Kde-že! To snáď nemyslíš vážne!
Nevedome som doširoka šklbla volantom a len-len, že som nenapálila svojho tátoša do auta odstaveného vedľa na parkovisku. Ten tmavý veľký SUV, ktorý práve prechádzal okolo, som poznala dôverne dobre. Ako by som mohla nepoznať auto suseda, keď práve na ňom vozím každé ráno svojich chlapcov do školy?
Lenže vedľa Michala, ktorého som spoznala na prvý pohľad veď sa poznáme už poriadne dlho , sedela úplne neznáma pani.
Napudrované pery a trendová čiapka mi naznačili veľa, ak nie všetko.
No teda, hajzlík! To snáď nie?! Vytočila som z parkoviska za jeho autom a po chvíli premýšľania som rozhodla, že to len tak nenechám.
Podľa rád z mojich obľúbených detektívok som nechala pred seba zaradiť nejakého Nemca a zaparkovala som za ním. Michalovo auto som mala ako na dlani ako by aj nie, keď má taký kurník!
Sám Michal ho tak volal. Auto zdedil po otcovi a ani na moment neuvažoval, že by ho vymenil. Veď je to dedičstvo…
O otca Michal prišiel už pred vyše dvoma rokmi, no nikdy sa celkom nespozbieral. Boli si priveľmi blízki. Mama mu zomrela, keď mal Michal len dva roky. V ten deň mama varila kašu, a zrazu zvláštne zastonala, a zosunula sa pri sporáku k zemi, neodpovedajúc na Michalove splašené volanie.
Malý Michal plakal dlhokým sa otec, ktorý si čosi zabudol doma a nedovolal sa manželke, nevrátil z práce. Vzal syna do náručia, zavolal sanitku, no bolo už neskoro.
To bol úder. Otec Michala robil dlho box, vedel, aké je to, keď presný úder vyrazí dych a zhasne svet. Aj jeho svet zhasol matku, ktorá ho milovala, zobralo náhle choré srdce. Nikdy sa nesťažovala.
Otca Michala prehovárali, aby syna dal svojej mame či svokre, ale žiadna z nich nechcela s vnúčikom dochádzať až k nemu. Svojej svokre, žene po ženinej tete, ktorá veľmi chcela chlapca, ukázal červenú.
Ty si chlap! Musíš pracovať, zariadiť si život. Kam pôjdeš s malým? Nezvládneš to sám, on potrebuje ženskú ruku!
Možno áno, neviem ešte, vždy bol realista. Ale syna nikomu nedám. Sám zvládnem.
Nič na to neodpovedal, len syna pohladil, zaklipkal očami a mlčky uťal hádku.
Pomohla náhoda. Susedka pani Mária, nedávno na dôchodku, súhlasila, že zatiaľ na Michala dozerie. Po čase šiel do škôlky a ich malá rodina našla rytmus. Otec Michalovi venoval každý voľný zlomok času. Inú ženu si do života už nepustil a Michal tak vyrastal bez macochy.
Pani Mária, nemala muža, ani osobné deti z dôvodov, ktoré poznala iba ona. Michala ľúbila ako vlastného a on jej vracal rovnakú náklonnosť.
Babi, si moja babička?
Nie, Miško. Vieš, ako sa volajú tvoje babičky. Ja som tvoja opatrovateľka.
To je ako babička?
Takmer.
Ty ma ľúbiš!
Veľmi ľúbim. Ty si ten najmilovanejší chlapček!
Tak môžeš byť mojou babičkou, áno?
Ako odmietnuť dieťaťu prianie? Po porade s Mišovým otcom a zásadnom odmietnutí akejkoľvek platby dovolila chlapcovi volať ju babkou. A Michalko tak mal tretiu babičku, čo vzbudzovalo otázky.
Prečo toľko, Miško? pýtali sa učiteľky, keď nosil na ôsmy marec tri pohľadnice. Ale potom pochopili a už viac neriešili.
Tie, čo boli bez muža, si žiadostivo, ale nenápadne pozerali Mišovho otca. Napriek tomu on nikdy a nikdy nešiel do nového vzťahu. Mal toho dosť vychovať syna. A robil to na výbornú.
Michal skončil gymnázium, s otcom vybral vysokú a postiažoval sa pani Márii.
Dievčatá ma asi nemajú rady…
Tak už a nie? A kto to s Katkou pod mojím oknom šťastne vybozkával?
Katka ma nechala… vraj jej niečo medzi nami chýba. Čo mi chýba, babi?
