Záchrana pred osamelosťou
Alžbeta sa prebudila neskoro. Prvá myseľ jej napadla, že zaspala. Dcéra s vnúčaťom sa zobudia a raňajky ešte nie sú pripravené. Potom si však uvedomila, že odišli včera, sama ich odprevadila na vlak. Vstala a skleslo sa dopotácala do kúpeľne. Zvykla si ráno plánovať, čo všetko musí urobiť a čo môže odložiť na zajtra. Dnes jej myšlienky obiehali len okolo dcéry a vnuka.
Chýbali jej. Naposledy prišli na pohreb jej manžela a starého otca pred dvoma a pol rokmi. Za ten čas bol Jakub také vyrastený, že ju už skoro dobehol. Keď sa znova uvidia o tri roky, možno ho ani nepozná.
Keby bývali blízko, videli by sa častejšie. Koľkokrát Alžbeta dcéru žiadala, aby sa vrátila. Rozviedla sa, čo ju v tom inom meste ešte drží? Ale na druhej strane ju chápala. Katarína si už zvykla žiť samostatne, bez matky. Vôbec nemala odtiaľ odchádzať.
Alžbetinej budúcej zaťovi sa jej hneď nepáčil. Nemluvný. Keby sa ho nepýtala, celý deň by len mlčal. Čo si myslí, to bolo záhadou. Všetko si nechal pre seba. Len čas s ním dcéra premrhala a koniec bol rovnaký – rozvod. Alžbeta si povzdychla.
Teraz sa snažia rozdelovať byt. Lepšie by bolo, keby jej bývalý zať dal Kataríne peniaze za jej podiel. Kúpili by si tu malý garsón, Alžbeta by sa tam presťahovala a svoj byt nechala dcére a vnukovi. Ale bývalý zať sa postavil na zadné. Rodičia mu do toho stále kecajú. „Ach, Boho, Janko zomrel priskoro. Ten by to vybavil raz-dva.“ – Alžbeta si znova povzdychla.
Umyta sa dlho pozerala do zrkadla. Dcéra mala pravdu, zanedbávala sa. Nedávno prestala farbiť vlasy, šediny už pekne vyčnievali a všetko vyzeralo neupratovane. Staršie a šedivejšie. Keď Janko žil, starala sa o seba. Teraz sa načo? Susedky k nej prídu len zriedka. Od jej úvah ju vytrhol telefón.
Kým sa dopotákala do obývačky, uvedomila si, že Katarína s Jakubom už dávno mali byť doma, takto jej volá.
„Katka, ako ste dopreli?… Slava Bohu… Vedela som, že sa zvládnete… Sľubujem, že sa nebudem smútiť. Ale zamysli sa nad tým sťahovaním ku mne… Nie, netlačím na teba. Len pripomínam, že čas uteká, ja nestarnem, a s mojou pomocou by vám bolo ľahšie… Nekrič…“
Dcéra sa začala hnevať a Alžbeta sa nechcela hádať. A tak ju nálada padla ešte viac. Snažila sa teda rozhovor ukončiť pozitívne.
Ustlala posteľ a pokračovala v rozhovore s dcérou, ale už len v hlave. „Vždy je to tak. O všetkom rozhodne sama. Už aj tak má naháňačku. Keby žil Janko…“ – znova si povzdychla. – „No dobre. Nech rozhodne, veď je dospelá…“
Vypila si čaj, zobrala lieky na tlak a rozhodla sa, že už neodkladá a pôjde hneď ku kaderníčke. Možno sa jej aspoň trochu zlepší nálada. Zdalo sa, že sa už vyrovnala so smrťou manžela, ale teraz, keď odišli hostia, sotva sa držala, aby sa nerozplakala.
U kaderníčky ju mladé dievča strihalo tak dlho a starostlivo, že Alžbeta takmer zaspala. Ale výsledok bol úžasný. Krátky moderný strih a platinové vlasy, aby rastúce korene neboli dlho vidieť, ju úplne zmenili, vyzerala o desať rokov mladšie. Nemohla sa na seba vynadívať. Dávno sa mala upraviť. A so sľubom si prísahala, že odteraz bude chodiť pravidelne.
Doma sa opäť dlho a s potešením pozerala do zrkadla. V zlepšenej nálade otvorila notebook. Pred Vianocami išla s Jakubom do obchodu a vybrali mu nový. Dcéra ju peskovala, že všetky úspory minula na vnuka. Ale Jakub bol taký šťastný, že babku pobozkal a hneď jej daroval svoj starý notebook. Všetko jej hneď vysvetlil, pomohol jej založiť si profil na sociálnej sieti. Niečo si ešte pamätala. Spoločne dali na profilovú fotku jej starý, dvadsaťročný obrazok. Malo by sa to zmeniť, spraviť nové selfíčko. Ale to až nabudúce.
Prezerala si novinky. Všimla si notifikáciu o správe, alebo „mešidž“, ako by povedal vnuk. NejKlikla na správu a usmiala sa, keď videla, že je od jej vnuka Jakuba, ktorý jej písal, že už nemôže dočkať, kým sa zase uvidia.
