„Urobil som to, čo som považoval za správne.“
„Haló, Katka, nemôžem dlho hovoriť, tu bijú Miška!“ Tieto slová zabuchli ako hrom z jasného neba. Katarína stuhla, telefón jej zvieral v ruke. Srdce jej bilo ako splašené, adrenalín zaplavil žily. Nestihla sa ani opýtať, keď sa spojenie prerušilo. Muž išiel večer s kamarátom do krčmy na pivo po práci. Bežný piatok, bežný plán. Teraz však všetko zmenil.
Katarína sa vrhla ku dverám, schmatla kľúče a vybehla von. Po ceste volala manželovi, no ten nebral. Úzkosť rástla s každou minútou. Konečne sa jej podarilo dovolať kamarátovi, ktorý bol svedkom.
„Čo do pekla, prečo si ho nechal samého?!“ kričala Katarína do telefónu, sotva potláčajúc slzy. „Prečo si nepomohol?! Prečo si volal mne a nie políciu?!“
Kamarát sa pokúšal ospravedlniť, koktavo vysvetľoval, že sa vystrašil a chcel, aby vedela, čo sa deje. Jeho hlas sa triasol, čo len rozpalilo jej hnev.
„Stihol si utiecť do bezpečia, však? A môj muž tam zostal sám! Vôbec si uvedomuješ, čo si spravil?!“ pokračovala, nedajúc mu priestor odpovedať.
Bežala na miesto, dúfajúc, že príde včas. Keď tam dorazila, nikto už nebol. Polícia odviezla jej manžela neznámo kam. Katarína zostala uprostred ulice, cítila sa úplne bezmocná.
Nasledujúce ráno išla na políciu, kde zistila, že manžela zadržali za výtržníctvo. Niektorý z okoloidúcich zavolal políciu, že je bitka. Nikto však nevidel, že útočníkmi boli výtržníci, nie jej muž a kamarát. Všetko vyzeralo, ako keby to začali oni.
Katarína bola rozzúrená. Snažila sa vysvetliť, že jej muž bol obeťou, no polícia len pokrčila ramenami. Kamarát, ktorého včera hľadala, už dávno spal doma, bez záujmu o to, čo sa stalo.
Strávila celý deň zbieraním dôkazov a hľadaním svedkov. Nakoniec jeden okoloidúci potvrdil, že videl, ako na Michala zaútočilo viac ľudí. To rozhodlo o jeho prepustení.
Večer konečne stretla manžela pred stanicou. Vyzeral unavene a skleslo. Pevne ho objala, snažiac sa mu dať najavo lásku a podporu. No vnútri stále vrela zlosť. Nemohla odpustiť kamarátovi jeho zbabelosť. Michalovi šťastie prialo, že to skončilo bez vážnych následkov.
Michal zavolal kamarátovi:
„Ako si mohol len tak stáť a pozerať, ako ma bijú?“
„Neviem, Miško,“ odpovedal kamarát. „Strach ma ochromil. Chcel som pomôcť, ale nedokázal. Viete, vždy som bol zbabelec. Keď som videl, ako na teba útočia, mojou prvou myšlienkou bolo chrániť sa. Viem, že to znie hrozne, ale je to pravda. Možno ti to nie je príjemné počuť, ale urobil som to, čo som považoval za správne.“
„Chápem,“ Michal prerušil rozhovor s myšlienkou: „Načo mi taký priateľ.“
Neskôr sa kamarát snažil vysvetliť, že zbabelosť nie je voľba, ale vlastnosť charakteru. Nehrdí sa tým, no nedokáže to zmeniť. Celý život utekal pred konfliktmi, schovával sa, bál sa rozhodnúť. Táto noc bola len ďalším dôkazom jeho slabosti. Veril, že by to nemalo zničiť priateľstvo. Mali by si zajAle Michal už vedel, že takéhoto priateľa v živote nepotrebuje, a tak sa od neho navždy odvrátil.