Nič, Miško. Si pekný, chytrý, empatický. Len svoju ešte nemáš. Pozeraj sa okolo seba, ale neboj sa vyberať. Tá pravá je možno blízko len ju zatiaľ nevidíš.
Pani Mária mala pravdu. Nenápadná spolužiačka, ktorá Michalovi pomáhala s poznámkami, nevyžadovala od neho nič, túžobne naňho pokukovala, ale prvý krok nespravila. On, zvyknutý na výrečnú Katku, nevedel, čo sa od neho čaká.
Pomohla opäť pani Mária. Anička, ktorú Michal požiadal, nech jej prinesie poznámky, sa hanblivo obšmietala v predsieni, no pani Mária rýchlo pochopila.
Nemá žiadne dievča, Anička. Je voľný, čo viem.
Keď videla, ako sa Anka rozžiarila, pohladila ju po pleci.
Ľúbiš ho?
Odpoveď nebola treba Anine oči povedali všetko. A keď večer zašiel Michal po zošity, pani Mária prvýkrát využila svoje právo babky a capla mu po zátylku.
Za čo, babi?
Nerob dievčaťu nádeje!
Komu? Čo za dievča?
Aničke! Ej, Miško, šťastie máš tu pod nosom a nevšímaš si… Prisahám, takých sa rodí raz za sto rokov.
Svadba bola tichá, skromná, aj keď otec na veľkej hostine trval.
Anka nechce, oci, a aj jej mama je radšej za menšie veď žijú skromne.
S budúcou svokrou bol otec najprv opatrný. Jeho vlastná skúsenosť s rodinou po žene bola bolestivá svokra mu dlho nevedela odpustiť smrť dcéry a chvíľu sa s vnukom ani nerozprávala. Ale časom, vďaka otcovi, Michal začal opäť tráviť u nej pravidelne letá. I keď mi aj tak okamihy do otcovho príchodu domov rátal.
Veľa som svojej dcére nestihla povedať, Miško, plakala raz babka. O tom, ako ju mám rada… Všetko som odkladala, ponáhľala sa, hádala… Ale to hlavné nestihla.
Tieto slová boli pre Michala ťažké. Mamu poznal z rozprávaní, z fotografií krásna žena, ktorá sa naňho zasmiala. Raz, keď vyberal parfum pre pani Máriu, zastavil sa pri istom type vône a šiel za cudzou ženou ako omámený. Predavačka zachytila jeho zvláštnosť a spýtala sa, čo je to za vôňu, a podala mu správny flakón.
Taký istý mala tvoja mama… kde si ten parfém našiel? potvrdil mu doma otec.
Flakón ostal odvtedy vždy na jeho poličke. Stará pamäťná niť.
Obavy otca boli zbytočné Ankina mama prijala Michala do rodiny, a spokojne sledovala dcérine šťastie.
Rodina si žila po svojom. Rodičia snívali o vnúčatách, Michal a Anka však chodili po lekároch. Rok, dva, tri nič… Myšlienka na dieťa sa stávala posadnutosťou, až kým zas nezasiahla babka Mária.
Mišku, čo sa deje?
Nič nám nejde, babi… Lekári tvrdia, sme zdraví, no nič.
Tak sa ukludnite! Asi ešte nie ste pripravení byť rodičia.
Prečo si to myslíš? Oženil som sa pre dieťa?
Ak miluješ, príjmi Anku takú, aká je, lebo možno si na vine ty.
Vraj nie.
Tak čakajte! Prestaňte sa týrať, choďte na dovolenku a čakajte. Všetko má čas. Miško, nechápeš, že muž má mať trpezlivosť na ženu, seba aj rodinu dokopy? Ak sa rozplačeš, ešte ju raníš! Aj ona by chcela dieťa.
Ako to vieš?
Sama som bola v jej koži… Veľmi som milovala, ale dieťa nikdy nemala. Nebol dôvod, možnosti, techniky. Nevyšlo, tak nevyšlo… Keby bolo, možno by šťastné nebolo. Vy máte s Ankou lásku a šťastie na dosah. Len si to nevypýtajte násilne ono príde samo.
Dal som na Máriine rady. Premáhal som sa a upokojil aj Anku. Otec a svokra tiež podporovali, už ľahko mlčali na túto tému. A pani Mária stále opakovala čakajte, ochraňujte sa navzájom!
A zázrak prišiel, keď už sme tomu ani neverili. Takmer desať rokov spolu, a zrazu… Dovolenku Anke prekazilo nevoľno, spala stále, točila sa jej hlava. Sedel som nervózne pred ordináciou a keď vyšiel lekár, nechápal som.
Dieťa? Naša?
