Zavolaj, Verko, prídite sem, prosím, niečo sa deje ozval sa hlas otca v slúchadle, vystrašený a prosaciaci. Veronika zasmiala a spýtala sa: Čo sa stalo?
Susedia robia opojný rozruch. On kričí, že ma zabije, ona hovorí, že ja mu urobím výstrahu, a oni v pozadí sa ozývali údery a výkriky. Drvia dvere, Ver! Zabijú ma, pomôžte!
Keď ťa zabijú, tak volaj. Čo ja som ti učiteľ? Zapri dvere stoličkou, možno sa nepretlačú.
Ako si len
Ako ma vychoval, tatko, ako ma vychoval. Ak ti nie som po chuti, môžeš ísť k milému synovi a tam si požiadať o podporu, aby ťa zabezpečil a plnil tvoje želania, odpovedala Vero s prenikavou iróniou.
Skončili telefon, skôr než stihla ďalej premýšľať, čo povedie. A keby niečo vymyslela, určite by to nebolo o nič menej.
Veronika vyrástla v rodine, ktorú sa dalo považovať za celkom stabilnú a bez výpadkov. Vyrástla bez matky matka zomrela, keď bola Verka ešte veľmi malá a všetku zodpovednosť preberal otec Ján.
Rodina bola na povrchu bežná, no niečo skrývala v hĺbke skríň. Niečo, čo by sa dalo nazvať kostrou ženského pohlavia starú babku Máriu a otcovu druhú manželku, Oľgu Štepánovú.
Mária Nikolaivna, po ktorej Verku pomenovali, bola výnimočná. Z Verkinho pohľadu bola starou sebavedomou dámou, čo však slová výnimočná používať radšej nerada, teda zostala významná.
Významnosť spočívala v tom, že po dosiahnutí dôchodku a bez oficiálnej diagnostiky sa správala, akoby už mala konečnú fázu demencie. Z postele vstávala len zriedka, svoje potreby riešila pri sebe a pri zlej náhode ich roztrúchla po stene, čo veľmi rozčuľovalo, keď rodina rozumelila stenu vytesnenou dlažbou, aby sa dalo ľahko umývať, a pod posteľninu položila plátno.
Jedlo milovala výlučne mäso, ryby a samozrejme čokoládu. Nie takú obyčajnú čokoládu pre seniorov, akú si kedysi kúpili ostatné penzistky, ale pravú belgickú čokoládu, ktorá stávala dosť peňazí. A peniaze mali otca Jána. Nie že by si míňal milióny, ale ako zručný rezbár v Bratislave nezostal nikdy bez výdělku, ani v najhorších časoch.
Všetky tie peniaze však išli na babku, aby splnila všetky jej potreby.
Žili v paneláku na štyri izby: jednou miestnosťou bola babka, druhou otca s Verkou, a v ostatných dva nájomníci migranti z Ukrajiny a jedna bežná slovenská rodina.
Problémom boli však nie len cudzie ľudia, ale ich vlastná, na pohľad slušná slovenská spoločnosť. Radi sa napili a rozčuchali, potom buď išli riešiť spory so susedmi, alebo sa s nimi bavili.
K babke sa nikto neodvážil pristupovať, po jednom prehliadnutom útoku dlhé čistenie a prísľub, že už nikdy neprekročia jej prah. Avšak k malej Verke sa často blížili. Nemala vlastné deti (našťastie), takže po opitej noci chceli niekedy len si poťahovať cudzie dieťa.
Keď Verka rástla a odmietala spoločnosť tety Nadine, mohla ju poškrtnúť alebo štipnúť. Otec, keď si sťažovala, len mával rukou: Nechoď do chodby, aby si sa nepotkol, zamkni dvere stoličkou a spať, alebo pozeraj TV, kým sa ja nevrátim z práce.
Keď tak urobila a vyprázdnila starý kvetináč milujúci otec, padol jej na hlavu.
Ale to nebolo najhoršie. K babke mohla prísť, susedia pili len občas, a keď išli na prechádzky, boli normálni ľudia, doma vždy jedlo.
Verča bola nahnevaná, že otec kupuje babke všetko najlepšie, zatiaľ čo ona, jeho dcéra, šetrí oblečenie od iných a živí sa lacnými cestovinami so špinou slinkou.
Keďže ale takto žili všetci okolo, nevoľala sa. Aspoň v detstve.
Keď jej bolo trinásť, otec sa rozhodol nájsť si spoločnosť a priviedol domov Martinu, ktorá hneď začala organizovať svoj poriadok.
Namietla, že v miestnosti by mali žiť len on a on. Nie je fér mať osobný život pri dieťati, ktoré spí na susednej posteli.
