Za dávnych čias, keď som ešte navštevovala gymnázium v Bratislave, sa mi stala udalosť, ktorá mi doteraz zostala v pamäti. Raz som sa po rokoch išla pozrieť na jednu zo svojich starých tried. V ten deň, keď som tam vošla, si jedno dievča požiadalo učiteľa, či môže ísť na toaletu. Učiteľ jej rázne a bez citu odpovedal, že nie.
Dievča, volala sa Zuzana, poprosila slušne ešte raz, ale znova dostala odmietnutie. O pár minút neskôr povedala, že je to naozaj súrne, no učiteľ, ktorému bolo evidentne všetko jedno a bol podráždený, jej ani vtedy nedovolil odísť.
Zuzana viditeľne zápasila sama so sebou. Po piatich minútach, so sklopenou hlavou a lícami planúcimi hanbou, sa ešte raz ozvala a hovorí, že má naozaj veľký problém a potrebuje ísť na toaletu, lebo má menzes. Trieda stíchla a všetci sme sa nechápavo pozerali, čo na to povie učiteľ. Ten ju však odmerane posadil späť a tvrdohlavo trval na svojom, že nesmie odísť.
Všetkým bolo trápne, no v tej chvíli sa zdvihol z lavice jeden chlapec, Mišo, ktorý vyzeral ako futbalista z nášho školského tímu. Pevne sa postavil a povedal: Pán učiteľ, vy ste nikdy nemali manželku? Nevyrastali ste s mamou alebo so sestrou? Ona má menzes musí ísť! Pôjde, nech poviete čokoľvek.
Mišo bez váhania podišiel k Zuzane, chytil ju za ruku a odviedol ju von z triedy smerom k toaletám. Keď sa obaja vrátili, učiteľ ich obvinil z nevhodného správania a Miša pokarhal pred všetkými. Tá chvíľa sa mi vryla do pamäti nikdy na to nezabudnem.
Mišo vtedy ukázal viac rozumu a ľudskosti než náš učiteľ. Dodnes na tú udalosť spomínam s rešpektom k takým ľuďom, ktorí vedia byť spravodliví aj v malých veľkých veciach.
