– Tento kocúr je hotové diablovo dielo, Zuzanka! Treba sa ho zbaviť! Tamara Timotejová sa otrávene uškrnula, keď sa pri nohách jej sestry obšmietal jednouchý, hrdzavý kocúr.
– Čo to hovoríš, Tamara?! zhrozene vykríkla Zuzana. Veď je to živý tvor!
– Tvor? To je teda najpresnejšie! Zuzka, nezdá sa ti, že si príliš veľa dovoľuje?
Kocúr akoby rozumel reči návštevníčky: zrazu zavrčal, vyhrbil chrbát a pomaly, po boku, šiel proti narušiteľke rodinného pokoja.
– No vidíš! Tamara víťazoslávne ukázala prstom na kocúra a nevedome cúvla. Čo som ti hovorila?!
Zuzana vyplašene zvolala na svojho obrancu:
– Arturko, zlatko, nechaj to! Všetko je v poriadku!
Kocúr sa obzrel, zadíval sa na paničku a zrazu stíchol. Otočil sa, prisadol späť k nohám Zuzany a opatrne sa dotkol jej chorej nohy dával najavo, že stále drží stráž.
– Zlodej! prevrátila oči Tamara, aby ho míňala s čo najväčším oblúkom. A ty ho ešte ľutuješ!
– Veď aspoň niekto ho musí ľutovať povzdychla si Zuzana.
Arturko sa u Zuzany objavil pred tromi rokmi. A boli to pre ňu časy tmavé, krušné. Ledva sa rozlúčila s manželom, zomrel jediný syn, a Zuzana ostala sama, s výnimkou Tamary a pár známych. Priateliek nikdy veľa nemala.
Bola Tamara. Jej sestra.
Tamara bola tá staršia. Rozdiel medzi sestrami nebol veľký, no rodičia vždy zdôrazňovali:
– Tamarka je naša staršia! Veľmi zodpovedné dieťa! Dá sa na ňu spoľahnúť! A Zuzanka Zuzanka je náš anjel. Upokojenie duše. Zázračné dieťa! Ale taká roztržitá to je hotová pohroma!
Dievčatá vyrastali v istote Tamara je tá múdra, krásna, hviezda rodiny, a Zuzana nešika, ale obľúbená.
– Prečo ťa rodičia chvália? Nerozumiem! urážala sa Tamara, keď si Zuzana z gymnázia priniesla samé dobré známky. Veď dobre sa učiť je normálne! Čím ťa tu treba chváliť?!
– Tamarka, ja predsa nie som taká múdra ako ty! Ty máš samé jednotky. Ja všelijak.
– Práve! A predsa ťa chvália! urazene štebotala Tamara a Zuzana tajne skrývala úsmev, aby sestru ešte viac nepodráždila.
Tamara skončila školu s vyznamenaním, prihlásila sa na univerzitu a takmer sa doma neukazovala.
– Ako sa máš, Tamarka? snažila sa Zuzana zistiť, čo sa deje v jej svete.
– Ide to! Len to ide strašne pomaly. Kiežby mal deň viac hodín!
– Na učenie ti nestačí?
– Na učenie? zasmiala sa Tamara. Veď na osobný život mi nezostáva vôbec čas! Ako mám stretnúť slušného chlapca, keď sa naháňam od rána do večera a túžim si vybudovať kariéru?!
– Och, Tamara, mne by to nenapadlo
– Tebe vôbec niečo napadlo, zlatko? smiala sa Tamara, nevšímajúc si, ako jej slová Zuzanu bolia. Veľké veci, to je pre dospelých. Pre teba ešte nie!
Zuzana vždy ustúpila a skrytá, ticho držala sestre palce, keď jej niečo vyšlo ako chcela. Hviezda má žiariť. A jej ostalo len obdivovať to svetlo.
Na konci štúdií bola Tamara stále sama. Chlapcov odrádzala jej rázna povaha a ostrý jazýček. Ani matkina snaha, aby sa viac zjemnila, nepomohla.
– Mama, chceš aby som bola ako nejaká románová Mariana, sedela v kúte a zízala na nosník stola? To nie je pre mňa! To nechám Zuzanke!
– Dieťa, nikto od teba nechce, aby si sa menila od základu. Len buď jemnejšia chlapcom sa to páči.
– Och, mama, čo ty môžeš vedieť, čo sa dnešným mladým páči? Časy sa zmenili!
Zuzana, ktorej stále tvrdili, že univerzita pre ňu nie je, že si radšej má nájsť remeslo, jedného dňa priviedla domov ženícha.
