— Vieš, zlatko, budeš sa musieť veľmi snažiť, aby si zapadla do našej rodiny, — povedala Lýdia Michalovna s výrazom prísnej učiteľky.
Eva sotva potlačila smiech. Bolo to predvídateľné. Svokra-riaditeľka už vopred bije novú žiačku pravítkom po rukách, hoci hodina ešte ani nezačala.
Janko, čo sedel vedľa, odvrátil pohľad. Bolo vidieť, že by chcel povedať niečo ako „no tak začalo“. Ale nevmiešal sa. A správne. To nebol jeho boj.
— Snažiť sa? — opýtala sa Eva s zhovievavým úsmevom. — Ujasnite mi, prosím, v akom smere. Mám sa prihlásiť na kurzy šitia alebo na tance?
Rozhovor sa odohrával v kuchyni Lýdie Michalovnej. Všetko tu bolo drahé a prepychové: záclony s lambrekénmi, čokolády v kryštálových vázach, veľký drevený stôl a stoličky farby šampanského. Krásne, ale žiť tu by Eva nedokázala. Všetko bolo príliš dokonalé, akoby tu nežili, ale točili show.
— Evicka, my sme vzdelaná rodina, — vysvetlila Lýdia, akoby nevnímala jedovatosť v hlase nevesty. — Sme vychovaní ľudia, u nás sa náhodní cudzí neuchytia.
Eva automaticky prikývla, ale už nepočúvala. Túto úlohu poznala až príliš dobre. Už v tom všetkom plávala, len vtedy nemala ani skúsenosti, ani zdravé sebavedomie.
…Pred pätnástimi rokmi bola Eva úplne iná: mladá, poslušná, s dôverčivými očami a vierou, že „musí byť dobrou manželkou“. Muža, Miroslava, veľmi milovala.
Ale Miroslav miloval len svoju matku.
Prvá svokra, Zdenka Pavlovna, sa jednoznačne cítila ako miestna hviezda. Mala aktívny životný postoj, veľmi hlasný hlas a názor na čokoľvek. Už na druhej rodinnej večeri vyhlásila:
— Kuracie je suché, akoby som žula handru. No nevadí, ja ti ukážem, ako sa má pečiť, keď ťa to matka nenaučila.
Eva sa vtedy len usmiala. Verila, že ak bude trpezlivá a zdvorilá, ocenia to. Preto oslovovala svokru ako „mamu“, varila jej šalát s mäsom namiesto šunky (ako žiadala) a nechala ju kritizovať všetko: od farby rtienky po čistotu podláh.
Keď sa narodila dcérka, bolo ešte horšie. Svokra neúnavne prednášala o „tom, ako vychovať slušnú ženu“. Všetko zhovievavo, s úsmevmi a náznakmi, že učiteľka z Evy nie je. Ako povedať, že švec chodí bosý.
— Plienky sú tyranstvo nad dieťaťom! — vyhlásila Zdenka raz, podávajúc neveste plachty. — To vymysleli pre lenivých. Ale ty budeš dobrou mamičkou. Však?
Miroslav sa do ničoho nevmiešal. Ani keď dcérka, ešte neovládajúca písmeno „r“, spýtala:
— Mami, prečo si hlúpa?
Eva vtedy až zaskočila.
— Čože? Kto ti to povedal?
— Babka Zdenka.
Keď Eva požiadala manžela, aby to so svokrou vyriešil, len pokrčil plecami.
— No tak. Povedala a povedala. Možno bola v emóciách. Veď ju poznáš.
Eva ju poznala. Kedysi sa snažila. Sedela za svátočným stolom a verejne počúvala, ako „ušetrila na syre a pokazila jedlo“. Kupovala drahé darčeky, lebo chcela raz počuť pochvalu. Správala sa dokonale, až kým nepochopila, že v očiach Zdenky bude ideál vždy niekto iný.
Po tomto prípade Eva vážne uvažovala o rozvode a čoskoro podala žiadosť. Ťažká povaha? Pre ňu to znelo len ako priznanie odporného správania a neochoty sa zmeniť.
— Na vlakovej stanici zhynieš! Budeš žiť len s mačkami! — veštila jej svokra.
Ale mačky nikdy neprišli, zatiaľ čo byt, práca a rozum – ostali.
A potom sa k tomuto „setu“ pridal Janko. Zoznámili sa cez spoločných priateľov, vymenili si čísla a začali sa rozprávať. Janko možno nebol zamilovaný po uši a nesľuboval zlaté hory, ale rešpektoval jej pocity. Vedel o Evinej minulosti a pokojne prijal jej dcéru.
A navyše – chcel sa s ňou oženiť. Eva neodmietala, ale odkladala a pozorovala. Milovala Janka, no nechcela sa znova zamotať do cudzej rodiny, kde by nikdy nepatrila. Ale Janko bol iný. Nikdy nekladol matku na prvé miesto, a tak sa Eva rozhodla risknúť.
Teraz, sediac v dome jeho matky, žena znova počúvala ten istý monológ z minulosti, ale necítila už ani poníženie, ani strach. Iba ľahké déjà vu a nudu.
— Vieš, prvých napadnutých k sebe neberieme, — pokračovala Lýdia. — Janko je mäkký človek, možno nevidí celý obraz alebo mlčí. Ale ja všetko vidím. Takže… snaž sa, dievča.
— Ďakujem za rady, — Eva sa chladno usmiala. — Ale ak dovolíte, zatiaľ budem len manželkou vášho syna. Rodinu už mám. Dcéra, manžel. To mi stačí.
Nedočkala sa konca večera a vstala, Janko išiel za ňou. Keď vyšli von, prvýkrát ju zobral za ruku.
— Si v poriadku? — ticho sa spýtal.
— Som. Neboj sa. Pre mňa je to už klasika.
Tentoraz Eva vedela, kto je a čo dokáže, tak sa nebála. Nepriateľská mama ju nemusí mať radi? No a čo, nie je to jej povinnosť. A rovnako ani Eva jej nič nedlží.
…Ubehli takmer dva roky od toho „varovania“, že Eva sa bude musieť snažiť. Ale, k veľkému sklamaniu svokry, nevesta sa ani nepokúsila. Žiadne návštevy, poklony či predstierané úsmevy. Len ticho žili s Jankom v jej byte. Muž dokonca našiel spoločnú reč s Evinou dcérou z prvého manželstva.
Kontakt s Lýdiou Michalovnou síce existoval, no bol čisto formálny. Ak bolo treba niečo pozdraviť, tak cez telefón. Darčeky nosil len Janko a iba od