Chvíľu mi dochádzalo, čo sa vlastne deje. Anka striedavo plakala a smiala sa, ukazujúc na monitor.
Tu je, Miško… Maličký, ale náš.
Prvorodený sa narodil silný ako buk, štvorkilový. Anička po pôrode zahlásila:
Prídem aj s druhým, pani doktorka!
Dcéra, aj druhý syn sa narodili v tej istej pôrodnici. Príroda sa rozštedrila, a druhé dieťa, aj tretie prišli podľa plánu, načas.
Rastúca rodina si žiadala viac miesta a bytu po otcovi už bolo primálo.
Potrebujete dom, Miško! otec rozhodol razantne, objímajúc vnúčatá. Ideme stavať!
Pozemok sme našli rýchlo, ale stav ba sa naťahovala kríza, starosti o firmu. S otcom sme robili, čo sa dalo, aby sme zachovali podnik i ľudí. Stavbu sme museli odložiť.
Zasiahla pani Mária.
Ja mám trojizbák, vy dvojku. Poďte s Ankou ku mne! Miesta viac, už mi nestačí samotnej ani odvaha, zdravie slábne. Otec bude rád pod dohľadom, pomôžem, navarím. Ty mi spravil parádny nový byt, ešte na desať rokov. Vy pohovorte.
Presťahovali sme sa. Anka sa venovala domu, deťom, rodine ja podnikaniu. Podarilo sa mi firmu postaviť na nohy otec však už strácal sily. Ticho pred nami skrýval, že mu nie je dobre, pokým sa celkom nevyspovedal.
Byt prenechám pani Márii, aj tak raz zostane vám… Keď ho na vás prepísala, bol som pokojnejší. Nechcem, aby raz nemala kam ísť urobila pre nás viac než ktokoľvek, stala sa našou rodinou. Teba, Miško, vychovala ako syna.
Viem to, oci, a nerozumel som, prečo tie slová.
Povinnosti treba dokončiť za života.
Štvrtého vnúčika otec už nevidel. Malý Alanko sa narodil mesiac po otcovej smrti, ale dozvedel sa o ňom všetko a s hrdosťou nosil jeho meno.
Život utekal, niekedy s úsmevom, inokedy s trápením. Deti rástli, dávali nám s Ankou toľko lásky, že sa občas zdalo, že by zmenili aj to podtatranské slnko na večné.
Anka bola vždy spoločenská a priateľky si vyberala starostlivo. Stretnutia na sídlisku jej otvorili nové obzory. Zuzka moja Zuzka bola jednou z mála, s ktorou si Anka naozaj rozumela.
Zuzka bola rovesníčka, tiež milovala knihy a divadlo. Času na tieto veci bolo však poskromne. Sama mal dvoch synov, ale občas mala pocit, že ich doma pobehuje desať. Dvojčatá boli živel, dali zabrať jej i babkám. A Anka, so svojím pokojom, jej bola záchranou. Rozhovory s ňou Zuzke otvorili oči pochopila, že mama má iba istý čas na objatia, na prvé slová, lepkavé ústočká a výkriky radosti, keď sa podarí prvý gól. Naučila sa čas rozdeľovať rozumne, prestala sa hnať. A našla skutočnú kamarátku, ktorej mohla zveriť čokoľvek.
S mužom to však Zuzka nemala ľahké. Marek bol pohľadný, príťažlivý, ale nie príliš verný. Snažil sa držať rodinu pokope, no občas uletel. Zuzka o tom vedela, no vždy si hovorila aký je muž, taký je každý. Táto presvedčenosť jej pomáhala chlapci predsa potrebujú otca.
Keď teda uvidela Michala s tou cudzou ženou, okamžite sa jej rozblikala kontrolka: Bohvie, čo je za tým! Anka to musí vedieť.
Michal odbočil do bočnej uličky a Zuzka sa musela riadne snažiť, aby ho nestratila z dohľadu. Malý reštauračný domček poznala: bola tam už často s Marekom kuchyňa výborná, cez víkendy hrával džezový band.
Michal vystúpil, galantne pomohol tej dáme z auta a vošli spolu. A Zuzka stála na parkovisku, premýšľala, či čakať, kým vyjdú, alebo rovno ísť za Ankou a otvoriť jej oči.
Lenže čím viac nad tým rozmýšľala, tým viac jej energia ochabovala.
