Zuzana vstúpila do vagóna električky a zosunula sa na sedadlo. Prečo si vlastne obula tie vysoké čižmy? Nuž, pretože žena v každom veku by mala vyzerať ako žena.
Pozrela sa na svoj odraz v tmavom okne oproti. Vlastne, nevyzerala vôbec zle. „Hlavne keď sa vyspíš, namaľuješ sa ako do divadla a pozrieš sa nie do zrkadla, ale do tmavého okna,“ zamrmlal jej vnútorný hlas.
„Áno, oči mám smutné. Asi z únavy.“ Zuzana odvrátila pohľad. „Mala by som sa obliekať primerane veku, aspoň tých čížem sa vzdať,“ rozhodla sa. „Ach, len aby som čo najskôr bola doma, zula tie prekliate čižmy, zložila ťažký kožuch. Prečo som sa vôbec tak vyšňořila?“
Už ju dávno zabudli a na ulici ju nepoznávali, no zvyk vychádzať medzi ľudí s „tvárčičkou“ jej ostal. Nedalo sa povedať, že by Zuzana bola slávna. Ale po pár filmových rolách ju začali spoznávať. A akí muži za ňou chodili! Ani jeden deň nechýbal, aby po predstavení nečakal pred divadlom niekto s kyticou.
Vtedy sa volala nie Zuzana Kováčová, ale Alžbeta Doležalová. To znie! Hrdá bola, keď videla svoje meno v titulkoch, aj keď len v dvoch filmoch.
Aké duszné. Zuzana si rozopla vrchný gombík kožucha. Strhla si šatku z krku, zatriasla hlavou, aby zahnala únavu. Vlasy prestali byť husté, ale dobrý strih a farba vytvárali dojem objemu. Znova sa pozrela pred seba. Namiesto svojho odrazu však uvidelMladý muž vstal, poklonil sa jej s úsmevom a povedal: „Pani Doležalová, vaša úloha v tom starom filme ma vždy dojímala – aký škoda, že ste sa dožili takéhoto konca.“ .
