Ty za to môžeš! Svokra s vyťahnutými perami pozorovala, ako Veronika drhne poháre v kuchyni. Z vedľajšej izby sa ozýval dusivý kašeľ trojročnej Dorotky.
Keby si dávala väčší pozor na dieťa, keby si jej kašeľ nevšímala, neliečila by si hlúposťami…
Liečila som podľa toho, čo predpísala naša detská lekárka, slabým hlasom sa bránila Veronika.
Trebalo hneď antibiotiká! Teraz ti ostanú len injekcie, keď si taká matka- kukučka. Generácia bez rozumu! Nič neviete! Nezáleží vám na ničom! Ani na vlastných deťoch. Ja tvojho manžela v detstve…
Veronika prudko zavrela kohútik, utrela si ruky o utierku a utiekla z kuchyne. Dusili ju slzy. Už päť rokov bolo všetko jej vina. Hlúpa, vždy omylná. Jej najväčšia chyba bola, že uverila Michalovi a pristúpila na život pod jednou strechou s jeho rodičmi. Len dočasne, kým si našetríme na niečo vlastné.
Vysnívané bývanie sa však zhmotnilo v podobe rozbahneného výkopu na kraji obce len jama v zemi na prenajatej parcele. Stavba ďalej nepokračovala. Michal tvrdil, že je to jej vina veď ona si zmyslela deti hneď po sebe, vraj takmer bez jeho súhlasu.
Všetky jej nápady na podnájom boli okamžite zmietnuté zo stola:
Ja cudziemu človeku za nič vzduch platiť nebudem.
Veronika len povzdychla, skúšala inak:
Môžeme kúpiť chatu za rodinné prídavky? Aj štátne, aj krajské sú už schválené…
Za čo ti na chatu vystačí? Rozpadnutú búrku kúpime? Všetko to investujeme do stavby. Teraz, keď príde leto a…
Leto prišlo ako zvláštna hmla, stavba ostala zamrznutá ako v sne, peniaze sa jej do toho dať nechcelo. Žili… len žili.
Miško, ostaneš s Dorotkou, kým odskočím pre Jakuba do škôlky? vyšla mu naproti vo dverách. Michal si s kyslým úškrnom vyzúval poltopánky:
A ak jej vystúpi teplota?
Len pol hodinku…
Nežartuj, nikdy nevieš čo sa môže stať, Michal ostal ako prikovaný. Veronika ticho obliekla dcérku. Do škôlky to bolo len kúsok, hádam kilometer, trochu sa prejde, Dorotka sa nadýcha čerstvého vzduchu…
Vravel som ti, že Jakuba nemáš vodiť do škôlky. Mohol byť doma. Stále len deti niekam odkladať, zamrmlal ešte za ženou Michal.
Sama som si na vine, ironicky sa pousmiala Veronika.
Večer sedela za notebookom, deti sa hrali v izbe.
Robíš niečo? Michal sa zrazu natiahol ponad jej plece. Kedy bude večera?
Veronika rýchlo notebook zatvorila.
Zase si pozerala byty? ostražito sa pýtal, postavíme si, to sa neboj, nezmysli odkladaj bokom.
Veronika prikývla.
Mami, zase mi nejde postaviť veža! A za to môžeš ty! vybehla na chodbu Dorotka a rozplakala sa.
Jasné, mama ti s vežou nikdy nepomáha, lenivá je, pridával sa Michal, so zlomyseľným úškrnom.
Veronika sa na nich pozerala cez zvláštne striebristé slzy. Pohár trpezlivosti pretiekol. Už aj dcérke prekáža. Vždy a vo všetkom vinná…
Na druhý deň ráno Jakuba do škôlky neviedla.
Swokra, opäť so zovretými perami, sledovala, ako nevesta balí deti po raňajkách, no nič sa nepýtala.
Pôjdeme do polikliniky, šepla Veronika, už zvyknutá všetko vysvetľovať.
Vrátili sa neskoro, akoby sa stratili vo víre nemocničných chodieb deti sa chichotali, šepkali si, Veronika ich tíšila.
Oci, vieš kde sme dnes boli? nevinná Dorotka sa vrhla k otcovi.
Kde?
Aj tak ti nepoviem, sklopené oči, pod maminým pohľadom.
Nepovieme, potvrdil múdro Jakub, je to prekvapenie na narodeniny.
…A nasledujúci deň Veronika zmizla s deťmi. Chytili sa toho až večer, keď Michal dorazil z práce.
Mama, čo bude na večeru?
