— Zavolám ockovi, — povedalo dievča v prvej lavici a pritlačilo si telefón k hrudi tak opatrne, ako keby nedržalo kus plastu s obrazovkou, ale poslednú niť, ktorá ho spájala s domovom.
V triede na pár sekúnd stíchol aj bežný detský šum. Druháci zamrzli nad zošitmi, niekto prestal kývať nohou pod lavicou, pri okne chlapec s ryšavým prameňom zdvihol hlavu a opatrne pozrel na učiteľku. Barbora Sokolová stála vedľa lavice, dlaň mala otvorenú, hlas zostal vyrovnaný, len pod látkou rukáva ju nepríjemne ťahalo miesto nad lakťom. Ráno si vyberala sveter dlhšie než obvykle a aj tak si vybrala zle: rukáv bol voľný a keby zdvihla ruku k tabuli, mohol skĺznuť.
— Soňa, pravidlo platí pre všetkých rovnako, — povedala Barbora. — Počas hodiny leží telefón u mňa v stole. Po vyučovaní si ho vyzdvihneš.
Dievča neodporovalo, nerozplakalo sa, nerobilo, že nič nechápe. Len pozrelo na obrazovku, kde už zhasla správa, a pomaly prešlo palcom po modrom obale. Svetlé vlasy mala zapletené do dvoch vrkočov, pričom jeden bol výrazne nižšie ako druhý. Barbora si pomyslela, že vrkoče jej asi zaplietol otec, a pri tej myšlienke v nej čosi nevedky zmäklo.
— Ocko napísal, že ma vyzdvihne skôr, — povedala Soňa. — Len som sa chcela ešte raz pozrieť, o koľkej.
— Ak treba, zavoláme mu z vrátnice. Dovolím ti to, — odpovedala Barbora. — Ale teraz mi daj telefón.
Soňa zdvihla oči. V tom pohľade nebola detská tvrdohlavosť, pre ktorú učitelia zvyčajne unavene vzdychajú. Bolo tam iné: opatrné preskúšavanie, či sa dospelému dá zveriť to, čo je pre teba dôležité. Barbora také pohľady spoznala okamžite. Nedajú sa pomýliť s rozmarom. Takto sa pozerajú deti, ktoré už vedia: dospelí sú rôzni a nie každý hlasný hlas znamená pravdu.
Dievča položilo telefón Barbore na dlaň.
— Aj tak príde, — povedalo potichu.
Barbora zamkla telefón v hornej zásuvke stola a vrátila sa k tabuli. Matematiku musela začať odznova: deti už stratili niť a ona sama sa pristihla, že nepozerá na príklady, ale na Soňu. Tá sedela vzpriamene, ceruzku držala úhľadne, ale každých pár minút jej pohľad zablúdil ku kruhovým hodinám nad dverami. Barbora vydržala do prestávky, napísala lístok a poslala dievča na vrátnicu zavolať otcovi.
Službukonajúca teta Nina, ktorá za dvadsať rokov v škole privykla na všelijakých rodičov, po rozhovore so Soňiným otcom prišla do riaditeľne sama. Nerobila hluk, neponáhľala sa, len mu čosi povedala polohlasom a riaditeľ, plný muž s večným fasciklom pod pazuchou, vstal tak rýchlo, že fascikel spadol na zem. Barbora sa to dozvedela neskôr, kým ona mala hodinu čítania a snažila sa dosiahnuť, aby Dávid z tretej lavice prečítal slovo „parník“ bez dlhého mučivého rozmýšľania.
Na dvere zaklopali na konci druhej hodiny. Nie nahlas, ale tak, že trieda hneď pochopila: za dverami sú dospelí. Riaditeľ vošiel prvý, hladil si riedke vlasy. Za ním stál vysoký muž v tmavom kabáte, pokojný, sústredený, s tým výrazom v tvári, pri ktorom ľudia okolo sami začnú hovoriť tichšie. Nepodobal sa na rodičov, ktorí vtrhnú do školy dokazovať, že ich dieťa má vždy pravdu. Vôbec sa neponáhľal robiť dojem, a práve preto dojem robil.
Soňa vstala.
— Ocko.
Muž sa na ňu pozrel a v jeho tvári sa na okamih objavilo to, kvôli čomu sa Soňa celý deň asi držala. Neusmial sa doširoka, nerozpažil ruky, ale pohľad mu zmäkol.
— Všetko v poriadku, zajačik?
