Mama ma na mňa zlú krv kvôli tomu, že jej nepomáham starať sa o chorého brata: Keď som skončila gymnázium, zbalila som si veci a utiekla z domu.
Moja mama sa nehanbí a ochotne mi píše správy plné hnevu. Zablokovala som už veľa čísel, no ona vždy napíše z iného. Text je pokaždé iný, ale vždy je v ňom kopu nadávok. Želá mi strašné veci, smrť a choroby.
Ako môže matka niečo také napísať vlastnej dcére? Nepovažuje to za nič zlé. Už desať rokov pre mamu existuje len môj brat Janko, a ja som potrebná len na upratovanie a starostlivosť o neho.
Mali sme s bratom rôznych otcov. Mama sa druhýkrát vydala, keď som mala dvanásť rokov. Otca si nepamätám, no mama o ňom nikdy nepovedala dobré slovo. Ako dieťa som si myslela, že môj otec je zlý človek, lebo mama ho bez dôvodu obviňovala. Teraz som v podobnej situácii.
Môj nevlastný otec bol obyčajný, nehádali sme sa, rešpektovali sme sa a držali odstup. Nepovažovala som ho za otca, no ak som ho požiadala o pomoc, napríklad s úlohami, nikdy mi neodmietol.
Keď som mala trinásť rokov, mama porodila Janka. Čoskoro bolo jasné, že je chorý, a mama s nevlastným otcom začali chodiť po lekárňach. Najprv bola nádej, no postupne sa to zhoršovalo.
Lekári najskôr diagnostikovali mentálnu retardáciu, potom prišla konečná diagnóza. Bohužiaľ, choroba sa nedala vyliečiť. Môj nevlastný otec to ťažko znášal, dostal infarkt a po týždni na jednotke intenzívnej starostlivosti zomrel. Môj život sa zmenil na peklo.
Dokážem mamu pochopiť. Mali sme ťažké časy s dieťaťom, ktoré kričalo, ubližovalo sebe aj druhým, alebo sa správalo veľmi zvláštne. Keď jej však ponúkli, aby ho dala do špeciálneho ústavu, odmietla. Hovorila, že je to jej kríž a bude ho niesť.
Nezvládala to sama, tak polovica povinností padla na mňa. Po škole som prišla domov, mama išla do práce, a ja som ostala s Jankom. Bolo to ťažké a niekedy nechutné, lebo deti s takýmto postihnutím nie vždy ovládajú svoje potreby.
Nemala som normálny život teenagerky. Škola, potom starostlivosť o brata, zatiaľ čo mama robila brigády. Keď prišla domov, sadla som si k úlohám, čo bolo náročné kvôli Jankovým výkrikom.
Mame trikrát ponúkli umiestniť ho v ústave. Vždy odmietla, tvrdiac, že to zvládne. Ale ja som to nezvládala. Keď som dokončila gymnázium, zbalila som si veci a utiekla, keď mi mama povedala, že nemôžem ísť na vysokú, lebo sa musím starať o brata.
Bývala som u kamarátky, našla som si prácu a neskôr som si prenajala izbu. Na vysokú školu neprišlo do úvahy, lebo som na ňu nemala peniaze.
Už takmer desať rokov nežijem doma a nekomunikujem s mamou. Keď sa mi v živote začalo dariť a mala som trochu peňazí, skúsila som sa s ňou spojiť. Ponúkla som jej finančnú pomoc, no stretla som sa s vlnou nenávisti.
Kričala, že som ju zradila, nechala samú s chorým dieťaťom, a teraz sa snažím všetko napraviť. Chcela, aby som sa vrátila domov a pomáhala starať sa o Janka. Spomenula som si na detstvo a bolo mi zle.
Povedala som jej, že jej viem pomôcť len finančne, no nič viac. Mama začala nadávať a už sme nikdy nehovorili. Teraz mi občas pošle zlú správu z iného čísla. Stratila som nádej, že sa niekedy zmierime.
Po všetkom, čo mi napísala, s ňou nechcem mať nič spoločné. Každý si volí svoju cestu. Ona si vybrala svoju, ja svoju. Ale aj tak, keď takú správu dostanem, cítim sa strašne.