To povedz Veronike. Od rána fuč s deťmi, ešte ani doma nie sú. Urobím ti praženicu, keď už žena o teba nezakopne.
Možno sú ešte v nemocnici… poškrabal sa Michal na zátylku a nazrel do izby. Upravené, čisté Veronika bola starostlivá gazdiná ale niečo chýbalo. Sadol na gauč a v okamihu pochopil: chýbal im Jakubov vypchatý meter dlhý medveď, ten čo vždy prekážal na sedačke. Do polikliniky určite spať hračku neniesla, z izby ju nevynášala…
Michal vyskočil, prešiel izbou, nakukol do skrine, a ostal stáť. Na vešiaku visel osamelý zimný kabát. Ostatné veci Veroniky zmizli. Detské bundy, hračky všetko fuč.
Mama! Mamka, Veronika odišla! nechcelo sa mu veriť vlastným očiam. Svokra len mávla rukou, miešajúc vajcia na panvici:
Kdeže by išla, nevie, čo robí.
Ale niekde je. Pozri sa, všetko odniesla, skriňa je prázdna.
Aj deti? Volaj jej! Rýchlo! rozčúlila sa svokra, zanechajúc spálenú praženicu. Za chvíľu stála v izbe, zúfalo vyplakávala o Veronikinej hlúposti a ako od takého chlapa nikdy normálna žena neodíde, len ak už stráca rozum z nudy.
Michal márne volal. Telefón bol vypnutý, ako v sne.
Mama, nevšimla si si, že si balí veci? Veď to nie je jeden malý batôžtek!
Bola som v potravinách… Veronika sa zbláznila. Treba jej tie deti zobrať.
A kde ich budeš mať ty? Budeš na nich dávať pozor?
No nie na to je škôlka.
A poobede? Počas víkendu? Keď ochorejú?
Nájdeš opatrovateľku.
Vieš, koľko stojí opatrovanie?
Tak potom domov pre deti. Dočasne.
Michal si zúfalo držal hlavu, zatiaľ čo sa vonku zmrákalo. Sedel so svokrou v kuchyni, ticho zápasili s otázkou čo teraz.
A čo jej chýbalo, hm? Len tak odísť, nič nepovedať. Má niekoho? sťažoval sa Michal.
Ktože by o ňu stál?
Ako chce žiť? Nemá predsa zamestnanie.
Hovorila som ti, že tie peniaze treba do stavby dať. Teraz bude za prídavky sedieť v nejakej barabizni.
Veď sa vráti, o týždeň jej dôjdu groše, a príde späť… s malou nádejou Michal.
A tak jej to len odpustíš? prízvukovala prísne svokra, Nie, musíš jej ukázať, kto je tu pán! Nech sa plazí, nech prosí. Tie deti jej treba vziať, musí pochopiť, že nič neznamená…
Svokra hundrala, Michal šiel lačný spať. Bol presvedčený, že Veronika sa o pár dní vráti a ospravedlní sa. Hľadať ju nemienil.
Namiesto nej však prišiel list. Do schránky vhuplo doporučené oznámenie: Veronika Sláviková jednostranne podala žiadosť o rozvod.
Mama, tu píšu, že mám ísť na súd, zamumlal Michal.
Nechoď! Bez súhlasu vás neodlúčia. Hľadal si ju?
Nie.
Tak hľadaj! Nech sa vráti. Susedia sa budú pýtať, povedala som, že sme Veronku poslali s deťmi do Tatier, vieš si predstaviť, čo bude, keď po dedine začnú šepkať? Ľudia sa vysmejú.
Vráti sa.
Keď už podala žiadosť, asi sa nevráti… Skús to, prines jej kvety, popros ju…
Za čo?
To už medzi sebou vybavíte.
…Veronika sa našla náhodne. Michal ju zbadal, keď niesol v igelitke z Tesca večeru.
Vo večernom súmraku sa prechádzala s deťmi v centre Nitry. Michal musel bojovať sám so sebou, aby na ňu nezakričal. Zostal bokom, nasledoval ich v tieni.
Veronika sa netísnila, kráčali cez park pomedzi rozmazané popadané gaštany a vírili fialové konfety padajúceho listia. Smiali sa, deti upíjali džús, Veronika bola zvláštne spokojná, rozžiarená.
Po rozvode jej ešte budem platiť alimenty na oboch, preblesklo Michalovi ako studený dážď.
Dobehol ich až pri starej bytovke. Musel priam bežať, aby sa nestratili v podivnom dave.
Jakub, Dorotka, no čo, chýbal som vám?
