Dnes som sa zobudila neskoro. Prvou myšlou bolo, že som zaspala. Dcéra s vnukom sa zobudia a ja im ešte nevarím raňajky. Potom som si však uvedomila, že odcestovali včera, sama som ich odviezla na vlak. Vstala som a zúfalo som sa potiahla do kúpeľne. Zvyčajne si ráno plánujem deň, čo urobiť ako prvé a čo môžem odložiť. Dnes však všetky myšlienky boli len o nich.
Chýbali mi. Naposledy boli na pohrebe otca a dedka pred dvoma a pol rokom. Za ten čas Matej tak vyrastol, že je skoro tak vysoký ako ja. Nabudúce, ak prídu o tri roky, ho ani nepoznám.
Keby žili blízko, videli by sme sa častejšie. Koľkokrát som už Zuzanu prosila, aby sa vrátila. Rozviedla sa s manželom, čo ju drží v inom meste? Na druhej strane som ju chápala. Odvykla si žiť s matkou, zvykla si byť sama sebe pani. Nemala som ju vôbec púšťať preč.
Zať sa mi hneď nepáčil. Mlčanlivý. Keby som sa ho nepýtala, celý deň by nič nepovedal. Čo si myslí, to bolo záhadou. Možno niečo tajil. Proste sám pre seba. Len čas s ním dcéra stratila a koniec bol jeden – rozvod. Vzdychla som.
Teraz sa snažia rozmeniť byt. Radšej by jej bývalý zať dal peniaze za jej podiel. Tu by si kúpili malý garsón. Ja by som sa tam presťahovala a svoj byt by som im dala. Ale bývalý zať sa postavil na zadné. Rodičia mu vraveli svoje. „Eh, nestihol to Tonko vyriešiť, ešte žil by, to by to rýchlo vybavil.“ Znova som si povzdychla.
Umyvala som sa a dlho sa pozerala do zrkadla. Dcéra má pravdu, zanedbala som sa. Už dlho som si nefarbila vlasy, šediny sú vidieť a celkovo vyzerám zanedbane. Vyzerám staršie a neupratane. Kým bol Tonko nažive, starala som sa o seba. Teraz som to vzdala. Pre koho sa máme zdobiť? Len susedia občas prídu, a to zriedka. Z pozorovania môjho vzhľadu ma vyrušil telefón.
Keď som bežala po telefón, spomenula som si, že Zuzana s Matejom už mali dávno byť doma, takže to volá dcéra.
„Zuzka, ako ste došli?… Vďaka Bohu… Tak som si myslela… Sľubujem, že sa nebudem trápiť. Ale porozmýšľaj predsa o tom presťahovaní ku mne… Nie, netlačím na teba. Len pripomínam, že čas uteká, ja nestarnem, a vám by so mnou bolo ľahšie… Nekrič…“
Dcéra sa začala hnevať, ale hádka sa mi nechcela. Nálada bola už tak dostatočne na dne. Skúsila som teda rozhovor ukončiť pozitívne.
Zastlala som posteľ a pokračovala som v tichom rozhovore s dcérou, vlastne monológom. „Vždy je to tak. Ona si rozhodne sama. Už napáchala dosť. Keby žil Tonko…“ Znova som si povzdychla. „Nechaj to tak. Nech sa rozhodne sama, je už veľká…“
Vypila som čaj, vzala si lieky na tlak a rozhodla som sa, že nebudem odkladať, ale hneď pôjdem do kaderníctva. Možno aspoň trochu zlepším náladu. Zdalo sa, že som si po manželovej smrti zvykla žiť sama, ale teraz, keď odišli hostia, sotva som sa držala, aby som nevyplakala.
V kaderníctve mladá kaderníčka ma tak dôkladne a dlho strihala, že som takmer zaspala. Výsledok bol však výborný. Krátky moderný strih a plavá farba vlasov, aby rastúce korene neboli vidieť, ma úplne premenili. Akoby mi vrátili desať rokov života. Nemohla som sa odtrhnúť od zrkadla. Dávno som sa mala upratať. A sľúbila som si, že odteraz budem chodiť pravidelne.
Doma som sa znova dlho a s potešením pozerala do zrkadla. V lepšej nálade som zapnula notebook. Pred Vianocami sme s Matejom išli do obchodu a vybrali sme mu nový. Dcéra ma pokarhala, že som všetky peniaze minula na vnuka. Matej bol však tak šťastný, že ma pobozkal a hneď mi venoval svoj starý notebook. Všetko mi hneď vysvetlil, pomohol mi vytvoriť si profil na sociálnej sieti. Ešte som si niečo pamätala. Dali sme tam moju starú fotku z pred dvadsiatich rokov. Mali by sme spraviť novú a zmeniť ju. Ale to nabudúce.
Prezrela som si novinky. Všimla som si upozornenie na správu, „mesídž“, ako by povedal vnuk. Nejako Viktor sa tešil, že ma konečne našiel, a žiadal odpoveď.
Zväčšila som si jeho fotografiu, ale aj tak som ho nepoznala. Myslela som si, že je to trik – videl fotku mladej a peknej ženy a rozhodol sa zoznámiť sa, tváriac sa, že sme starí známi.
Asi môj rovesník, úsmev úprimný, zuby celé. Ako bývalá zubná lekárka som si vždy najskôr všímala zuby. Najprv som mu odpovedať nechcela, ale napokon som sa spýtala, odkiaľ ma pozná.
O hodinu neskôr sme sa už aktívne písali. Ukázalo sa, že to je môj bývalý spolužiak Viktor Ostrianský. Ako dôkaz poslal fotO týždeň sme sa stretli v kaviarni, Viktor ma pozval na obed a zistili sme, že osamelosť nemusí byť koniec, ale nový začiatok.