– Zoznámte sa! Toto je môj Štefan
Štefan si získal Zuzaninu rodinu hneď. Pohľadný, inteligentný, talentovaný novinár na začiatku kariéry v televízii už mal svoje meno. Ale najviac bolo, že Zuzanu bezhlavo miloval. Jednoduchú, podľa všetkých ničím výnimočnú Zuzanu, ktorá študovala na bežnej odbornej škole.
Zuzana vždy milovala pekné obliekanie a šitie. Aj si vybrala túto cestu, aby vytvárala krásu sebe aj iným.
– Zuzana, čo je to za profesia krajčírka?! Tamara ostro nesúhlasila.
– Tamarka, nie som taká chytrá ako ty. Ale ušiť peknú sukňu alebo blúzku nie je len tak. Chcem, aby sa ľudia okolo cítili pekní a šťastní v šatách, ktoré nosia.
– A načo? Zuzana, ty máš v hlave chaos!
– Neviem ale tá sukňa, ktorú som ti ušila, je podľa mňa akurát!
– Pre koho akurát?
– Pre teba. Pre mňa. Pre všetkých. Pozrú sa na teba a povedia ach, tá je pekná! Nie je to fajn?
– No Niekto túži letieť do kozmu, moja sestra eh, Zuzana!
Zuzana nikdy nevedela, čím sestre nevyhovela. Ale šaty od nej Tamara rada nosila. Zuzana nevytvárala kópie, vymýšľala si strihy, noci vyšívala spodky sukní pestrofarebnou niťou, a usmievala sa, keď videla sestru točiť sa pred zrkadlom.
Odevy Zuzany boli také krásne, že sa Tamary často pýtali kde kúpila tie šaty. Ale nikdy nepriznala pravdu.
– To je tajomstvo!
– Jasné, to si z dovozu, Tamara? Máš známosti medzi diplomatmi?
– Nepoviem! Tajomstvo. A nie je moje! tajnostkárila Tamara, ale v skrytosti bola hrdá, že sestra má taký úspech.
Vstup Štefana do Zuzaninho života bol pre Tamaru rana.
Ako? Ako je možné, že ona, bez titulu a krásy, sa stala nevestou skôr ako Tamara?! Nepochopiteľné!
Na svadbe sedela Tamara s kamennou tvárou. Rodina nechápala, čo sa deje. Zuzana v šatách vlastnej výroby bola taká krásna, až si ju všetci prvýkrát všimli.
– Krásavica! A ženích tiež švárny! Nech sú šťastní!
Prvýkrát v živote Tamara pocítila, čo je závisť. Hryzla ju do srdca ostrými zubami.
Sestre krásny ženích? A ty nikoho nemáš!
Rodičia visia Zuzane na očiach, šepkajú si o vnúčatách? Teba to nečaká! Aké deti?!
Zuzana žiari ako hviezda možno tvoj svet prešiel na ňu! Tak ti treba! Niekto má všetko, ty nič.
Tamara nevydržala do konca svadby potichu odišla domov a potom dlho plakala do vankúša a preklínala zlý osud.
Keď sa Tamara spamätala, dala sa dokopy.
– Dcéra, si v poriadku?
– Úplne v poriadku! Neboj sa!
Za pol roka sa Tamara vydala. Dá sa povedať, za prvého, kto jej prišiel do cesty. Bol starší, trochu plešatý, pri tele a bystrý. Rýchlo pochopil, čo Tamara chce.
– Dám ti, čo chceš. Ale je to dohoda.
– Podmienky?
– Porodíš mi dieťa, možno dve. Rob kariéru, zabezpečím ti to. Opatrovateľka, gazdiná, čokoľvek. Zaručujem ti, že nebudem mať milenku a nikdy sa nemusíš báť o svoje zdravie. Od teba očakávam bezvýhradnú vernosť a pokojný domov. Nič viac. Žiadne hádky, pokojná atmosféra na sústredenie. Jasné?
Tamara dlho nerozmýšľala:
– Beriem!
Tento obchodný sobáš bol paradoxne pevný. Nebola tam nežnosť, aká panovala v domácnosti Zuzany a Štefana, kde všetko dýchalo láskou a ktorú cítil každý, kto vstúpil do ich bytu. Ale v Tamarinom manželstve vládol pokoj a istota.
Darovala manželovi syna, potom dcéru, všetko ako dohodli. O deti sa starala opatrovateľka a Tamara im diár naplánovala do poslednej minúty. O ich výchovu sa ona nemohla starať, mala dosť práce, vedeckú dizertačku a spoločenský život, v ktorom žiarila stále v šatoch z dovozu, o ktorých pravého pôvodu mlčala.
