Vieš čo, predstav si umývam taniere v kuchyni, už dokončujem posledný, keď vtrhne Tomáš. No normálne, nevkročí, ale vletí tak, že mu až oči lietajú a ruky má zaťaté v päsť. Zľaknem sa až tak, že tanier takmer pustím späť do peny.
– Načo si mojej mame nakecala niečo o peniazoch?! – zrúkne.
– Čo? Tomi, o čom to hovoríš?
– Nehraj sa na nevedomú! Mama mi práve volala, že si stiahla peniaze z účtu, ktorý sme si šetrili na auto! Kde sú a čo si s nimi spravila?
– Ale z akého účtu, prosím ťa?
– Z našej karty predsa!
– Tomi, upokoj sa a vypočuj si ma.
– Ja som pokojný!
Takú mal farbu v tvári, že som minútu čakala, či nezačne skákať po kuchyni. Jeho pohľad ten poznám, vtedy je ako sud pušného prachu. Nerád ho vidím takto, fakt nerada.
– Ja som z našej karty nič nestrhla. Fakt nie.
– Tak čo potom mama videla vo výpise? Akú výpoveď som jej ja ukazoval, há?!?
Trochu ma zamrazilo. U nás v rodine je to, bohužiaľ, bežné Tomášova mama, pani Zuzana, si zvykla vedieť o všetkom. Aj to, čo nie je jej. Lenže Tomáš je typický mama je mama.
– Ty si jej ukazoval výpis?
– No, som jej trochu povedal…
– Trochu!
– Alenka, daj mi pokoj! Čo robili tvoje prevody na ocinovom mobile?!
A vtedy mi to celé docvaklo. Sadla som si na stoličku a povedala:
– Sadni si, Tomi, nech môžeme normálne hovoriť.
– Ja radšej postojím.
– Ako chceš… Počúvaj oco minulý mesiac kupoval auto. Vieš to, ne?
– Aké auto?
– Vieš predsa, rozprávala som ti. Chcel ojazdenú Feliciu, aby chodil na chalupu. Sám tam býva, autobus má raz denne… Úplne bez auta je to preňho hrozné.
– A čo s tým?
– No nevie používať mobilné aplikácie, karty nechytá do ruky, hovorí, že mu veru stačí hotovosť, aspoň ho nikto neoklame… Ale predajca bral len prevodom. Tak mi oco dal peniaze v eurách, ja som ich vložila na účet a poslala predajcovi. Nič viac. Jeho peniaze, nie naše.
Tomáš len mlčal a stál v strede kuchyne.
– Prečo si mi o tom nepovedala?
– Lebo je to otcova vec. Musím ti oznamovať každú korunu svojho otca?
– Ale keď peniaze idú cez náš účet?!…
– Ale to je môj otec.
– Ale aj tak! Ja som tvoj muž alebo kto vlastne?
To kto vlastne sa zavesilo medzi nami ako ťažká deka. Pozerala som naňho a cítila, ako vo mne niečo zamrzlo. Už ani nie teraz, skôr dávno. Celé roky to vo mne hromadilo.
– Si môj muž, Tomi. Ale dnes si tu vtrhol, nerozprával si sa najskôr, hneď si ma obvinil, lebo ti niečo povedala mama. A ja tu teraz vysvetľujem.
– Ale ja som nekričal.
– Tomáš…
– No možno trošku…
– Kričal si.
Opäť ticho. Pozeral bokom na chladničku, kde máme spoločnú fotku z dovolenky spred rokov mladší, vysmiati. Potom pozrel cez okno von.
– No dobre, možno trochu.
– Tomi, rozumieš, že mi vadí, ako tvoja mama vie o našich financiach viac, než by mala? Chápem, je to tvoja mama, ale máme aj my svoj život. A že ti zavolá, že vraj ja prevádzam peniaze… Nie je to v poriadku.
– Ty ju nemáš rada.
– Nejde o to, Tomáš.
– Ale vždy je všetko o nej. Stačí malý problém a už za to môže mama.
Zatvorila som na sekundu oči. Nahlas som si vzdychla.
– Spomínaš si, pred tromi rokmi ti volala, že vraj príliš veľa míňam na potraviny? Vypytovala si tvoje bločky z Tesca, spočítala každú čokoládu, každé pečivo, a ty si mi vtedy povedal: Alenka, možno by sme mohli trošku šetriť… Spomínaš si?
– Veď len chcela pomôcť…
– Chcela vedieť, koľko minieme. To bolo celé.
