Mal som slabý zrak už od detstva, preto som vždy nosil okuliare. Keď som bol starší, prešiel som na šošovky, no aj tak sa stávalo, že som niekedy vyšiel so psom von bez nich, alebo som išiel do obchodu a zabudol som si okuliare doma. Práve to sa stalo v ten osudný večer. Náhlil som sa do potravín, vybehol z bytu, zbehol z piateho poschodia (v paneláku, kde nemáme výťah) a až dole som si uvedomil, že okuliare som nechal na stole. Bolo mi však ľúto vracať sa, tak som išiel bez nich.
Postával som pri regáli s rybacími konzervami, stále som sa pýtal predavača, o akú rybu ide a v akom je náleve, ale keď začal obsluhovať niekoho iného, otočil som sa k dievčine, ktorá stála neďaleko. Pozeral som na ňu a niečo mi bolo na jej postave povedomé. Ten zábavný drdol, rozhádzaný účes, ktorý pripomínal rohy, veľký červený šál a dlhý čierny kabát…
Mohli by ste mi, prosím, povedať, ktorá je makrela v paradajkovej omáčke?
Chodili sme na strednú do paralelných tried. Pamätal som si ju dobre, lebo mala svojrázny štýl a učitelia ju stále napomínali kvôli pomaľovaným nechtom.
Toto je makrela akurát pre vás, odpovedala mi trochu oficiálne. Ešte niečo?
Prepáčte, zabudol som si doma okuliare a nič nevidím.
Prešli sme spolu obchod, spomenul som učiteľov a ona prikyvovala a smiala sa na niektorých príhodách. Po nákupe som navrhol, že si môžeme na chvíľu sadnúť vonku, nadýchať sa studeného jesenného vzduchu alebo si dať šálku čaju či kávy a porozprávať sa. Dievčina mi povedala, že pracuje na veterinárnej klinike, čo ma prekvapilo vôbec som netušil, že si vybrala takú profesiu. Vymenili sme si telefónne čísla a debatovali o tom, že by sme sa mohli ešte stretnúť.
Keď som už doma nasadil okuliare, prečítal som si správu, ktorú mi poslala päť minút po našom rozlúčení.
Prepáč, že som klamala. Nebola som tvoja spolužiačka. Chodila som do áčka na inej škole. Ale ak ti to nevadí, mohli by sme niekedy ísť na kávu. Ja pozývam.
Neodmietol som. Stretol som sa s ňou znovu a bol som ňou očarený, nemohol som z nej spustiť oči, bola krásna. Oveľa krajšia, ako som si vôbec pamätal.
Začali sme sa stretávať a teraz spolu chodíme von. Sem-tam ma podpichne a opýta sa, či som mal naozaj taký zlý zrak alebo som len balil, ale viem, že žartuje. Bola to prosto hra osudu.
