Učiteľka Horváthová bola postrachom Strednej priemyselnej školy číslo 47 v Bratislave. Všetci sme sa jej báli. Bola to tá učiteľka, ktorá vás pokarhala, ak ste prišli o minútu neskoro, znížila známku za pomačkanú uniformu, nikdy sa neusmiala a vyzerala, akoby ju potešilo, keď niekoho vyhodila z maturity.
V tretom ročníku som bol neoficiálnym vodcom tých, čo ju nenávideli. Organizoval som sťažnosti, posmešné prezývky a kruté žarty. Volali sme ju “Čarodejnica” a snívali sme o pomste za všetko poníženie, ktoré nám spôsobila.
Deň, kedy sa všetko zmenilo, bol novemberový piatok.
Chýbala som na hodinách, lebo som išiel s kamarátmi do obchodného centra. Keď som sa vracal električkou domov, uvidel som niečo čudné učiteľku Horváthovú vychádzať z lekárne v chudobnej štvrti s niekoľkými taškami.
Zvedavosť bola silnejšia ako strach. Vystúpil som na ďalšej zastávke a z diaľky ju sledoval.
Videla som ju vojsť do zásadnutého činžiáku. Počkal som pár minút a pristúpil bližšie. Cez otvorené okno na prvom poschodí som počul hlasy.
“Paní učiteľka, ďakujeme, že ste prišli. Marianka má už tri dni horúčky.”
“Nebojte sa, pani Kováčová. Priniesla som antibiotiká, ktoré jej predpísal doktor.”
Marianka Kováčová? Bola to spolužička z našej triedy. Tichá dievčina, ktorá vyzerala vždy unavená a často chýbala na vyučovaní.
“Koľko vám mám vrátiť, pani učiteľka?”
“Nič, pani Kováčová. Už sme sa o tom rozprávali.”
“Ale je to veľa peňazí…”
“Marianka je výborná žiačka. Zaslúži si byť zdravá, aby mohla ďalej študovať.”
Naklonil som sa bližšie a uvidel učiteľku Horváthovú tú chladnú a prísnu ženu ako Marianke v tichosti hladí čelo s nežnosťou, akú som v triede nikdy nevidel.
“Ako ti ide matematika, dievčatko?”
“Dobre, pani učiteľka. Cvičila som s tými príkladmi, ktoré ste mi dali.”
“Výborne. V pondelok ti donesiem ešte nejaké knihy, aby si sa lepšie pripravila na prijímacie skúšky na gymnázium.”
“Pani učiteľka, ja neviem, či budem môcť ísť na gymnázium. Mama potrebuje, aby som šla pracovať…”
“Marianka, tvojou prácou je teraz študovať. O zbytek sa postarám ja.”
Odchádzal som zmätený a otriasaný. Toto nebola učiteľka Horváthová, ktorú som poznal.
Nasledujúci týždeň som ju začal pozorovať opatrnejšie. A všimol som si veci, ktoré mi predtým unikali.
Keď Ján Sabo v triede zaspal, namiesto toho aby na neho kričala ako na iných, potichu sa priblížila a dotkla sa jeho ramena. Neskôr som zistil, že Ján pracoval v autodielni do druhej ráno, aby pomohol rodine.
Keď Zuzana Vargová neprinesla úlohu, učiteľka jej dala druhú šancu bez pokrikovania pred celou triedou. Ukázalo sa, že Zuzana starala o štyroch mladších súrodencov, kým jej mama pracovala v noci.
Raz som sa odhodlal a po hodine som zostal.
“Pani učiteľka, môžem sa spýtať?”
“Čo potrebuješ, Peter?”
“Prečo ste taká… iná k niektorým spolužiakom?”
Na chvíľu mlčala, ukladajúc veci na stole.
“Čo tým myslíš?”
“Že k niektorým ste viac… chápavá. Ale k mne a ostatným ste prísna.”
“Peter, posaď sa.”
Posadil som sa do prvej lavice, nervózny.
“Vieš, aký je rozdiel medzi tebou a Mariankou Kováčovou?”
“Neviem.”
“Ty máš rodičov, ktorí ti kúpia školské pomôcky, zaplatia ti doučovanie, ak ho potrebuješ, a zaujímajú sa o tvoje známky. Marianka nemá.”
“Ja za to nemôžem.”
“Nemôžeš. Ale môžeš to využiť. Keď som k vám prísna, je to preto, lebo viem, že môžete podávať viac. Keď som chápavá k Marianke, je to preto, lebo už dáva všetko, čo môže.”
“Vy im kupujete lieky?”
Pozrela sa na mňa uprene.
“Šiel si za mnou ten deň?”
Prikyvol som, zahanbený.
“Peter, niektorí moji žiaci chodia do školy bez raňajok. Iní po vyučovaní idú pracovať, aby pomohli rodine. Ďalší sa starajú o súrodencov. Ak môžem niekoľkým z nich pomôcť, aby mohli študovať, urobím to.”
“Zo svojho?”
“Zo svojho.”
“Prečo?”
“Pretože ja som vyrastala v takej rodine, ako majú oni. Mala som učiteľku, ktorá mi kúpila prvé knihy na prípravu na gymnázium. Bez nej by som nikdy nešla na univerzitu.”
Cítil som, ako mi v hrdle stúpa knedlík.
“Pani učiteľka, ale… prečo ste taká tvrdá na nás?”
“Pretože život na vás bude tvrdý. Ak vás teraz nebudem trénovať, kto to urobí? Vaši rodičia vás vždy budú chrániť. Ja som jediná, kto vám povie pravdu: svet vám nič nedá zadarmo.”
“To ma nikdy nenapadlo.”
“Peter, ty si bystrý, ale lenivý. Radšej robíš hlúposti ako sa učíš. Vieš, prečo ma to tak hnevá?”
“Prečo?”
“Pretože márniš šance, za ktoré by Marianka dala všetko. Ona študuje požičanými knihami pri sviečke, lebo niekedy nemajú elektrinu. A napriek tomu má lepšie známky ako ty.”
Cítil som sa ako najhorší žiak na svete.
“Môžem… môžem niekým pomôcť?”
“Naozaj chceš pomôcť?”
“Áno.”
“Tak sa uč. Buď študent, akým môžeš byť. A ak chceš urobiť viac, pomáhaj spolužiakom, ktorí to potrebujú.”
V ten deň som odchádzal zo školy s iným pohľadom na svet. Učiteľka Horváthová nebola zlá čarodejnica, ako som si predstavoval. Bola to žena, ktorá