– Si nespravodlivá.
– Dobre. Pamätáš sa pred rokom, keď som zostala dlhšie v práci, robili sme uzávierku? Prišla som o pol desiatej večer… Tvoja mama ti zavolala a naznačila, s kým to asi tak dlho som. Ty si sa ma pýtal: Alenka, bola si v práci určite s kolegom? prvýkrát po rokoch.
– Len som sa uistil…
– Lebo si mi neveril. Stačil mamin jediný telefonát.
– No…
– A ešte niečo. Tvoja mama videla, ako mi pomáhal sused Jožko s nákupmi. Pomáhal mi, som mala tri tašky. Poznáme sa roky. Pamätáš, čo ti povedala?
Tomáš mlčí.
– Povedala, že so mnou bol nejaký muž. A ty si tri dni skoro neprehovoril. Len kvôli taškám.
– Nemyslel som zle…
– Myslel. Možno si to nevedel priznať, ale myslel.
Pozrel na mňa, v očiach nie hnev, skôr zmätok. Otvoril ústa, hneď zase zavrel.
– Alenka…
– Netrápim ťa kvôli hádke, Tomi. Ide o to, že vždy ideš za mamou, vždy jej uveríš skôr ako mne. Bez rozmýšľania. Ja už som naozaj unavená.
– Čo odo mňa chceš? Máme prestať s mamou komunikovať?
– Nie. Len chcem, aby si najskôr prišiel za mnou.
Povedala som to pokojne, bez slz, bez drámy. Ale ťažké, ako keď položíš na stôl celú pravdu.
Tomáš na mňa chvíľu pozeral. Potom na podlahu. Potom zas na mňa.
– Alenka, ale o otcovi som nevedel…
– Mohol si sa opýtať. Prísť za mnou: Alenka, mamka mi povedala toto, je to pravda? Stačila by jedna veta.
– No…
– Lenže ty si hneď vletel s krikom. Ako keby som bola rovno vinna.
Zase ticho, len chladnička hučí. Slnko stále svietilo na podlahe, úplne pokojné, nevšímalo si naše maléry.
Stála som pri dreze a rozmýšľala: toto je Tomáš, s ktorým som prežila vyše dvadsaťpäť rokov. Vychovali sme syna, prežili choroby, sťahovanie, ťažšie roky. Poznám ho naspamäť, viem, ako v noci dýcha, ako pije čaj z oboch rúk, dobrý je, pracovitý a mňa má rád… Ale aj tak sa cítiš sám.
– Choď, Tomáš.
Až trhol.
– Čo?
– Prosím ťa, odíď z kuchyne. Potrebujem chvíľu byť sama.
– Alenka, no tak…
– Prosím.
Ešte pár sekúnd stál, potom vyšiel bez slova. Počula som, ako prešiel chodbou, praskla pod ním podlaha.
Zobrala som si tanier, znova ho umývala, ruky pracovali, myseľ niekde inde. Vonku susedovej mačke už zaiste odviala ďalšia myšlienka. Premýšľala som, zavolám Nadke Nadja Kosťálovej, mojej najlepšej priateľke už z priemyslovky. Vedela vypočuť, neradila, len vedela byť ticho.
Alebo nezavolám. Možno rovno odídem, sadnem na trolejbus, posedím tam u nej, vyplačem sa, nadýchnem čerstvého vzduchu. Tu, v kuchyni s hučiacou chladničkou a tým slniečkom, čo nás všetkých ignoruje, som už nemohla.
—
Bola som spomalená. Ruky neposlúchali, keď som do kabelky vkladala sveter, potom vyberala a hľadala ten sivý, čo si Nadka vždy chválila. Nabíjačka ostala v kuchyni. Nechcela som tam ísť, ale musela.
V kuchyni ticho. Tomáš niekde v obývačke pustil, potom vypol telku. Narýchlo beriem nabíjačku, že už bežím von.
– Kam ideš? ostal v dverách obývačky.
– Ku Nadke.
– Načo?
– Potrebujem.
– Počkaj, Alenka, si rozrušená…
– Áno, som. Preto idem.
– Poďme sa porozprávať?
– Tomi, veď sme polhodinu hovorili. Vysvetlila som ti všetko.
– Ale normálne myslím.
Pozerám na neho, kabelka v ruke, kabát nenavlečený, stojím v predizbe len v svetri.
– Teraz už narovinu. Po tom výstupe, čo si mi pripravil.
– Ale ja som nekričal!