— Áno. Len pani Sokolová mi zobrala telefón.
Preniesol oči na učiteľku.
— Róbert Lanský, otec Sofie. Povedali mi, že vznikol problém s telefónom.
Priezvisko zaznelo pokojne, ale riaditeľ vedľa neho akoby zmalátnel. Toto priezvisko poznali mnohí: stavebná firma, pomoc škole, oprava telocvične, nové počítače. A vedeli aj to, čo v rozhovoroch nevyslovovali priamo: Róbert Lanský nepatril k ľuďom, s ktorými sa dá rozprávať hocijako.
— Vaša dcéra vytiahla telefón na hodine, — povedala Barbora. — Zobrala som ho do konca dňa. Keď som pochopila, že je pre ňu dôležité spojiť sa s vami, dovolila som jej zavolať z vrátnice.
Hovorila vyrovnane, hoci cítila, ako sa jej chveje hlas. Pred riaditeľom, pred týmto mužom, pred dvadsiatimi detskými tvárami teraz potrebovala udržať nielen pravidlo, ale aj seba. Róbert počúval bez prerušenia. Potom prikývol.
— Postupovali ste správne.
Riaditeľ hlasno nasával vzduch a hneď urobil, že zakašlal. Soňa sa zamračila, ale otec si pred ňu kľakol, ocitol sa v úrovni jej očí.
— V triede je hlavný dospelý učiteľ. Ak pani Sokolová povedala odložiť telefón, tak ho odložíš. Prídem, aj keď si správu neskontroluješ desaťkrát. Dohodnuté?
Soňa rozmýšľala, ako vždy príliš vážne na svoj vek, a prikývla.
— Dohodnuté.
Róbert požiadal o telefón, ale nedal si ho do vrecka. Vrátil ho dcére a prikázal jej odložiť ho do ruksaku. Už vo dverách sa zastavil. Barbora zdvihla ruku, aby si upravila prameň vlasov, a rukáv skĺzol. Na zápästí, tesne pri okraji manžety, tmavla stopa po cudzích prstoch. Rýchlo ruku spustila, ale Róbert to stihol zbadať. Nič nepovedal. Len sa na ňu pozrel tak pozorne, že Barbora chcela ustúpiť k tabuli, ku kriede, k známym detským zošitom, kde sa chyby dajú opraviť červenou fixkou.
Po vyučovaní sa Soňa zbalila pomalšie ako všetci. Barbora vyviedla deti k školským bránam. Pri obrubníku stálo čierne auto. Róbert sám otvoril dcére dvere, pomohol jej nastúpiť na zadné sedadlo a už sa chystal obísť auto, keď Soňa stiahla okienko.
— Pani Sokolová, do zajtra.
— Do zajtra, Soňa.
Auto odišlo a Barbora ešte pár minút stála na schodoch. Domov sa jej nechcelo. Tam mohol byť Gustáv. Ak nebol, nebolo to ľahšie: vtedy musela čakať na jeho kroky, hádať podľa škrípania schodov, v akej je nálade, a vopred schovať peňaženku tak, aby ju nenašiel na prvýkrát.
Gustáv bol jej nevlastný otec. Keď matka zomrela, zostal oficiálnym poručníkom jej mladšieho brata Miloša. Miloš mal desať, zle znášal hlasné zvuky, jedol len z bieleho taniera s modrým pásikom, neznášal, keď niekto chytal jeho ceruzky, a vedel celé hodiny ukladať gombíky podľa veľkosti. Keď matka vybavovala papiere, ešte verila, že Gustáv je spoľahlivý človek, len trocha drsný. Barbora vtedy študovala, pracovala večerami a hneď si neuvedomila, že drsnosť nebola okrajom povahy, ale jej jadrom.
Odsťahovať sa sama mohla. Azda. Ale Miloša by jej Gustáv nedal. Na papieri bol hlavným dospelým a Barbora staršia sestra s malým platom, prenajatým kútom v perspektíve a šanónom potvrdení, ktoré bolo treba premeniť na súdne rozhodnutie. Právnička žiadala zálohu, od ktorej Barbore tuhli prsty. Šetrila skoro tri roky, ale Gustáv vyťahoval peniaze vždy, keď prehral v kartách alebo sa vrátil s kalnými očami a prázdnymi vreckami.
Večer prišiel skôr než obvykle. Na chodbe páchlo mokrými handrami a starou farbou, ten ťažký pach vždy stúpal z prvého poschodia po upratovaní a Barbora už podľa neho vedela, že dvere dole boli dlho otvorené.
