**Utiekaj, kým je čas…**
Všetky dievčatá snívajú o veľkej a čistej láske. O tom, ako sa im bude točiť hlava a srdce bude tĎkať od nežného objatia. O tom, ako im frajer urobí krásne a nezvyčajné návrhy v ten najčudnejší moment, aby to všetci videli a závideli. O tej najkrajšej svadbe. Ženích v elegantnom obleku a vedľa neho krehká nevesta v nadýchaných bielych šatách, žiariaca šťastím. Takúto svadbu si želá každé dievča takmer od plienok. Monika nebola výnimkou.
V polovici školského roku prišiel do deviateho „A“ nový žiak, Marek Kováč. Samozrejme, na prestávke ho všetci obkľúčili a začali vypytovať, odkiaľ prišiel, prečo práve teraz.
„Otec je vojak, dostal nové miesto, tak sme sa presťahovali,“ vysvetľoval Marek.
„A viete streľať?“
„Musel som.“
„Z akého pištoľa?“
„Zo služobného…“
Otázky prichádzali zo všetkých strán. Marek si však hneď všimol Moniku. Stála opodial, akoby sa ho netýkala. Po škole ju začal sprevádzať domov. Ukázalo sa, že bývajú v rovnakom smere. Ona mu rozprávala o škole a triede, on o mestách a posádkach, kde slúžil jeho otec.
Na Monikiny narodeniny doniesol do triedy ružu a daroval jej ju pred všetkými. Keby to urobil niekto iný, chlapci by sa mu vysmiali, pustili by nejaké sprosté poznámky. Ale Markov čin v nich vyvolal rešpekt a u dievčat závisť.
Monika prijala ružu, akoby jej také dary nosili každý deň. Jej pohľad hovoril: Vidíte, ako za mnou behá ten nový? Závidíte? To ešte len začne. K Markovi sa správala ľahostajne, hoci sa jej páčil.
Pred maturitou sa Monika zoznámila s dospelým chlapcom, športovcom. Pri rieke Dunaj prebiehali preteky v veslovaní. Zastavila sa s kamarátkou pozrieť.
„Dievčatá, poďte sem, odtiaľto je to lepšie vidieť,“ zavolal sympatický chlapík.
„A vy tiež súťažíte?“ spýtala sa Monika, prebojujúc sa cez dav.
„Nie, ja sa venujem zápasu. Môj kamarát tam je, ten druhý,“ ukázal na vodu, no oči neodtrhol od Moniky, jasne ju vyzdvihol spomedzi dvoch kamarátok.
Juraj – tak sa volal jej nový známy – ju sprevádzal domov.
„Vieš, čo znamená meno Juraj?“
Monika to vedela, no v tej chvíli všetky myšlienky z hlavy vypadli.
„Víťaz. Ja som vo živote víťaz.“
Páčil sa jej. Monika počúvala svoje nové pocity, ktoré ju ťahali, vzrušovali a trochu desili. V hlave sa jej všetko miešalo. Marek bol rýchlo zabudnutý. Kde by sa on mohol rovnať Jurajovi Hruškovi. Celú cestu premýšľala, či ju pobozká, a ako zareaguje, ak áno. Pred vchodom jej poprial dobrú noc a odišiel. Monika cítila sklamanie.
Na druhý deň, ke vyšla zo školy, Juraj vystúpil z auta zaparkovaného pri chodníku, otvoril jej dvere. Prv ako sadla, obzrela sa, či ju kamarátky vidia. Dievčatá na schodoch stáli s otvorenými ústami, Marek neďaleko zamračený. Monika s víťazným výrazom sadla do auta. Lenže keď odišli zo školy, zľakla sa. Kam ju viezie?
Juraj ju len vozil po meste, rozprával o mestách a krajinách, kde bol na súťažiach. Pozornosť dospelého muža ju lichotila. Správal sa slušne, nič navyše si nedovolil. Zo svojich ciest jej nosil parfémy, krásnu bižutériu. Skromná ruža zostala minulosťou. Kamarátky obdivovali darčeky, zaliehajúc závistou. A Marek? Monika ho už nevnímala.
Po škole nastúpila na vysokú. Takmer každý deň ju Juraj čakal autom pred školou.
„Kam sa podel tvoj Romeo?“ spýtali sa dievčatá, keď videli Moniku ísť pešo domov.
„Odšiel na sústredenie,“ odpovedala s úsmevom.
Návrh jej urobil nečakane, uprostred námestia, pokľaknul a podal jej sametovú škatuľku so zásnubným prsteňom – samozrejme, s malým diamantom. Ako vo filme.
Vedľa zastavila hliadka a málo im nehrozilo, že ich odvedú na stanicu za narušenie verejného poriadku.
Monika ľutovala len jediné – že to nikto z kamarátok nevidel, že sa to nedá pretiahnuť ako videokazeta.
Na matrike stála v oblaku čipiek, oslňujúco krásna a šialene šťastná. A vedľa nej on – športovec, krasavec, víťaz. Z jeho svalov čoskoro praskne sako. O čom inom sa dá ešte snívať?
Zo svadby odviezol Juraj svoju čerstvú manželku do ich bytu.
O mesiac Monika zistila, že je tehotná. A práve teraz? A čo škola?
„Mysli na syna. Školu dokončíš neskôr, ak budeš chcieť. Zostaň doma. Zarobím dosť,“ povedal Juraj.
„A čo ak to bude dievča?“ spýtala sa Monika.
„Bude to syn. Ja som víťaz, už si zabudla?“
Monika porodila syna. Gratulácie a darčeky zostali minulosťou. Juraj chodil na tréningy, odchádzal na súťaže, a ona sedela doma s dieťaťom. Kam sa podeli všetky kamarátky? Mama naznačila, že jej bude volať, ale navštevovať… Záver bol jasný – zať nechce, aby sa miešala do ich života.
Monika netúžila po tom, aby sa nad tým niekto ľutoval, ale šťastie je väčšie, keď ho niekto vidí. Teraz ho nikto nevidel, a tak to bolo nudné. Cítila sa izolovaná, akoby malá malomocná. Postupne sa prebúdzala z krásneho sna.
Keď syn povyrastol, bolo trochu ľahšie. Vodila ho na prípravky do školy, na krúžky, väčšinou športové. Pri čakaní na neho sa rozprávala s inými mamami. Neustále však cítila Jurajovu prítomnosť, aj keď nebol nablízku. Na ulici sa obzerala, zdalo sa jej, že ju niekto sleduje. Raz muMonika sa raz na vždy naučila, že nie všetky veľké lásky končia šťastne, ale tie najmenšie chvíle odvahy môžu zmeniť celý život.