Deti sa razom skryli za maminu sukňu. Starší Jakub pošepkal:
Mama, však už nejdeme k babke?
Samozrejme, že nie, synček…
Už si deti poštvala proti mne? rozkričal sa Michal, Ušla si bez slova! Čo ti vlastne vadilo? Mala si všetko, ako v bavlnke! A ešte aj rozvod! Máš niekoho? Zase chceš parazitovať na niekom? Nevdiačná si. Ja ti deti zoberiem, počuješ?
Veronika sa náhle usmiala:
Počkaj tu, prinesiem im veci.
Prečo?
Veď predsa ich nevezmeš holých. Dorotka bez medveďa nezaspí, to poznáš.
Ty… ty sa mi ešte vysmievaš! Ja ti ukážem!
Veronika cúvla o krok, Michala začali ľudia očami prepichovať.
Poď, ukáž kde bývaš, procedil Michal.
Veronika pokrútila hlavou:
Choď, Michal, stretneme sa na súde.
Nedostaneš nič! Ani byt, ani chatu, nič ti nepatrí, všetko je na mňa! Nič z toho nie je tvoje!
Veronika dívala sa na zúrením deformovanú tvár muža a nechápala, ako si to nevšimla hneď. Päť rokov žila bok po boku s niekým, pri kom čakala zázrak, dúfala…
Treba volať políciu? navrhla ticho nová suseda, žena vo fialovom kabáte s podivnou kravatou.
Michal, počujúc slovo polícia, stíchol a odbil posledné: Tak si ži, ako vieš. Sama za to môžeš!
A Veronika sa rozosmiala. Ľahko, bezchybne, objala si deti a zamierili domov. Síce to bol len prenajatý byt niekde na kraji Nitry, no prvýkrát za päť rokov bola doma. Ona rozhodovala, čo budú jesť, kedy ísť von, kedy upratovať. Pracovné obavy zbytočné už dávno robila na voľnej nohe, stavala weby, učila sa v noci kým deti spali. Vedela, že jej trpezlivosť raz dospeje ku koncu…
Potom nasledoval rozvod. Michal podľa rady matky ani raz na pojednávanie neprišiel, súd termín prekladal, až o pár mesiacov prišlo písomné rozhodnutie, že rozvod je platný.
Na Jakubove narodeniny sa Michal neukázal vraj platí príspevky, tak to stačí.
O niekoľko ďalších mesiacov si Veronika z materských prídavkov a úspor kúpila maličký dvojizbový byt v paneláku na okraji Trnavy a presťahovala sa tam s deťmi.
Od známych sa dozvedela, že Michal hľadá novú ženu, skúša zaútočiť dookola, no všetky časom odídu.
Len v nočných snoch ešte po dlhý čas Veroniku prenasledoval jeho hlas, jemný ako sychravý vietor: Za všetko môžeš ty…A potom, jedného ospalého nedeľného rána, kedy okno bytu zalievalo teplé slnko a deti sa k Veronike tisli s roztopašným smiechom, pocítila konečne pokoj taký ozajstný, rozlievajúci sa do kostí. Pozorovala ich pomaľované prsty, lepidlo lepiace sa na stole a útržky farebného papiera snežiace na podlahu. Po byte sa vznášal pach jabĺk, smiech sa miešal s tichom, a jej srdce nebilo v opatrnosti, ale v kľude.
Vedela, že nebude všetko ľahké občas dní, občas noci. Ale každé ráno, keď sa so spevom otvárajú dvere izby, už nik nepočíta jej chyby. Konečne patrilo rozhodovanie jej, konečne neboli jej dni požičané ani zlátnuté výčitkou. A keď večer deti zaspali v teplých perinách, stále vybiehala na balkón, dýchala hlboko a prijímala tú novú slobodu, ktorá ešte vonia po nesmelosti, ale už aj po nádeji.
V skrinke v kuchyni ostala posledná pohľadnica detský obrázok veľkej veže z kociek, doplnený kostrbatým nápisom: Mama, STAVBA! My staváme s tebou.
Vtom si Veronika uvedomila, že hoci na výkope v rodnej dedine možno nikdy nevyrastie dom, pod jej rukami už dávno povstal nový jeden, kde je základom pokoj a steny drží objatie. Rozosmiala sa a hoci kdesi v diaľke ešte šepkal Michalov hlas, teraz ho prebíjal šum vlastného smiechu a detského džavotu. Za všetko môže ona napokon za tento nový, slobodný život. A vedela, že to je najväčšie víťazstvo, aké si kedy vybojovala.
