Na začiatku toho roku, keď už je to dávno, som navštívil jednu zo svojich stredných škôl, kde som kedysi študoval. Počas hodiny v triede sa jedna dievčina, volala sa Milica, prihlásila a poprosila učiteľa, či môže ísť na toaletu. Učiteľ jej to však zamietol. Milica slušne požiadala znova, no učiteľ opäť len zavrtel hlavou a neumožnil jej odísť.
Ubehlo pár minút a ona už naliehavo povedala, že to je súrne, no pedagóg zostával tvrdohlavo pri svojom a nedovolil jej vyjsť z triedy. Jeho nervozita bola zjavná a keď sa Milica po ďalších piatich minútach zdvihla a znova ho žiadala, že má naozaj problém, odpovedal chladne a dôrazne: Nie.
Vtedy sa Milica s vyčerpaním postavila, všetky oči v triede sa upreli len na ňu a ona celá červená od hanby povedala učiteľovi pred celou triedou , že práve dostala menzes a ozaj musí ísť na záchod.
Nastal tichý úžas a všetci ostali mlčky hľadieť, keď učiteľ, po chvíli mlčania, iba zamrmlal, aby si sadla späť na miesto a stále jej neumožnil odísť. V triede zavládlo napätie a cítili sme všetci trápnu hanbu, no vtedy sa Rado, vysoký chalan, ktorý bol známy futbalista a trochu triedny šašo, zdvihol a povedal: A máte doma manželku? Nevychovávala vás mama? Alebo nemáte sestru? Ona potrebuje ísť na toaletu, lebo má svoje dni a pôjde tam, aj keby ste jej to zakazovali.
Rado potom pokojne prešiel k Milici, chytil ju za ruku a odviedol ju na chodbu k toaletám. Keď sa obaja vrátili, učiteľ ich oboch pokarhal za neslušné správanie a Rada ešte zvlášť pokarhal pred všetkými.
Na ten deň nezabudnem nikdy, aj keď odvtedy prešlo toľko rokov. Rado nám ukázal, že niekedy má odvahu a zdravý rozum obyčajný študent oveľa viac než niektorí učitelia. Dnes by som povedal, že v tejto triede bol Rado väčším mužom, než ten, ktorý mal vzdelávať.