— Kde sú peniaze? — spýtal sa Gustáv, nevyzúvajúc si topánky.
Miloš sedel na zemi pri gauči a staval z papierových krabičiek dlhý rad. Barbora postavila medzi brata a nevlastného otca stoličku, akoby náhodou.
— Výplata je v piatok.
— To si mi už hovorila.
— Pretože výplata je v piatok.
Pristúpil bližšie. Barbora nezvýšila hlas. Dávno vedela: hlasitosť ho len podnecuje. Gustáv udrel dlaňou do stola, krabičky sa zachveli a chlapec začal rýchlo šepkať čísla, strácal sa a začínal odznova. Barbora mu položila ruku na plece, ale sama hľadela na nevlastného otca.
— Nie pred ním.
— A pred kým? — uškrnul sa Gustáv. — Pred tvojou riaditeľkou? Pred susedmi? Alebo si si našla ochrancu?
Neodpovedala. Po takýchto večeroch si ráno musela vyberať oblečenie nie podľa počasia, ale podľa stôp na rukách. V škole sa usmievala na deti, dávala nálepky do zošitov, vysvetľovala, kde v slove je mäkké i, a celý čas cítila, že žije v dvoch rôznych izbách, medzi ktorými nie sú dvere.
O pár dní si všimla auto pri dome. Potom ďalšie pri škole. Muži vo vnútri sa na ňu nepozerali, nevystupovali, neprehovárali. Len boli nablízku. Na tretí deň Barbora sama pristúpila k jednému z nich po vyučovaní. Muž okolo päťdesiatky, v sivom kabáte, držal pohár s kávou a vyzeral, že by tu vedel stáť až do zimy.
— Vy ste od Lanského?
— Áno.
— Odovzdajte mu, že to vyzerá čudne.
— Odovzdám, — povedal muž. — Ale kým nepožiadate o zrušenie stanovišťa, zostanem.
— Stanovište? Myslíte to vážne?
— Absolútne.
Chcela sa nahnevať, ale namiesto hnevu sa zdvihla únava. V ten večer jej odovzdali obálku. Vnútri bola kartička s adresou malej kaviarne pri škole a riadok: „Zajtra po vyučovaní. Len rozhovor.“
Barbora prišla nie preto, že dôverovala. Prišla, pretože už nevedela, kam s Milošom ísť.
Róbert sedel za vzdialeným stolíkom. Pred ním stáli dve šálky čaju, nedotknuté. Zdvihol sa, keď pristúpila, ale ruku nepodal, akoby vopred tušil, že by sa mohla cúvnuť.
— Nebudem robiť, že som si náhodou všimol vašu situáciu, — povedal, keď si sadla. — Soňa videla stopy na vašej ruke. Poprosila ma, či sa dá pomôcť.
— Vaša dcéra by nemala myslieť na také veci.
— Súhlasím. Ale myslí. Odkedy jej mama zomrela, Soňa sa na ľudí pozerá príliš pozorne.
Barbora pozrela do okna. Na ulici matka upravovala dieťaťu čiapku, ono krútilo hlavou a smialo sa. Taký jednoduchý kúsok života jej zrazu pripadal takmer cudzí.
— Nepotrebujem ľútosť, — povedala.
— Ne ponúkam ľútosť. Ponúkam právnika, ktorý sa venuje poručníctvu, a dočasné bezpečie pre vás a brata.
— Za čo?
— Za to, že ste sa nezľakli môjho priezviska a neponížili ste moje dieťa kvôli poriadku v triede.
Prudko sa k nemu otočila.
— To nie je služba. To je moja práca.
— Práve preto vám chcem pomôcť.
Hovoril pokojne, a to ju rozčuľovalo viac, než keby tlačil. Barbora bola zvyknutá, že pomoc má takmer vždy háčik. Aj Gustáv kedysi „pomáhal“ matke: nosil jedlo, opravoval kohútik, vozil na vyšetrenia. Potom sa ukázalo, že každá pomoc je zapísaná v neviditeľnom zošite dlhov.
— Ak súhlasím, neskôr poviete, že vám to dlhujem.
— Nie.
— Všetci to hovoria.
— Tak nesúhlaste hneď. Stretnite sa s právnikom. Vypočujte si ho. Rozhodnutie ostane na vás.