Ale Zuzana sa nikam neponáhľala. Na divoké deväťdesiate roky šila doma. Klientky si ju navzájom odporúčali šepotom.
– Krajčírka od Boha! Len vezme málokoho, staré si váži.
– Je taká dobrá?
– Neskutočná! Videla si moje ružové šaty? To ona!
Medzi klientmi Zuzany boli ženy boháčov aj političky. Obliekala aj časť SND i známych hercov. Nikdy sa neopakovala, vedela, čo by znamenal trapas, keby dve klientky prišli v rovnakých šatách.
Keď sa situácia upokojila, otvorila Zuzana malé krajčírstvo. Z mesta sa stal elegantný módny salón, kde sa preberali klebety aj dohadovali obchody. Priestory v starej bratislavskej vile zariadila Tamara, kúpila techniku a dala jej pôžičku.
– Všetko vyrovnáme, Zuzka!
Tamara chcela sestre zabezpečiť pôdu pod nohami. Trápilo ju, že práve ona bola dôvodom, že svetlo v Zuzane skoro zhaslo. Keď sa dívala na svoje, zdravé deti, šklbalo ju srdce syn Zuzany, jej vysnívaný chlapec, sa narodil chorý.
Niekto ho nazval slnečný chlapec, a Tamara ho vždy tak oslovovala: Slniečko.
– Ty si môj drahý! Moje slniečko! Pozri, priniesla som ti darčeky! zdravila synovca Tamara.
On ju vítal takou dôverčivou úsmevnou, že mala pocit, že môže obrátiť celý svet, len aby spravila chlapcovi radosť.
– Tamarka, ty môjho Krištofka ľúbiš viac ako vlastné deti! smiala sa Zuzana, keď syn, inak uzavretý, jej padal do náručia.
To bola len čiastočne pravda, ale Zuzana sa chcela veriť, že jej syn je zdravý
Tamara, vediac, čo sestru ťaží, hľadala opatrovateľku a pomohla otvoriť krajčírstvo.
– Pracuj, Zuzana! Potrebuješ to! Štefan je na pracovných cestách, ste stále odlúčení. Prečo sa doma nudiť?
– Nemôžem, Tamara! Mám Krištofka!
– Máš veľký priestor. Zariaď tam detský kútik. Zamestnaj dievčatá. Opatrovateľku nájdem sama. Riaď to! Krištof bude blízko aj ty budeš spokojná!
– Tamarka, bez teba by som bola stratená!
– A na čo je sestra, no povedz? No dosť, nechcem tu revať! Druhýkrát som sa dnes líčila mám stretnutie!
Tak žili.
Tamara sledovala zdravie sestry a synovca, hľadala možnosti a lekárov. Krištofko bol slabý. Trápilo ho srdiečko, vnútorné orgány nepracovali dobre.
– Tamara, nerozumiem nariekala Zuzana, keď boli samy. Čo som spravila zle, že toto postihlo môjho chlapca?!
– Nič, milá moja! To je proste osud! Sama vieš Ale nesmieš sa rúcať! My to zvládneme! Jasné, Krištof nikdy nebude zdravý, spomíňme si na realitu. Ale zabezpečiť mu pokoj a lásku to vieme aj tak! Čo ešte človek potrebuje? Rodinu, teplo, starostlivosť a lásku. To mu môžeme dať?
– Asi áno
– Tak poďme na to, nie na slzy! Mám nového neurológa, svetovo uznávaného! Čakacia doba ako na nový mobil, ale vybavila som Krištofka! Uvidíme, či pomôže.
– Tamara
– Ticho! Nalej mi ešte čaju a daj niečo na jedenie! Od rána som nemala v ústach makový koláč.
Manžel Tamary jej starostlivosť chápal.
– Škoda, že sa pre Krištofa nedá viac spraviť. Určite by si aj hviezdu z neba zniesla. Ak čokoľvek treba, povedz!
Pre Tamaru tie strohé slová znamenali veľa. Už vedela, že svojho muža miluje nie adolescentnou, ale pokojnou, zrelou láskou, akú dáva len čas a skúsenosť.
Deti rástli, rodičia starli, medzi sestrami už nebolo súperenia ani závisti.
Komu inému rozprávať ťažkosti, ak nie sestre?
