Nožičky, takto to bolo. Vybrali sme sa na návštevu k svokre. Áno.
Bývala v malej dedine, v skromnom domčeku na samom konci sveta, a za ním… Za ním už bol len les, riečka, jazierko a rybačka. Čerstvý vzduch, vtáčiky, výlety po huby a čučoriedky. Raj pre moje dve ovčiaky. Ktoré si, mimochodom, poriadila manželka napriek všetkým mojim námietkam a rozumným argumentom. Lebo chovať takéto dva veľké psy v trojizbovom byte na piatom poschodí – to predsa nie je možné.
Krátko povedané.
Alebo ešte kratšie – postavili ma pred hotovú vec a sľúbili mi. A ten sľub znel takto: venovať sa psom bude manželka a dcéra. Áno. Verili ste? Ja nie, a mal som pravdu. Venoval sa im ja, staral sa o ne ja. Takže tak.
A preto. Výlet do prírody, teda cesta k svokrinému domovu, bol pre mňa ako dovolenka. Ktorá sa, samozrejme, sama od seba zmenila na prácu po dome, opravy, záhradkárčenie. A keď som bol už úplne vyčerpaný, ani som nesníval o rybačke či hubách. Jediní, komu bolo dobre, boli naše ovčiaky. Sloboda. Begať, kde sa im zachce, robiť, čo chcú. A ja som im závidel zo všetkých síl.
Ale na druhý deň. Priniesli do domu… Mačku. Starú, čiernobielych farieb, špinavú, plnú blch… Ovčiaky stáli v chodbe, úpenlivo pobrekávali. Mačka, ktorá sedela pred nimi, predstierala pokánie a pokoru. Svokra, manželka a dcéra – ktoré sa, mimochodom, na práci v záhrade ani dome príliš nepodieľali (na to som bol ja) – sa rozplývali.
Rozplývali sa nad šľachetnosťou našich psov, mávali rukami, vzdychali a obdivovali. Mačku prijali s otvorenou náručou: umyli, vysušili, nakŕmili, pohladkali a pozobúkali. Potom si ľahla do môjho kresla. Mne zostal len stolička.
Pomenovali ju – Ubohá mačička. Len ja som dobre videl z jej pohľadu a správania, že táto „Ubohá mačička“ bola v skutočnosti Banditská držka.
Celé dva týždne, kým som si odpykával trest na svokrinom majetku, sa toto stvorenie správalo ako anjielik z neba. Hralo sa so ženami a psami, čím si získalo ich lásku, úctu a obdiv.
Dúfal som, že ju aspoň tu necháme, ale… Po krátkom boji, v ktorom zvíťazila dcéra, svokra pre svoju mačaciu lásku poskladala dobrůtky, pobozkala ju na nos – a mačka išla s nami domov.
Nožičky, takto to bolo.
Doma sa ukázala v celej svojej kráse. Ako prvé, dala dvom veľkým psom najavo, kto je tu pánom bytu. A z tohto stretnutia vyšli ovčiaky s podranými čeľusťami a s hlbokým pochopením tragickej chyby, ktorú urobili.
Manželka a dcéra Ubohú mačičku zbožňovali. Mačky vedia nájsť cestu k ženskému srdcu – na rozdiel odo mňa. Áno.
Odvtedy som na prechádzky vodil dvoch ovčakov na vodítkach a Ubohú mačičku, ktorá kráčala slobodne. Jediné pozitívum týchto prechádzok bolo, že psi išli ako po nite. Presne vedľa mňa, po jednej strane. Pozrieť sa na hrdo kráčajúcu mačku so zdvihnutým chvostom sa neodvážili. Hľadeli buď priamo pred seba, alebo doprava.
A susedia sa čudovali: „Ako ste ich tak vycvičili? Krása, idú ako vojak!“ Ja som pochmúrne usmial. Ubohá mačička by vycvičila kohokoľvek.
Zvyčajne si ľahla uprostred lúčky a my sme s psami chodili okolo nej. Mačka nás pozorovala pohľadom prísneho šéfa. Psy žobrali o pomoc očami.
Dve bojové psie príšery, mimochodom zakázané k chovu, sa bez námordníkov a vodítok objavili v dvore. Ich majiteľ, ktorý sa sem nedávno prisťahoval, sa zrejme rozhodol ukázať, kto je tu nový pán.
Najprv rozohnali všetky mačky a poslali k veterinárovi pár psov, ktorí sa s nimi chceli porvať. Keď sme vyšli von, užívali si dvorec pre seba, lebo všetci ostatní sa rozutekali.
Keď uvidelA odvtedy sme už nikdy nepochybovali o tom, kto je skutočným veliteľom našej domácej zvieracej armády.
