U nás prenocovala svokra, Mária Ivanová. Hneď ráno vtrhla do našej spálne s krikom: “Vstávaj, Zuzka, videla si, čo sa ti deje v kuchyni?!” Vyskočila som z postele ešte v pyžame, srdce mi búšilo ako splašené. Behám po chodbe, na cestu si nahrúvam starý župan, nosom hladím vzduch – nehorí niečo? Alebo sme nechali plyn? V hlave už mám celý triler: horiaca sporáková doska, vybuchujúci hrniec alebo iná katastrofa. Vkročím do kuchyne a tam… šváby. Celá armáda hnedých potvor behá po stole, tanieroch a zvyškoch večere, ktorú som včera lenivo nechala neumytú. Svokra stojí s rukami v bokoch a vŕta do mňa pohľadom, akoby som tých potvoriek naschvál nahnala, aby ju šokovali.
“Zuzka, toto je u vás normálne?” začala hneď, a hlas sa jej triasol od rozhorčenia. “Ako takto môžete žiť? Máte deti, manžela, a v kuchyni máte šváby ako v nejakej kôlni!” Stála som ako prikovaná a nevedela, čo povedať. No áno, včera som neumyla, lebo po práci som sotva vlekla nohy. Deti kričali, manžel, Janko, si niečo mumlal o hokeji, a ja som sa len tešila do postele. Kto by si pomyslel, že práve túto noc sa tí prekliati švábi rozhodli usporiadať parádu? A hlavne – odkiaľ sa vôbec vzali? Veď nežijeme v nejakej opustené budove, máme byt, všetko je celkom slušné. No… takmer slušné.
Mária Ivanová samozrejme nepustila. “Za mojich čias,” hovorí, “to by sa nestalo! Po večeri som všetko umyla, vydrhola, ani smetičku som nenechala. A ty čo? Mladí dnes leniví, len po telefónoch sa váľajú!” Kývam, prehĺtam urážku, lebo čo na to povedať? Ona nie je len svokra, ona je generál v sukni, pre ňu poriadok v kuchyni je otázkou cti. A ja, ako vidíš, som ju sklamala. Začínam zúfalo upratovať: chytám handriku, zametám švábov, umývam stôl, tanieriky, všetko, čo mi príde pod ruku. Svokra stojí za chrbtom a komentuje: “Tu si niečo prehliadla! A čo je toto za škvrnu? Ty sporák čistíš vôbec?” Len tak tak sa držím, aby som jej neodsekla. Myslím si: “No, Mária Ivanová, vy tiež nie ste svätica, aj u vás sa museli niekedy ostať smetičky na stole!” Ale mlčím, lebo viem – hádať sa s ňou nemá zmysel.
Kým bojujem so švábmi, Janko, môj manžel, sa konečne vyhupol z postele. Vkročí do kuchyne, uvidí tento cirkus a namiesto pomoci sa len zachechtá: “Ou, Zuzka, založila si zoo?” Hodila som naňho pohľad, že okamžite stíchol a šiel zohriavať vodu. A svokra len pokyvovala hlavou: “No vidíš, aj tvoj manžel je nezodpovedný. Keby som za ním nestála, úplne by sa ti rozviazal!” No jasné, pomyslela som si, teraz začne prednášku o výchove mužov. A presne tak – posadila sa za stôl, už dočista umytý, a spustila: “Za mojich čias mužov vychovávali prísne. A vy, mladí, im dáváte voľnú ruku, tak tu máme – šváby v kuchyni a oni sa chechtajú!”
Počúvam a v hlave mi beží len jedna myseľ: ako prežiť do večera, kým Mária Ivanová odíde domov? Nie že by som ju nemala rada, je to dobrá žena, ale tie jej výpady… To nie sú len šváby, pre ňu je to dôkaz, že som slabá gazdiná, slabá manželka, možno aj slabá matka. A tak myjem, drhnem, leštím, a ona stále nájde chybu. Tu lyžica nie je na svojom mieste, tu nôž nie je dostatočne čistý. A ja nie som zo železa! Mám dve deti, prácu, celé dni ako veverička v kolese, a ešte sa švábi rozhodli usporiadať párty. A hlavne – odkiaľ sa berú? Možno od susedov? V dome máme staré rúry, vlhký pivnicu, tak sa sem, asi, tárajú.
Konečne som doupratovala, kuchyňa žiarila ako v reklame na čistiaci prostriedok. Svokra sa zdalo, že trochu upokojila, ale aj tak hodila: “Musíš, Zuzka, dávať pozor na poriadok. Toto je tvoj dom, tvoja rodina. Ak nie ty, tak kto?” Kývam, usmievam sa cez silu, ale v duši kričím: “Nechajte ma na pokoji!” Janko, keď videl môj stav, konečne zakročil a zobral mamu na prechádzku, aby som sa aspoň trochu nadýchla. A ja som si sadla za stôl, pozerala sa na tú dokonalú kuchyňu a rozmýšľala: naozaj som taká zlá gazdiná? Možno má Mária Ivanová pravdu a robím niečo zle? Ale potom si spomeniem, ako ťahám celý tento svet, deti, prácu, a uvedomím si: snažím sa. Možno nie dokonale, možno nie tak, ako za jej čias, ale snažím sa. A šváby… nu, komu sa to nestane? Zajtra kúpim pasce, vysporiadam sa s nimi. Ale svokre to nevysvetlím.
Keď sa Mária Ivanová vrátila z prechádzky, už som bola pokojnejšia. Uvarila som čaj, nakrájala chlebíčky, a dokonca sme sa aj normálne rozprávali. Rozprávala o svojich mladých časoch, o tom, ako sama kedysi bojovala s domácnosťou, a dokonca som k nej cítila nejakú vďačnosť. Ale v hĺbke duše som vedela: nabudúce, keď príde, skontrolujem kuchyňu trikrát, než pôjdem spať. Lebo takéto ráno so švábmi a jej prednáškami by som naozaj neprežila ešte raz.
