Bieda duše: Príbeh Zuzany z Prešova
Zuzka vyrastala ako burina pri ceste – nikomu nepotrebná, opustená. Nikto ju nevychovával, nehýčkal, nelutoval. Oblečenie nosila po starších súrodencoch, niekedy len cárované handry, cez ktoré vidno bolo chudé kolená. Topánky vždy prerazené a navyše ešte veľké. Vlasy jej matka strihala „pod misku“, aby sa nemusela babrať s účesmi, ale trčali do všetkých strán, akoby protestovali proti jej ľahostajnosti.
Do škôlky Zuzka nechodila – rodičia sa o ňu nestarali. Jediné, čo ich zaujímalo, bolo, kde zohnať lacné víno. Otec – krutý alkoholik, matka – Zdenka, stále zadymená a s opicou. Dievčatko sa schovávalo na schodoch, keď rodičia začali řádit. Utiecť znamenalo vyhnúť sa bitkám. Ak nestihla, neskôr zamazávala modriny. Susedia iba pokrúcali hlavami: „Zdenka vždy bola ľahkovážna, no keď sa dala dohromady s túlavcom, úplne sa stratila.“ Zuzku ľutovali. Kŕmili ju, nosili oblečenie. Ale lepšie veci matka hneď prepila. A tak dievča ostalo v otrhaných šatách.
Keď prišiel čas ísť do školy, Zuzka sa, napriek všetkému, chytila učenia ako záchranného lana. Čítanie sa stalo jej svetom, únikom, miestom, kde ju nikto nebíjal, nekričal a neponižoval. Čítala ako posadnutá, trávila čas v knižnici, odpovedala na hodinách a vždy zdvíhala ruku, dúfajúc, že niekto začuje jej hlas – tichý, no odhodlaný.
Ale deti sú kruté. Najmä k tým, ktorí sú iní. Chudobne oblečené, divné dievča s neforemným účesom si rýchlo vyslúžilo prezývku – „Žobráčka“. A potom to bolo len horšie. Rodičia spolužiakov im zakázali s ňou kamarátiť: „Céder opilky – to je nebezpečné.“ Učitelia, hoci videli v Zuzke nadané dievča, mlčali. Lebo je jednoduchšie zatvoriť oči, ako brániť dievčinu bez rodiny a opory. A tak Zuzka rástla – sama proti celému svetu.
Jej záchranou sa stal starý dub v parku pri jazierku. Pod jeho korunou si vytvorila úkryt. Prinášala si sem knihy, čítala, snívala. Niekedy tu aj prenocovala, keď bolo doma najhoršie. V parku ju počúvali len túlavé psy a mačky – jediní, ktorí ju nikdy nezradili.
Otec zomrel, keď mala Zuzka štrnásť. Premrzol v závane po ďalšej pitke. Na pohrebe bola len Zdenka a Zuzka. Dievča necítilo žiaľ. Iba hanbu a úľavu. Matka sa potom úplne rozpadla. Výbuchy zlosti sa striedali s oparením. Pracovať už dávno nemohla. Zuzka, aby neumrela od hladu, začala upratovať schodiská. Za pár centov kupovala použité knihy o medicíne – snívala o tom, že sa stane lekárkou. Chcela vytiahnuť matku zo dna, do ktorého sa prepadla.
V škole však šikana neprestávala. Raz, keď meškala na hodinu, vypadla jej kniha o psychiatrii. Ako naschvál, vedľa stála Regina – triedna krásavica a najväčšia hadica. Zdvíhla knihu, prečítala názov a nahlas vyhrkla:
„Psychiatria? Ty nie si len žobráčka, ty si šialená ako tvoja matka!“
Zuzka to už nevládala. So slzami vybehla z triedy, prebehla cez dvor a utiekla k svojmu dubu. Tam, padajúc do snehu, dala slzám voľný priebeh. „Prečo sú takí krutí? Čo som im urobila?“ šeptala, tisknúc sa ku kôre.
V tom si všimla psa pri jazierku. Kráčal po tenkom ľade a zrazu spadol. Dievča zakričalo a vrhlo sa zachrániť zviera. Rozkĺzla sa po ľade, doplazila sa k nemu, chytila ho – a v tom okamihu sa aj ona prepadla pod vodu. Zima jej udrela do pľúc, dych sa jej strhol. Zuzka bojovala – za psa, za seba, za všetkých, ktorých kedy milovala.
Keď už nemala silu a ľad pripomínal náhrobnú dosku – vytiahli ju. Bol to Ján. Nový žiak, nedávno preložený z Košíc. Pekný, múdry, uzavretý. Dievčatá mu padali k noham. A on – podal Zuzke ruku.
„Poď. Premrzneš. Moja mama je doktorka, pomôže ti.“
Vzal aj psa. Oboch prichýlil. Na druhý deň vošiel do triedy spolu so Zuzkou. Regina sa na neho vrhla:
„To si vážne?! Ona je predsa žobráčka!“
„Žobrácka môže byť len duša,“ odpovedal pokojne. „Tú neskryješ za šatami ani šminkou. Čím viac ju schovávaš, tým viac ju vidno.“
Regina zbledla a utiekla. V triede nastalo ticho. A Zuzka prvýkrát cítila, že už nie je sama. Má teraz priateľa. A psa Linda, ktorého zachránila. A hlavne – šancu. Šancu na nový život.
