– Haló, Zuzka, nemôžem dlho rozprávať, tu Janka bijú – tieto slová zabuchali do sluchovláka ako hrom z jasného neba. Zuzana stuhla, telefón sa jej takmer zapáčil do dlane. Srdce jej začalo biť ako splašené, adrenalín sa rozlieval žilami. Ani nestihla otvoriť ústa, keď spojenie prerušili. Muž išiel večer s kamarátom do krčmy po práci na pivo. Bežný piatok, bežný program. Lenže teraz bolo všetko inak.
Zuzka sa vymrštila ku dverám, schmatla kľúče a vybehla von. Cestou volala manželovi, ale nezdvihol. Úzkosť rástla s každou minútou. Konečne sa jej podarilo dovolať Jankovmu kamarátovi, ktorý bol pri tom.
– Čo do pekla si ho tam nechal?! – kričala Zuzana do telefónu, sotva potláčajúc slzy. – Prečo si nepomohol?! Prečo si volal mne a nie políciu?!
Kamarát sa pokúsil obhajovať, roztržito vysvetľoval, že sa vystrašil a chcel, aby vedela, čo sa deje. Hlas sa mu triasol, ale to len priživilo jej hnev.
– Ty si stihol ujsť do úzadia, či? A môj muž tam zostal sám! Vôbec chápeš, čo si spravil?! – nedala mu prísť ani k slovu.
Utekla miestom činu, dúfajúc, že stihne prísť včas. Keď však dorazila, nebola tam už ani noha. Policajné auto odviezlo jej muža neznámo kam. Zuzka zostala uprostred ulice, cítila sa úplne bezmocná.
Na druhý deň vyrazila na políciu, kde zistila, že Janka zadržali za výtržníctvo. Niektorý z okoloidúcich totiž zavolal políciu, že vidí bitku. Lenže nikto nevidel, že agresormi boli výtržníci, nie jej muž s kamarátom. Všetko vyzeralo, akoby to začali oni.
Zuzka bola zúrivá. Snažila sa vysvetliť policajtom, že jej muž je obeť, no tí len pokrčili plecami. Jankov kamarát, ktorého včera tak zúfalo hľadala, bol už dávno doma a pokojne spal, akoby sa nič nestalo.
Strávila celý deň zbieraním dôkazov a hľadaním svedkov. Nakoniec jeden z prechádzajúcich potvrdil, že videl, ako na Janka zaútočilo niekoľko chlapov. To bol rozhodujúci dôvod na jeho prepustenie.
Večer sa Zuzka konečne stretla s manželom pred stanicou. Vyzeral unavene a skleslo. Pevne ho objala, snažiac sa mu dať najavo všetku lásku a podporu. No vnútri jej vrelo. Nemohla odpustiť jeho kamarátovi tú zbabelosť. Jano mal šťastie, že to obišlo bez vážnych následkov.
Jano zavolal kamarátovi:
– Ako si mohol len tak stáť a pozerať, ako ma mlátia?
– Neviem, Jano – odpovedal kamarát. – Strach ma paralyzoval. Chcel som pomôcť, ale nedokázal som. Ty vieš, že som vždy bol zbabelec. Keď som uvidel, ako na teba útočia, prvá myšlienka bola, ako sa zachrániť ja. Chápem, že to znie strašne, ale je to tak. Pre teba to určite nie je príjemné počuť, ale urobil som to, čo som považoval za správne.
– Chápem – prerušil ho Jano a pomyslel si: *Načo mi taký priateľ.*
Neskôr sa kamarát stále snažil Janovi vysvetliť, že zbabelosť nie je voľba, ale povaha. Nie je na to hrdý, ale ani to nezmení. Celý život sa vyhýbal konfliktom, ušiel pred problémami, bál sa rozhodovať. Tento večer bol len ďalším dôkazom jeho slabosti. Kamarát bol presvedčený, že jeho strach by nemal zničiť priateľstvo. Stačilo prísť znova do krčmy a vypiť to.
Žiadne ospravedlňovanie však nepomohlo. Jano už ho za priateľa nepovažoval.