– Tomi…
Zatvára oči, potiera si koreň nosa.
– No dobre… Ale nechoď hneď, sme ako malé deti.
– Deti? usmiala som sa, ale trpko. Náš Miško, keď bol urazený, sedával v kúpeľni dve hodiny. Takže aj deti.
– Mišo je iný prípad.
– Je. Prídem večer. Potrebujem pauzu.
– Odišla by si, nechala mňa tu rozmýšľať?
– Pozeraj televízor. Nemusíš rozmýšľať.
– Alenka!
Navliekla som kabát, zatiahla zips.
– Neveríš mi, Tomi. Žijeme spolu štvrťstoročie, a ty mi neveríš. To je ono, to bolí. Nie krik, to nie.
Mlčí.
– Prídem večer, alebo ráno. Neviem.
Pažím už držím kľučku dverí. Vidím jeho tvár zaskočenú, už trochu staršiu, so šedinami pri ušiach. Nevie čo s rukami, stojí tam jak zablúdený hosť.
– Alenka, zašepká. Počkaj…
Odchádzam.
—
Dvere za mnou zaklapli. Tomáš ostal v chodbe, potom sa vrátil do obývačky, sadol si na sedačku. Telku nezapol. Mobil pozrel, dve správy: A čo teda? Porozprával si sa? a Tomi, daj vedieť!
Podržal mobil v ruke, nič nestlačil. Vstal, prešiel do kuchyne, postavil sa k oknu. Za sklom sa kolísali jarné brezové konáre, na dvore pobehoval susedov pes jazvečík, hrdina celej ulice.
Tomáš vytočil číslo.
– Pán Peter? Tu Tomáš, dobrý deň.
– Ahoj, Tomi! svieži hlas svokra. Nazdar, čo potrebujete? Všetko v poriadku?
– Len som sa chcel spýtať vy ste minule kupovali auto?
– Samozrejme, že áno! Starú päťku. V super stave, lacná bola. Sám už môžem jazdiť na chalupu, Alenka mi pomohla previesť peniaze, s mobilom som stratený, vieš jak.
A Tomáš ticho.
– Tomi, si tu?
– Áno, Peter, takže boli to vaše peniaze?
– No jasné! Alenka bola zlatá, všetko vybavila. Dohodla, vyplatila, super. Prídi niekedy, napiekol som jablkový koláč, ale Alenka nevie, zjeďme ho v tichosti vieš jak.
– Prídem. Ďakujem.
– Za nič, čakáme ťa.
Zložil. Pozeral na telefón. Sadol si na stoličku a prešiel dlaňou po tvári.
Hlupák…
Mama volala, poplietla, on hneď utekal na ženu. Krik, scény, smutné oči. Len preto, že pomohla otcovi, lebo je taká vždy pomôže, keď treba.
A on jej to stavia na hlavu.
Spomenul si na všetky tie hádky bločky z Tesca, Jožka, tie mlčania. Svetlá už prišla domov a len ticho robila, čo treba. Pravdu povedala. Ticho vedela, čo sa deje, nikdy nevyzvedala.
Vytočil mame.
– Tomi! Tak čo, už si niečo zistil?
– Mama, všetko sedí. To boli peniaze jej otca. On kúpil auto, žiadne naše úspory nezmizli.
Na druhej strane ticho.
– No ale aj tak! Mala by si vedieť, že keď cez účet chodia cudzie peniaze…
– Mama…
– Ja sa o vás len bojím! Čo ak niečo…
– Mama, stop, povedal ticho, ale rázne, až sa sám prekvapil. Počúvaj ma. Teraz je veľmi dôležité, čo poviem. Neprerušuj.
– Tak rozprávaj.
– Nemala si pravdu. Volala si a obvinila si Alenku bez dôkazov. A ja som na ňu vybehol. Teraz odišla z domu, kvôli mne. Lebo som blbec.
– Nič také som nechcela…
– Mama. Vieš, ako často sa to opakuje. Povieš niečo o Alenke, ja sa hneď pustím do nej. A potom to takmer nikdy nie je pravda. Stačilo, ja už takto žiť nechcem. Ja žijem s ňou, vieš? Nás dvoch.
– Veď ja pre teba…
– Viem, že to myslíš dobre. Mama, ľúbim ťa. Ale už to nerob. Ak si niečo všimneš, zavolaj a povedz: Tomi, over si to. To stačí.
– Ty už len za ženou držíš…
– Mama, nie za ňou, nie za tebou. Za nami oboma, lebo tak je správne.