No dobre, povie to Anke a čo? Štyri deti, babka Mária, ktorá už z domu veľmi nechodí, Ankina mama s podlomeným zdravím… Michal už dvakrát viezol svokru do Bratislavy na operáciu očí. Je toho mnoho, čo by sa mohlo rozpadnúť na tisíc kúskov a málo konkrétnych faktov. A aj keby mala pravdu a Michal len tak ľahko klesol do románika? Ráno je, večer ho niet. A zostane spúšť. Každý stratí to, čo je mu drahé.
Zlostne som udrela do volantu a vystrašila tak holuby pred reštauráciou, ktoré si tam hrkútali na terase.
Hlasný zvuk ma prebral. Zatlačila som zuby k sebe. Michal je teda riadny lapaj! Ale veď nevravia, že všetci chlapi sú takí? Teda má snáď Anka stratiť všetko?
Zaparkovala som auto doma, chvíľu som len sedela a nabrala odvahu. Doma ma čakali deti a opatrovateľka, ktorú trebalo pustiť domov už pred hodinou.
Nečakaný telefonát od Michala ma prekvapil.
Áno? Kedy? Jasné, Mišo, prídeme. Vďaka za pozvanie!
Keď som položila telefón, šľahla som si po lícach.
Čo to má znamenať? Práve som ho videla s tou neznámou, a teraz toto… Viem dobre, majú s Ankou výročie, okrúhle. Aj darček som objednala, chcela som Anku potešiť. Ale nikdy neoslavovali s kamarátmi či rodinou vždy šli osamote niekam.
Prijala som, samozrejme. Veď čo by som bola za kamarátku, keby som ich nepodporila, keď môžem?
Všetko som pripravila šaty, topánky, vlasy, nechty, mejkap… Marek si ma obzeral s obdivom a žmurkol:
Nehádaj sa, bude aj naše výročie! Ja ti pripravím nezabudnuteľnú oslavu!
Odvrátila som sa a vytiahla rúž.
Oslava bola nádherná. Stôl ozdobený čistými obrusmi, sviečky, živé kvety. Anka radostne nadchýnala detaily.
Miško, modrá a strieborná, moje obľúbené farby! Krása. Ďakujem! objala ma, prijala kvety a darček. Poď, napudrujeme sa.
Prsteň na jej ruke ma zabolel.
Drahý šperk… Odprevadenie hriechov…
Vchod do dámskej na prízemí, váham s krajom šiat.
Môžem vám pomôcť?
Dievčina, ktorá schádzala oproti, ma šokovala.
Vy?!
Prepáčte, poznáme sa?
Dnes pôsobila celkom inak. Prísny kostým, nízke lodičky, upravené vlasy.
Čo tu robíte? zavrčala som a pustila lem šiat.
Len aby Anka nič nepočula! Nesmiem jej kaziť deň!
Ja? Pracujem.
Usmiala sa tak úprimne, až som onemela.
Pracujete?!
Som organizátorka dnešnej oslavy. Michal mi zveril prípravu, naša firma dnes slávi prvú veľkú zákazku. Páči sa vám výzdoba?
Cítila som, ako mi skrehli ruky, ktorými som zvierala jemnú sukňu.
Áno… Veľmi krásne…
Veľmi sa teším! Michal mal obavy, či všetko stihneme, prizvala som dokonca manžela, včera večer rozmiestňoval kvety so mnou. Mne už po rebríku skákať nemôžu.
Prečo?
Som tehotná! Nedávno som zistila, je to desivé. Máte deti?
Mám, dvoch.
Ťažké?
Veľmi… na končekoch prstov sa mi konečne rozlialo teplo a po prvý raz za týždeň som sa uvoľnila. Nebojte sa! Vy ste bojovná, to je pre mamky to najlepšie. Zvládnete to. Ak budete chcieť číslo na dobrú lekárku, dajte vedieť, aj Anka rodila u nej.
A ona ich má koľko?
Štyri!
Toľko šťastia naraz!
Nuž, áno!
Prepáčte, už to začína. Idete?
Netrpezlivo čakám…
Vyšla som po schodoch a otvorila dvere s úsmevom.
Anka! Čo sa tam špacíruješ? Bez teba vás už stihli oženiť! (Pff, teda, vydať!) Poď, všetci čakajú!
Celý večer som pri prípitkoch na priateľov premýšľala, aké ľahké je prísť zbytočnou domnienkou o všetko. Jedno slovo, zlé rozhodnutie, hlúpa náhoda… a je po šťastí, po krásnych pohľadoch babky Márie, ktorá teraz najhlasnejšie z celej sály kričala Horko! a po speve štyroch detí, čo v choruse recitovali oslavné básničky…
Omyl… dopila som šampanské na ex a obrátila sa k Marekovi. A my máme horko či sladko?
Horko, Zuzi! Stále horko!