A nielen Tamara pomáhala Zuzane. Keď zistila, že manžel má v práci problémy, Zuzana poprosila Štefana, nech im pomôže. Trvalo to roky, a Zuzana až neskôr pochopila, že to takmer stálo jej Štefana život, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Tamara s vďačnosťou povedala:
– Netušíš, Zuzana, čo si pre mňa so Štefanom spravila. Sľubujem, že ty ani tvoja rodina nikdy nebudete trpieť, kým ja žijem.
A sľub dodržala.
Bola pri nej, keď Štefan ochorel. Umieral pomaly, a Zuzana, aj keď sa držala statočne, plakala na sestrinom pleci.
– Prečo?! Veď je ešte taký mladý!
Stála s ňou bok po boku, pomáhala jej zvládnuť stratu, neustále ju presviečala, že nesmie prestať bojovať, veď má ešte Krištofa.
Potom tu bola Tamara, keď Zuzanine Slniečko navždy zaspalo. Držali sa, nemohli plakať pred lekármi, ktorí im oznamovali príčinu. A potom, zabudnúc na auto, prešli celé mesto mlčky, ruka v ruke.
– Žlté tričko a červené tenisky
– Áno
Všetko si rozumeli, netreba bolo slov. Chceli synovi dopriať všetko, po čom túžil, aj na rozlúčku.
Po smrti syna Zuzana stratila chuť do života. Pracovala už len mechanicky, všetko nechala na pleciach zamestnancov. Tamara ju nejedno ráno našla sedieť, ruky bezmocne spustené, nevedela nakresliť ani čiaru.
– Zuzka
– Hneď len si trošku oddýchnem, dobre? zdvíhala k sestre vymyslené, prázdne oči.
– To sa nesmie!
– Teraz už môžem všetko Zuzana sa jemne pousmiala, zmierená so svetom.
Všetko sa však prelomilo, keď do ateliéru zavítal kocúr.
Nik nevie, odkiaľ sa tam zobral dobitý, špinavý, s roztrhnutým uchom. Ulica bola rušná a mačiek tu veľa nebývalo.
Kocúr chcel vskočiť dnu, vyhnali ho.
– Čo tu chceš! Preč!
A tak si ľahol na schod, zvesil labky aj hlavu a predstieral, že je handra. Tak ho našla Zuzana, keď v ten deň dorazila neskôr.
– Dievčatá, čo je to tu?! pýtala sa, pozorujúc kocúra.
– Kocúr, pani Zuzana! Prišiel, rozvalil sa a nechce odísť!
– Je vôbec živý? Zuzana ho kopla špičkou topánky.
Kocúr poľudštilo vzdychol a vyplazil jazyk, akoby chcel povedať:
– Ľudia, čo vám je?! Umieram! Ešte chvíľka a z kocúra nič nebude! Nemám meno, hladný som týždeň, a to všetko kvôli vám! Ani štipku súcitu!
Zuzana sa po dlhom čase usmiala:
– Taký si herec, že by ti Stanislavský závidel! No poď! Dostaneš obed a trochu lásky.
Zdvihla ho, pozrela hlava jej krútila:
– Najskôr k veterinárovi! Ucho sa mi nepozdáva
Kocúr sa nebránil. Pokojne cestoval na sedadle auta a len raz zahriakol lekárov, keď injekcia zabolela. Milostivo prijal paštétu od Zuzany a hrdým krokom ju opustil.
– No, nikdy som nemala kocúra. Ako sa dohodneme, Artur?
Kocúr robil Sphinxa, nevzrušene sa pozeral na rýchlo idúce autá a Zuzana sa usmiala:
– Porozumieme si. Som zvedavá, čo na to Tamara
Tamara kocúra neschválila. Vraj ju provokuje. Opäť však videla iskru v Zuzaniných očiach. Bolo jej blízke, že Zuzana znovu žije pre niečo pre niekoho.
– Zuzka, divne sa na teba díva!
– Tamara, ale nech! Nik sa na mňa už roky takto nedíval!
– Ako?
– S láskou!
– Je to podvodník! Klamár jeden!
– Tak nech, ale zahreje mi vždy večer nohy a spolu so mnou pozerá televízor. Neveríš? Zízame obaja na obrazovku.
– Sama si na vine! Mala si ho volať Muro alebo Ambróz! Čo je to Artur?
– To je jeho esencia! smiala sa Zuzana a Tamare sa hrialo pri srdci.
Jej sestra zas žiarila! Za to bola Tamera ochotná kocúrovi všetko odpustiť.
No úplne ho prijala, keď raz zachránil Zuzane život.
Bola sobota. Neplánovali sa vidieť. Ale Tamara išla okolo ateliéru, povedala si, že nazrie. Svetlo svietilo, dvere otvorila kľúčom.
