Utiekaj, kým nie je neskoro…
Každé dievča sní o veľkej a čistej láske. O tom, ako sa mu točí hlava a srdce zamrzne od nežného objatia. O tom, ako ju ten jej milý požiada o ruku v ten najnečakanejší moment, a všetci to uvidia a závidí. O krásnom svadobnom dni. Ženích v elegantnom obleku a vedľa neho krehká nevesta v nadýchaných bielych šatách, žiariaca šťastím. Takúto svadbu si každé dievča predstavuje takmer od kolísky. Ani Zuzka nebola výnimkou.
V polovici školského roka prišiel do deviatej „A“ nový žiak, Tomáš Kováč. Na prestávke ho samozrejme všetci obkľúčili a začali vypytovať, odkiaľ prišiel, prečo práve teraz.
„Otec je vojak, dostal nové umiestnenie, tak sme sa presťahovali sem,“ vysvetľoval Tomáš.
„A vieš strieľať?“
„Musel som.“
„Z akú pištoľ?“
„Zo služobnej…“ Sypali sa naňho otázky zo všetkých strán.
Tomáš si hneď všimol Zuzku. Stála trochu opodial, akoby sa ho netýkalo. Po škole ju začal sprevádzať domov. Zhodou okolností bývali v tej istej štvrti. Ona mu rozprávala o škole a triede, on zase o mestách a posádkach, kde slúžil jeho otec.
Na Zuzkiných narodeniny doniesol do triedy ružu a daroval ju jej pred očami celého kolektívu. Keby tak urobil niekto iný, chlapci by sa mu vysmiali, pustili by sa do neho s posmeškami, ale Tomášov čin u nich vyvolal rešpekt a u dievčat závisť.
Zuzka ružu prijala, akoby ju darovali každý deň. Jej pohľad hovoril: „Pozrite sa, ako sa za mnou honí ten nový. Závidíte? To ešte len začne.“ K Tomášovi sa správala nedbale, aj keď sa jej páčil.
Pred samotnými maturitnými skúškami sa Zuzka zoznámila so starším chlapcom, športovcom. Na brehu Dunaja sa konali preteky veslárov. Zastala sa tam pozrieť so svojou kamarátkou.
„Dievčatá, poďte sem, odtiaľto je to lepšie vidieť,“ zavolal na nich sympatický chalan.
„A vy tiež pretekáte?“ spýtala sa Zuzka, prebojujúc sa k nemu cez dav divákov.
„Nie, ja sa venujem zápasu. Môj kamarát tam, druhý v rade.“ Ukázal na vodu, no oči mal uprené na Zuzku, očividne ju vyzdvihol spomedzi oboch kamarátok.
Martin, tak sa volal jej nový známy, ju sprevádzal domov.
„Vieš, čo znamená meno Martin?“
Zuzka to vedela, lenže práve jej všetky myšlienky vyleteli z hlavy.
„Mars, boh vojny. Ja som v živote bojovník.“
Páčil sa jej. Zuzka počúvala svoje nové pocity, ktoré ju priťahovali, vzrušovali a trochu desili. V hlave mala zmätok. Tomáš bol okamžite zabudnutý. Kde by sa mohol rovnať Martinovi Polákovi. Celú cestu domov premýšľala, či ju pobozká, alebo nie, a ako sa zachová, ak áno. Pred vchodom jej poprial dobrú noc a odišiel. Zuzka cítila sklamanie.
Na druhý deň, keď vyšla zo školy, Martin vystúpil z auta zaparkovaného pri chodníku a otvoril jej dvere. Predtým, než nastúpila, Zuzka sa pozrela okolo seba, či ju vidia kamarátky. Dievčatá na schodoch stáli s otvorenými ústami, a Tomáš stál opodial, zamračený. Zuzka so víťazným výrazom nastúpila. Lenže keď odišli zo školy, zrazu pocítila strach. Kam ju viezie?
Martin s ňou len prešiel mesto, rozprával o miestach, kde bol na súťažiach. Pozornosť staršieho chlapca jej lichotila. Správal sa slušne, nič viac si nedovolil. Zo svojich ciest jej prinášal voňavky, pekné šperky. Skromná ruža zostala minulosťou. Kamarátky si prezerali darčeky so zataZuzka sa nakoniec oslobodila z pút strachu a našla odvahu začať znova, vediac, že najdôležitejšie je mať pri sebe tých, ktorí ňu naozaj milujú.