Ticho. Počuje jej dych.
– Dovidenia, mama. Ozvem sa.
Zložil. Pozeral na tichý mobil. Mama bude trucovať, bude mlčať, vie prečo… Ale to jej ešte poviem, keď bude treba. Mal to spraviť dávno.
Zvoní Alenke.
Dlhý tón, potom schránka.
Mobil odložil. Pozeral na stromy, ktoré sa už nehýbali. Nebo modré, čisté.
Obliekol si kabát.
—
Nadka otvorila, najprv oči vypleštené, hneď jej prišlo jasné, z čoho mám tvár ako po daždi.
– Poď, spravím čaj.
Sedeli sme v kuchyni, keď je u Nadky vždy domácky záclonky s kvetmi, kocúr Félix vyvaľuje na parapete. Ja pijem čaj, ona tiež, a mlčí. V tom je dobrá. Vie, že keď treba, proste nič nehovorí.
– Už mám toho dosť, Nadka, povedala som.
– Vidno.
– Nie je to o tejto hádke. Keby to bola len hádka, je mi lepšie. Ale je to už niečo iné.
– Čo iné?
Držím hrnček v dlaniach, zohrievam sa.
– Tomáš mi neverí. Po dvadsiatich piatich rokoch, a neverí. Stačí jeden hovor od jeho mamy a som vinná.
– Verí ti, opatrne hovorí. Ale vieš, aká tá Zuzana je…
– Viem. Ale je to jeho voľba, Nadka, nie jej. On sa musí rozhodnúť, či sa najskôr spýta mňa alebo jej. A vždy ide za ňou.
Ticho.
– Nie som krutá, nech miluje svoju mamu, chápeš? Ale chcem mať vlastný život, trochu poriadku… Či už má každý hneď o mne referovať jej? Stačí mi, ak príde a spýta sa rovno mňa.
– Povedala si mu to?
– Povedala.
– A?
– Odišla som.
Vzdychla si a doliala mi ešte čaju.
– Urobila si dobre. Nech si Tomáš premyslí.
– Ale bojím sa…
– Čoho?
– Že sa nič nezmení. Že len prikývne, povie prepáč, nabudúce pôjde mama zase volať a všetko sa opakuje. Nechcem to mať do konca života.
– Ale ľudia vedia meniť, Alenka.
– Niekedy pomaly, niekedy vôbec. Ako to zistiť?
Félix sa prehodil na druhý bok, pred oknom prešla felicie.
– Idem, Nadka. Už mám dosť sedenia. Doma mám roboty.
– Volal ti?
Skontrolovala som mobil jeden neprijatý hovor, Tomáš.
– Volal.
– Vidíš?
– Uvidíme, povedala som a postavila šálku.
—
V električke som len pozerala von. Mesto jarne živé, trochu špinavé po zime, ale všetko kvitne. Ľudia s igelitkami, deti na bicykloch, dedko hádže holubom omrvinky.
Premýšľala som o otcovi. Treba ísť budúci týždeň, preskúmať, ako sa mu s autom chodí. Nech mu slúži, hlavne, aby vydržalo zdravie.
S Miškom by som chcela viac hovoriť, aj s jeho ženou, malý syn už skoro na ceste… nech je aspoň on šťastný.
A tapety žlté či radšej béžové?
Ohlásila sa moja zastávka. Vystúpila som.
—
Dvere neboli zamknuté. Nečakané, Tomi vždy zamyká. Prišla som dnu, vyzula sa.
– Tomi?
– Tu som, zavolal z obývačky.
Sedel tam, zapnutý ani telku, pred sebou dva hrnčeky káva a káva, neviem načo.
Pozrel na mňa.
– Prišla si.
– Prišla.
Zostala som stáť vo dverách. Vstal, sadol. Potom sa pozrel bokom, zasa vstal.
– Alenka, volal som Petrovi.
– Viem. Poslal mi SMS.
– Je dobrý človek.
– Je.
– A koláčik mi núkal.
– To vie vždy.
Tie medzi nami bolo prázdno, ale už menšie. Prisadla som si na druhý koniec gauča a vzala šálku kávu.
– Volal si svoju mame? spýtala som sa.
– Volal.
– A?
– Povedal som jej, že bude tak, ako chceme my dvaja. Že sa do tohto nemá miešať.
Pozrela som mu do očí.
– Vážne?
– Áno. Je urazená, ale treba to povedať. Už dávno.