Stretla sa. Právničkou bola staršia Nina Horváthová s krátkym strihom a fasciklom, v ktorom bolo všetko hneď rozdelené do sekcií: potvrdenia, svedectvá, výpovede susedov, charakteristiky zo školy, lekárske správy o Milošovi. Hovorila surovo a priamo.
— Gustáv sa bude brániť, — povedala. — Nie preto, že potrebuje chlapca. Pretože potrebuje moc nad vami a peniaze, ktoré cez tú moc získava. Potrebujeme dôkazy, čas a vašu výdrž.
Barbora prikývla.
Výdrž mala. Niekedy sa jej zdalo, že okrem nej už nič nezostalo.
Proces nebol jednoduchý. Najprv súd nerozhodol hneď, požiadal o ďalšie doklady. Potom Gustáv priviedol suseda, ktorý tvrdil, že Barbora sama robí doma scény. Potom sa v škole objavila komisia: niekto napísal, že učiteľka sa správa nestabilne a nemôže zodpovedať za deti. Riaditeľ nervózne krčil kravatu, Barbora sedela oproti dvom ženám s tabletmi a odpovedala tak vyrovnane, ako odpovedala Róbertovi ten deň pri tabuli.
Soňa po hodine k nej pristúpila a podala jej kresbu. Na nej bola škola, vysoká žena v modrom svetri a malé dievčatko vedľa.
— To ste vy, — povedala Soňa. — Stojíte pri dverách, aby všetci vyšli domov.
Barbora nevedela hneď odpovedať. Len položila kresbu do stola, vedľa triednej knihy, a pomyslela si, že deti niekedy držia dospelého nad vodou lepšie než akékoľvek pekné slová.
Gustáv medzitým zlol. Prichádzal raz s vyhrážkami, raz s úpenlivou prosbou „nevynášať špiny z rodiny“, raz s prísľubom, že sa zmení. Raz večer zamkol Miloša v izbe, aby ho Barbora nemohla odviezť k psychológovi. Chlapec potom tri hodiny sedel v kúte a vyrovnával ceruzky do jednej línie, kým sa mu prsty nezačali triasť. Práve po tom Barbora prestala pochybovať. Nie že by sa len zľakla, nie že by sa len urazila, ale vnútorne sa oddelila od starej zvyku trpieť.
— Podávam žiadosť do konca, — povedala Róbertovi po telefóne. — Aj keby tlačil.
— Dobre.
— A sama podpíšem zmluvu s Ninou Horváthovou. Nech za euro, ale podpíšem.
— Už ju pripravila.
— Vy všetko vopred viete?
— Nie. Len dúfam, že si ľudia občas vyberú sami seba.
Predbežné rozhodnutie o Milošovi dali o mesiac. Nie konečné, ale dôležité: chlapec mohol bývať s Barborou do skončenia konania. Gustáv vtedy stál pred budovou súdu a pozeral na ňu tak, akoby už v mysli lámal všetko okolo. Vedľa stál Róbertov človek, Sergej, ten istý v sivom kabáte. Nezasahoval, nehovoril zbytočne, len otvoril Barbore dvere auta, kde Miloš sedel s ruksakom na kolenách a hľadel do prázdna.
— Ideme domov? — spýtal sa.
Barbora si sadla vedľa.
— Áno. Iba do iného.
Róbert im našiel malý byt neďaleko školy. Barbora trvala na zmluve a primeranom nájme. Neodporoval. Bolo to nečakanejšie než akákoľvek štedrosť. Nový domov bol tichý: dve izby, kuchyňa so širokým parapetom, stará skriňa na chodbe a okno, z ktorého bolo vidieť detské ihrisko. Miloš najprv chodil po izbách s blokom a zapisoval si, kde čo leží. Na tretí deň položil svoje ceruzky na stôl a neodložil ich späť do ruksaku. Pre neho to znamenalo viac než akékoľvek slová.
Soňa začala chodiť po vyučovaní spolu s otcom. Najprv na polhodinu, potom na hodinu. Sadala si na okraj koberca a stavala z kociek vedľa Miloša, nechytajúc jeho rad. Raz jej posunul zelenú súčiastku. Barbora stála pri sporáku a bála sa otočiť, aby nevyplašila ten malý svet, ktorý sa skladal pomaly, ale úprimne.