A ešte horšie bolo, že Verka spala v jednej izbe s otcom. Už dospelý muž a už nie úplne malé dieťa mala byť presťahovaná inde, najlepšie do babkinho izby. Babka ju privítala radostne, ale netrpezlivo, pretože Verkin charakter bol spevnený častými školskými šaržmi a prvý pokus, keď ju Verka chcela postrieť niečím zapáchajúcim, bol odrazený rukou na krku a tichým hlasom: len skúsiš ja ťa, stará, podškrtnem vankúšom a nič mi nevyjde, lebo som stará.
Starostlivosť voči babke nebola pre Verku novinkou, a tak ju nečakalo, že sa bude s otcom hádať.
Martina neodporovala, pretože Oľgova výplata rástla a mladá žena mala dostatok na oblečenie, kozmetiku i kávové stretnutia s kamarátkami.
Ktorý ročník je tiď? Škola skončila, stačí, budeš sa starať o matku a pracovať. Verka trvala, že nechce taký život, chce sa vzdelávať a získať skutočnú profesiu. Otec ju však vyzval, aby odišla z domu, ak sa mu niečo nepáči.
A tak odišla. Keď dosiahla šestnásť, podviedla otca a falšovala jeho podpis na dokumentoch, aby sa dostala na vysokú školu.
Študovala usilovne, aby nikto nemal dôvod volať rodičov do školy a aby jej malá lož nebola odhalená. Klamať všetkým, že otec pracuje na liečbu chorého starého otca. Čistila podlahy v obchodnom centre po noci, aby získala prídavok k štipendiu.
Prvým platom si vyskúšala pravú belgickú čokoládu, po ktorej dlho túžila.
Po škole sa pustila do kariéry. Náhodou si zvolila účtovníctvo a analytiku a ukázalo sa, že je to jej povolanie. Stala sa výbornou odborníčkou, za viac než dvadsať rokov si vybudovala dobrú povesť a slušný kapitál.
Založila rodinu, mala syna a dcéru. Všetko zvládla, ako by povedali starší.
O otcovi takmer nezabudla. Keď ho jedného dňa našla, starého, už vyčerpaneho a už pri spodnej časti života, zistila, že za tie roky pochoval babku, rozviedol sa s Martinou, stratil byt, ktorý predtým nevedomky prepsal na syna z druhého manželstva, a syn mu odpovedal: Nechcem ťa mať.
Prišiel teda k nej po pomoc.
Verka mu pomohla, ale len tak, aby mu už nebola vďačná ani zlá. Našla mu vhodný byt, úprimne povedala, že ho zdedili od matky, brat je častokrát nedôveryhodný a neplánuje ho predávať, a tak ho predala za nízku cenu, aby stačilo na prvý vklad.
Beru, povedala šťastne.
Ste si istá? Ako sa s ním zaobchádza?
Neberiem si ho pre seba, pokojne odpovedala a o týždeň presťahovala otca so svojimi málo vecami do tých skvelých podmienok a povedala: Nasťahuj sa, to je tvoj dom.
Cítila len temné, pomstiteľské uspokojenie, keď počula otcove sťažnosti a sledovala, ako sa hneď kvôli rozdielu v jej zachovaní k nemu a k babke rozzúri.
Tá žena, ktorú poďakovala za všetko, mu posielala drahé darčeky k narodeninám a dokonca ho poslala na týždenný výlet do zahraničia s manželom, aby si oddýchol.
Vychovával som ťa, Verko. Vychovával som, ako som vedel.
Teraz ťa už živia, ocko, ako viem.
Tu máš tie šedé cestoviny, ktorými si ma kŕmil, keď matka jedla šunkové plátky. Tu máš tie opotrebované oblečenia, do ktorých si ma obliekal.
A tu sú tie červené klobásky dvaja balíky, lebo dnes majú akciu, a hneď som na teba pomyslela, aká som starostlivá dcéra.
A ty máš ešte dôchodok, na ktorý si môžeš dovoliť, čo chceš.
Si nevdak povzdychol otec, mrzutý na balíky klobás.
Nezahrával ich do tváre. Vedel, že ak by ukázal hnev ako v detstve, zostane bez peniaza i toho rohu, ktorý mu dcéra z lásky a pomsty ponúkla.
Som vďačná, ocko. Vrátim sa a poďakujem za všetko, povedala Verka.
Mnohí jej priatelia tvrdia, že je stále príliš dobrá k otcovizradcovi, že by ho mala nechtiť a nechať ho ísť na ulicu. Ale Verka nechcela svojho otca zabiť; aspoň ho neodložila do sirotinca. Starala sa o neho, pretože to bolo jediné, čo mala. A zároveň pochopila, že láska a starostlivosť nie sú nevyčerpateľné zdroje pre každého.
Zistila, že najväčšia sloboda spočíva v tom, keď sa naučíme odpúšťať, ale zároveň nečakáme, že nám ostatní vždy vrátia to, čo sme dali. Tento poznatok nosím so sebou a bude ma sprevádzať po zvyšok života.