Sedím s kávou, hľadím na neho trochu zhrbený, trošku stratený, ale konečne prítomný.
– Prepáč mi, Alenka. Bol som hlupák. Mama zavolala, ja skočím ako pes. Nie je to správne.
– Nie je.
– Viem. Odmlčal sa. Ráno si vravela, že by si už chcela tie tapety… Akú farbu?
– Tomi.
– Ale veď spravme si radosť. Dáme si vybieliť izbu, pár dní do Tatier alebo k vode, ako chceš.
– Nie je o tom.
– Viem. Len neviem, čo by som ešte povedal… V hlave mám ako vymietnuté.
Odstavila som šálku.
– Ja od teba nepotrebujem dovolenku ani darček. Potrebujem len, aby si mi veril. O nič iné.
– Verím ti.
– Dnes si veril mame.
Opäť ticho.
– Dnes som bol mimo.
– Nie prvýkrát. A bojím sa, že nie posledný.
– Bude to iné.
– Počkaj. Nechcem sľuby, už sme veľkí. Chcem dohodu.
Dvihol obočie.
– O akú dohodu?
Pootočila som sa trochu.
– Nabudúce, keď ti mama o mne niečo povie, príď rovno za mnou a spýtaj sa: Alenka, je to tak? Ja ti poviem pravdu. Nič viac, nič menej. Vieš to spraviť?
Ticho. Premeriaval si ma. Potom kývol.
– Áno, spravím.
– Tak máme dohodu?
– Dohoda.
Sedeli sme spolu na gauči, kúsok od seba už nie kilometer, ale pár decimetrov.
Vonku tmavlo. Brezy boli v tme tiché.
– Vieš, že tvoja mama neprestane? Bude mlčať, trucovať, potom opäť volať.
– Áno.
– A toto sa zopakuje.
– Áno.
– Ako to zvládneš?
Premýšľal. Pokojne, bez hnevu, to som na ňom mala rada.
– Neviem ešte, priznal úprimne. Je to mama. Ale musí vedieť, kde je hranica. Musím to povedať ešte raz. Osobne.
– Bude plakať.
– Bude, povedal. Ale to neznamená, že nemám pravdu.
Pozrela som von. Ticho.
– Vieš, že to bude dlho trvať, kým prestane byť dotknutá?
– Viem.
– A že jej vina za všetko ostane na mojej hlave?
– Aj tak musím žiť s tebou. Nám spolu má byť dobre. Nie jej.
Prikývla som.
Káva vychladla. Nevadí. Zobrala som šálku, napila sa. Studená, no čo už.
– Tie tapety, povedala som naraz.
– Čo?
– Asi skôr béžové. Alebo ešte žlté. Neviem.
Usmial sa len tak jemne.
– Obe sú super.
– Zájdeme do obchodu, pozrieme vzorky.
– Dáme sa na to, keď povieš.
Prikývla som, nechala šálku na stolíku. Vonku bola už tma, v izbe od stolovej lampy mekké teplo, medzi nami kus pokoja, aj keď nebolo všetko vyriešené.
Nebolo všetko dobré, ale aspoň sme spolu sedeli. Zajtra možno príde ďalší hovor a zase niečo nové… Ale dnes sme boli dvaja vedľa seba.
– Tomi, povedala som.
– Áno?
– Dolej mi ešte kávu. Horúcu.
Vstal, zobral hrnčeky, išiel do kuchyne. Počúvam zvuk vody, brumu kávovaru.
Pozerala som von oknom, myslela na to, že život je vlastne taký nie vždy festival, nie vždy tragédia. Tažko, občas nevypovedané slová, niekedy až k slzám. Ale dôležité je vedľa siedať spolu. A nevzdať to.
S dvoma šálkami sa vrátil, podal mi jednu.
– Vďaka.
– Niet zač.
Sedeli sme v tichu. Potom mi položil ruku na dlaň, váhal, či to môže. Neodťahla som ju.
– Alenka, ohľadom tej našej dohody. Fakt, stačí len prísť za tebou a spýtať sa?
– Stačí.
– A povieš mi pravdu?
– Poviem.
Kývol.
– Nie je to ťažké, povedal pokorne.
– Nie, prikývla som. Celkom jednoduché.
Von prešla auto, zavlnili sa svetlá na stenách. Káva bola tentoraz horúca, dobrá. Zajtra zavolám otcovi, spýtam sa, či auto neštrajkuje.
A tie tapety vyberieme spolu v nedeľu.