S Róbertom to bolo zložitejšie. Neuchádzal sa o ňu obvyklým spôsobom, nezasypával ju správami, nesnažil sa kúpiť jej pokoj. Občas priniesol Soňe knihy a zostal na čaj. Občas opravil poličku, kým Miloš stál vedľa a dohliadal, aby skrutky ležali podľa veľkosti. Raz večer, keď sa deti dohadovali pri stolovej hre, Róbert povedal:
— Som zvyknutý riešiť veci rýchlo. S tebou to nejde.
— Pretože nie som vec.
Pozrel na ňu a mierne sa usmial.
— Áno. Už som to pochopil.
Gustáv nezmizol hneď. Volal z cudzích čísel, strážil pri starom dome, snažil sa cez známych zistiť novú adresu. Raz prišiel k škole, ale Sergej si ho všimol pri bráne skôr, než Barbora vyšla s deťmi. Potom Gustáv zmizol na pár týždňov. Barbora začala spať hlbšie. Miloš prestal pred spaním kontrolovať zámok. Soňa raz pri večeri v ich kuchyni povedala:
— U vás je tu pekne. Ticho, ale nie prázdno.
Barbora si tú vetu zapamätala.
Konečné rozhodnutie o poručníctve nariadili na pondelok. V predvečer si Miloš sám vybral košeľu, sám dal do ruksaku blok a dlho nacvičoval jednu vetu, ktorú mu Nina Horváthová kázala povedať, keby sa sudca spýtal, kde je mu pokojnejšie. Ráno ju povedal potichu, ale zrozumiteľne:
— Chcem bývať s Varou, lebo vie, ako správne postaviť moje hrnčeky, a nehnevá sa, keď dlho rozmýšľam.
Barbora sedela vedľa a držala ruky na kolenách, aby neprezradila, ako sa vnútri trasie. Gustáv sa snažil hovoriť o rodine, o vďačnosti, o tom, že Barbora je „mladá a nezvládne to“. Ale vedľa boli doklady, charakteristiky, posudky, výpovede. Vedľa bola Nina Horváthová, ktorá nenechala Gustávove slová rozliezť sa po sále. V ten deň poručníctvo prešlo na Barboru.
Vyšla na ulicu a dlho sa nemohla prvýkrát nadýchnuť voľne, akoby hrudník ešte neveril papieru s pečiatkou. Miloš stál vedľa, držal ju za rukáv.
— Teraz si ma už nevezme?
— Nie, — povedala Barbora. — Teraz už nie.
Gustáv to počul. Nič nepovedal, len sa krátko a škaredo usmial. Sergej pristúpil bližšie a nevlastný otec odišiel po schodoch dolu.
Večer prišiel Róbert so Soňou. Nerobili oslavu, netlieskali. Barbora vyprážala lievance, Miloš rozložil taniere, Soňa priniesla kresbu: štyria ľudia pri okne a červená kocka na parapete. Róbert dlho hľadel na list, potom povedal:
— Pekný domov vznikol.
— To ešte nie je domov, — opravil Miloš. — To je schéma.
— Tak budeme stavať podľa schémy, — odpovedal Róbert.
Záverečná skúška prišla o tri týždne, keď už všetci začali veriť, že najhoršie zostalo za dverami. Sobotňajší večer Barbora piekla lievance, Soňa čítala Milošovi nahlas, Róbert mal prísť o pár minút – nechal auto na dvore. Zazvonili. Na obrazovke domofónu bol muž s krabicou donášky. Barbora neotvorila hneď, ale krabica zakrývala tvár a hlas povedal: „Pre Lanskú Sofiu, od otca.“
Sňala retiazku.
Gustáv vtrhol dnu, dverami udrel o stenu. Krabica spadla. V ruke mal kuchynský nôž. Tvár mal zoschnutú, oči behali, bunda visela na pleciach ako cudzia vec.
— Myslela si, že ťa papier zachráni? — povedal.
Barbora stála medzi ním a izbou, kde boli deti. Nekričala. Hrdlo akoby stiahlo, ale myšlienky išli jasne: Soňa pri okne, Miloš pri stole, Róbert ešte dolu, Sergej možno pri aute.
— Soňa, zatvor dvere do izby, — povedala bez otáčania. — Miloš, rob ako Soňa.
Gustáv pristúpil k nej.
— Vzala si mi všetko.
— Ty si nás nemal, — odpovedala Barbora. — Len si nás držal pri sebe.
