Vznešený zradca — príbeh jednej ilúzie
Stretli sme sa v čase, keď každá láska pripadá ako osud. Vládo bol nešikovný, chudý chlapec s gitarou na chrbte a pokrčeným zošitom v ruke, kam si čmáral svoje básne. Čakával na mňa pred vchodom po škole, tváriac sa, že tam bol náhodou, a vždy sa usmieval úprimne ako dieťa.
„Zuzka, vypočuj si novú pesničku,“ šepkal a brnkal po strunách.
Vypočúvala som. Aj keď mu falošoval hlas a verše boli sladkasté až k bolesti. Ale v jeho očiach horiel tak nežný cit, že som nemohla odmietnuť.
Po škole nás život roztrhal: ja som šla študovať učitelstvo do Prešova, on techniku do Košíc. Ale Vládo nepestoval písanie. Občas zavolal na vrátnicu na intrák, občas poslal pokrčené pohľadnice s textami ako: „Bez teba je všetko sivé, moja ryšavá.“ Prichádzal za mnou na prestupoch, míňal posledné koruny, aby sme spolu strávili aspoň večer.
Pamätám, ako som raz ležala s horúčkou a on sa objavil pod oknom o tretej ráno s termoskou a tabletkami. Šepkal cez sklo: „Hovoril som ti, že bezo mňa to nezvládneš.“ A ja som stála zabalená do deky a plašala od šťastia.
Po výške mi Vládo navrhol sobáš — jednoducho, bez prsteňov a kytíc, na tej istej lavičke v parku, kde sme sa prvykrát pobozkali:
„Vydaj sa za mňa, Zuzka,“ povedal, a jeho oči boli rovnaké ako v sedemnástich.
„Len ak sľúbiš, že sa nikdy nestaneš nudným chlapom v obleku,“ zasmiala som sa.
„Slávnostne sľubujem!“
Chceli sme odísť do Bratislavy, ale Vládova matka ťažko ochorela. Zostali sme v rodnom Kysuckom okrese. On šiel pracovať do obchodu s elektronikou, ja na dedinskú školu. Všetko bolo dočasné. Alespoň sme si to mysleli. Ale dočasné sa stalo trvalým.
Podnajímali sme zdevastovaný garsónik, pili sme lacnú kávu a tancovali sme na starom koberci pri hudbe z magnetofónu. Keď Vláda prvýkrát odmenili, zaviedol ma do reštaurácie, kde účet za dezert prevyšoval jeho týždennú výplatu. „Ale je to krásne,“ povedal a bozkával mi prsty.
Potom zomrela svokra. Zdedili sme priestranný byt a rozhodli sme sa pre dieťa. Vládo sníval o ryšavej dcérke ako ja. Ale narodil sa syn. Prežil len 32 dní.
A potom sa všetko pokazilo.
Nevedeli sme smútiť spolu. Boli sme zvyknutí žiť ľahko, so žartami, s útekom pred problémami. Bolesť nás zahnala do opačných kútov. On utiekol do práce, ja do depresie. Keď som sa spamätala, odišla som zo školy — nedokázala som pozerať na cudzie deti.
O pár rokov Vláda povýšili, ale aj to mu prestalo stačiť. Dal výpoveď a rozhodol sa začať podnikať. Povedal: „Poznám trh, mám kontakty, našiel som dieru na trhu.“ Nemýlil sa. Za rok sme mali auto, šatník podľa sezóny, dovolenku v zahraničí. Neverila som, že je to môj život.
Ale s peniazmi odišla aj naša blízkosť. Skoro sme sa nerozprávali. Snažila som sa — variavala jeho obľúbené jedlá, volala ho do divadla, plánovala rodinné stretnutia. Len mával rukou: „Neskôr.“ A neskôr nikdy neprišlo.
Mama stále častejšie hovorila: „Zuzka, bez dieťaťa je rod„A ja som zostala sama v tých prázdnych, krásnych stenách, ktoré nám mali byť domovom.“