– Zuzka! Prišla som!
Rudá strela jej prebehla pod nohami a Tamara vykríkla kocúr jej roztrhol pančuchy.
– Artur! Zbláznil si sa?!
Kocúr pôsobil zvláštne. Tamara cúvla, keď uvidela jeho oči.
– Bože, si besný či čo?!
Chytila pravítko, chcela ho odohnať, no kocúr žalostne zamňaučal a rozbehol sa medzi ňou a dverami do bývalej Krištofkovej izby, ktorú Zuzana nikdy nedokázala zmeniť.
– Čo je tam? zľakla sa Tamara. Kde je Zuzka?!
Vbehla dnu a našla sestru na zemi, v rukách fotografia syna.
– Zuzana!
Sanitka, nemocnica, hodiny na ISKE
Tamara blúdila chodbami, modlila sa po svojom.
– Neber mi ju, nech žije!
Potom sa dozvedela, že aj Artur pobehoval po zavretej miestnosti tak dlho, kým Zuzana neotvorila oči. Keď sa prebrala, kocúr sa schúlil do kúta a prijal len trochu vody.
Prepustili ju o tri týždne.
– Tamara, najprv do ateliéru!
– Prečo?! Prinesiem ti toho nezbedníka domov!
– Nie, chcem ho vidieť!
Sotva vládala vyjsť schody a dievčatá sa smiali, keď rudá iskra preletela chodbou, objala Zuzaninu nohu a tak silno pradla, že aj Tamara musela zvolať:
– Artur!
Zuzana dvihla kocúra, pohladila starú jazvu a priznala:
– Volal ma, Tamara. Počula som ho najprv jeho, potom teba. Vtedy pred nemocnicou. Aj potom.
– Ako potom?
– Neviem to vysvetliť. Najskôr boli hlasy Štefana, Krištofa, ale kocúr ich prekričal a potom som už vnímala len jeho až kým si neprišla.
– Aké zvláštne Tamara nevedela, čo povedať.
Artur však vedel. Jemne packou pohladil Zuzanin bradu, letmo pozrel na Tamaru a ležal jej v náruči, spokojný a pokojný.
– Zdá sa, že ma uznal za spôsobilú nevedomky sa usmiala Tamara. Aj keď neviem na čo.
Artur privrel oko, zelená iskierka preskočila pradením vyháňal smútok a sľuboval pokoj. Zuzana sa znova usmiala, zahriala sestrino srdce.
Veď čo človek potrebuje? Svojich blízkych a pokoj duše.
Tak málo Tak veľaVonku za oknom už jar ticho klopala palcami daždivých kvapiek. Ulice sa pomaly topili v rozkríklenom svetle a mladé korene tlačili dlažbu s odhodlanosťou nového začiatku. Zuzana sedela pri šijacom stroji, ruky sa jej konečne netriasli. Tamara jej naliala kávu a zvyčajné, tiché: Tak čo, pracujeme? sa zmenilo na nežné súznenie.
Kocúr Artur sa povytiahol na parapete a sťažka si povzdychol. Už nevyzeral ako stroskotanec boky mu spevneli, srsť zažiarila. V jeho zelených očiach sa mihol odraz oboch sestier. Tamara chytila Zuzanin lakeť:
Vieš, čo som dlho nechcela pripustiť? Že si bola celý čas silnejšia než ja. Že tvoja láskavosť bola neporaziteľná. Aj vtedy, keď som ti závidela hviezdy.
Zuzana sa usmiala. Ticho, vďačne, prijala pravdu, ktorú si po celý život šili z útržkov spoločného šťastia i smútku.
Každá máme kúsok svojho svetla, Tamarka. Ale až keď ho poskladáme dokopy, zažiari naplno.
Na chvíľu nastalo ticho a v ňom tiché pradenie kocúra. V tom tichu bolo všetko minulosť, bolesť aj odpustenie. A niekde v tom tichu akoby sa ozvali kroky detský smiech, láskavý hlas, dávne slová lásky.
A tak spolu, ruky blízko pri sebe a srdcia pokojné, na prahu nového rána, pocítili, že žiadna bolesť netrvá večne, ak je komu porozprávať svoj žiaľ. A že niekedy naozaj stačí jedno domáce pradie, jeden pohľad z okna a vedomie, že je niekto, kto vždy príde hoci aj cez roztrhané pančuchy.
Veď kto iný by mal žiariť, ak nie sestry, ktoré si proti všetkému zachovali navzájom svoje svetlo?