Zamával nožom. Dvere na chodbu sa ešte nestihli zatvoriť po Róbertovi, a preto jeho kroky Barbora počula v poslednej chvíli. Róbert vošiel do bytu rýchlo, ale bez tej peknej obratnosti, akú ukazujú vo filmoch. Jednoducho sa ocitol medzi nimi a prijal úder na seba, odtlačil Barboru plecom k stene. Nôž zasiahol jeho bok. Nie hlboko, ako neskôr povedal lekár, ale dosť na to, aby kuchyňa, deti, lievance na sporáku a celý nový život boli na sekundu krehké ako sklo.
Sergej sa objavil vzápätí. Gustáva skrútili na chodbe. Snažil sa hovoriť, obviňovať, sľubovať, ale jeho slová už nikoho nedržali. Barbora sedela na zemi vedľa Róberta a tlačila uterák na jeho bok.
— Pozeraj na mňa, — opakovala. — Len na mňa.
— Deti?
— Tu. Sú v poriadku.
Miloš prišiel sám. V rukách držal červenú kocku, tú istú, ktorú mu Soňa kedysi nechala na stole. Opatrne položil kocku Róbertovi do dlane.
— Toto je pre dom, — povedal. — Aby sa nerozpadol.
Róbert stisol prsty okolo kocky a pokúsil sa usmiať.
— Tak to určite vydrží.
Rýchla pomoc ho odviezla. Barbora išla vedľa, držala ho za ruku a nepustila ani vtedy, keď ju zdravotník požiadal, aby uvoľnila miesto. V nemocnici musela čakať niekoľko hodín. Soňa zaspala na jej kolenách, Miloš sedel vedľa Sergeja a ukladal na stolíku servítky do rovnej línie. Keď lekár vyšiel a povedal, že nebezpečenstvo nehrozí, Barbora prvýkrát po celom čase zaplakala nie od strachu, ale od toho, že si konečne mohla vydýchnuť.
Róbert sa zotavoval tvrdohlavo. Už o týždeň sa snažil pracovať z telefónu, kým mu Barbora nezobrala a neodložila na hornú policu. Soňa mu kreslila pozdravy. Miloš každý deň kontroloval, či červená kocka leží na nočnom stolíku, a raz prísne povedal:
— Nesmieš ju odložiť. Ona je teraz nosná.
Róbert to bral vážne.
— Pochopil som. Nosné nesaťahujeme.
Keď sa Barbora vrátila do triedy, deti ju privítali bežným hlukom: niekto zabudol denník, niekto stratil prezuvky, niekto tvrdil, že domácu úlohu zjedla mačka. Soňa sedela pri okne a usmievala sa už nie ostražito, ale pokojne. O prestávke pristúpila k stolu a položila pred Barboru novú kresbu. Na nej bola škola, vedľa dom a medzi nimi štyri postavy, ktoré sa držali za ruky, nie príliš tesne, akoby každému nechali miesto dýchať.
— Sme to my? — spýtala sa Barbora.
— To bude tak, — odpovedala Soňa. — Potom.
Večer prišiel Róbert pre dcéru. Bol ešte bledý, pohyboval sa opatrne, ale v očiach sa mu už vrátila obvyklá pevnosť. Miloš vyšiel spolu s Barborou, lebo všetci potrebovali zájsť do obchodu po múku: Soňa vyhlásila, že lievance sú teraz rodinné jedlo a nesmú sa vynechávať.
Pri školských bránach sa Róbert zastavil vedľa Barbory.
— Môžem dnes večer len tak posedieť u vás v kuchyni? Bez rečí o súdoch, ľuďoch pri vchode a papieroch. Len čaj.
Barbora pozrela na Soňu, ktorá Milošovi vysvetľovala, prečo je červená ceruzka dôležitejšia ako ružová, potom na Róberta. V jeho prosbe nebol nátlak, ani víťazstvo, ani túžba dostať odmenu za všetko, čo urobil. Len unavený človek, ktorý tiež chcel tichý večer.
— Môžeš, — povedala. — Ale hrnčeky dávame prísne na okraj stola. Máme pravidlá.
— Viem poslúchať učiteľov.
Usmiala sa. Nie pre deti, nie zo zdvorilosti, nie aby zakryla stopy minulosti. Len preto, že pred ňou bol večer: múka, kanvica, detské hlasy, kresba na chladničke a červená kocka na parapete. Strach ešte neodišiel naveky, občas sa vrátil prudkým zvukom, cudzím krokom, snom nad ránom. Ale teraz vedľa neho žil nový zvyk – nečakať úder od každých otvorených dverí. Niekedy za dverami stáli vlastní.
