká krásna. Čo láska s ľuďmi urobí.“ Žena si povzdychla a pokyvovala hlavou. „Dáte si kávu s koláčom?“
„Nie, ďakujem. Potrebujem sa dostať do dediny Jasenová. Kde tu zastavuje autobus?“
„Do Jasenovej dnes už žiaden nepôjde. Zajtra ráno o pol šiestej.“ Bufetárka si všimla, že Martin je sklamaný. „Vonku stále čakajú súkromníci. Muži si privyrábajú večerným vozením, ale berú draho.“
„Ďakujem.“ Martin popadol športovú tašku a vyšiel von.
Na ulici rýchlo stmavlo. Vytiahol telefón, vytočil číslo a priložil si ho k uchu. Nikto nezdvihol.
Zrazu zo strany budovy zastavilo strieborné auto, z ktorého vyskočila dievčina a prebehla okolo neho do stanice. Zdalo sa mu, že ju už niekde videl. Ale odkiaľ? Prvýkrát sem prišiel – nemohol ju poznať. Martin sa vrátil do haly. Dievča rozprávalo s bufetárkou. Pristúpil k nim.
„Dáte si čaj?“ spýtala sa bufetárka dievčaťa.
„Ďakujem, teta Zuzana, idem.“ Otočila sa a narazila do Martina. „Prepáčte, nevšimla som si vás.“
Martin uvidel modré oči ako jazierka, jamky v baculatých líčkach a uvedomil si, že krajšie dievča nepotkal.
„Vlastne, Janko ide do Jasenovej. Janko, zavez toho mladého muža,“ povedala žena.
Dievča sa na Martina pozrela pozorne.
„Dovidenia, teta Zuzana. Poďme,“ povedala Martinovi a vyšla von.
Sotva jej stíhal. Jana otvorila dvere a vytiahla veľký balík.
„Dovoľte, pomôžem vám,“ ponúkol sa Martin.
„Netreba. Sú tam závoj a kvety.“ Dievča sa usmiala a jamky v líčkach sa jDievča sa naňho pozrela, v očiach jej zatancovala nádej, a po troch rokoch spoločného života si uvedomili, že niekedy najlepšie veci v živote prichádzajú úplne nečakane.
