**Môj zápisník**
Všetko je tvoja vina, mami.
Eva robila vyprážané rezne, keď niekto zaklopal na dvere. Vyšla z kuchyne, aby otvorila.
„Mami, to je pre mňa,“ zastavil ju hlas dcéry v polceste. „Ja otvorím.“
„Dobre. Ja som nevedela…“
„No čo tam stojíš? Choď spat svoje rezne,“ podráždene povedala dcéra a obzrela sa na ňu od vchodových dverí.
„Prečo moje? Vždy veď kupujem kvalitné mäso…“
„Mami, zavri dvere.“ Dcéra prevrátila oči.
„Mohla si to povedať hneď.“ Eva sa vrátila do kuchyne a mierne za sebou priklopila dvere. Pristúpila k sporáku a vypnula plyn pod panvicou. Chvíľu stála, potom si zložila uterák a vyšla von.
V chodbe si dcéra Katka obliekala bundu. Vedľa nej stál Miroslav, jej priateľ, a pozeral na ňu zamilovaným pohľadom.
„Ahoj, Miroslav. Kam idete? Ostante na večeru.“
„Dobrý deň,“ usmial sa a pohodil pohľad na Katku.
„Nemáme čas,“ odsekla ona bez pohľadu na matku.
„Možno sa predsa len rozhodnete? Všetko je hotové,“ zopakovala Eva.
Miroslav váhal.
„Nie!“ ostro povedala Katka. „Poďme.“ Chytila ho pod pažu a otvorila dvere. „Mami, zatvoríš?“
Eva pristúpila k dverám, ale nezatvorila ich úplne. Nachodbe počula ich rozhovor.
„Prečo sa k nej tak hrubo správaš? Voná to výborne, ja by som sa nebránil.“
„Poďme. Dáme si niečo v reštaurácii. Už ma unavujú jej rezne.“
„Ako ti môžu nahnýždzať? Milujem jej vyprážané, jedol by som ich každý deň,“ povedal Miroslav.
Čo odpovedala Katka, Eva nepochopila. Hlasy na schodisku slabli, až zmizli.
Zatvorila dvere a vošla do obývačky. Muž sedel pri telke.
„Ján, poďme večerať, kým je všetko teplé.“
„Hm? Poďme.“ Zdvihol sa z gauča a prešiel okolo nej do kuchyne, sadol si za stôl.
„Čo máme dnes?“ opýtal sa stroho.
„Ryžu s reznami, šalát,“ odpovedala Eva a odkryla panvicu.
„Koľkokrát som hovoril, že vyprážané nejem,“ zamrmlal nevrlo.
„Pridala som trochu vody, sú skoro varené.“ Eva stála pri sporáku s pokrievkou v ruke.
„No dobre, daj. Ale naposledy.“
„V našom veku je škoda chudnúť,“ poznamenala Eva, kež pred neho postavila tanier.
„Akože vekom? Mám len päťdesiat sedem. Pre muža je to vek múdrosti a rozkvetu.“ Nabodol si rezno, odhryzol polovicu.
„Čo sa vám dnes stalo, dohodli ste sa? Katka uteká, ty sa tu vystatuješ. Prestaňem variť, uvidíme, ako si zaspievate. Myslíte, že v reštauráciách je chutnejšie?“
„Nevar. Aj tebe by prospelo schudnúť. Skoro sa cez dvere nevojdeš.“ Dojedol rezno a nabodol si druhé.
„Takže podľa teba som tučná? A ja si lámem hlavu, prečo si začal dávať pozor. Kupil si džínsy, koženú bundu, čiapku. Hlavu si oholil, aby si zakryl lysinu. Pre koho sa strojíš? Určite nie pre mňa. Tučná som. Už máš s kým porovnávať?“ spýtala sa s urazkou.
„Nechaj ma pokojne dojesť.“ Nabral ryžu, ale nedonesol ju k ústam, položil späť na tanier. „Daj kečup.“
Eva vybrala z chladničky kečup, prudko ho pred neho postavila a mlčky vyšla z kuchyne. Jej večera ostala nedotknutá.
Zavrela sa v dcérinej izbe, sadla si na posteľ. V očiach jej stáli slzy.
*Variš, staráš sa, a oni… Všetko pre nich robím, a vďaka žiadna. Muž sa odmladzuje, pozerá sa inam. Katka sa na mňa pozerá ako na služku. Dôchodkyňa, tak si myslia, že môžu. Pracovala by som, keby ma nevyhodili. Skúsení zamestnanci už netreba, len mladí. A čo vedia?*
*Vstávam skôr ako všetci, aj keď nepracujem, aby boli raňajky. Celý deň sa motám, ani si neľahnem. Sama som si to zavinila, rozmaznala som ich. Teraz ma majú na krku a užívajú si.*
Slzy jej stekali po líciach. Zahryzla sa do pery a rýchlo si ich utrela.
Vždy si myslela, že majú dobrú rodinu. Nie ideálnu, ale nie horšiu ako iní. Katka študuje, učí sa dobre. Ján nepije, nefajčí, zarába. Doma je útulno, čisto, chutné jedlo. Čo ešte chce?
Pristúpila k zrkadlu na skrini a pozorne sa pozrela. *Áno, pribrala, ale nie je tučná. Vrásky na plných líciach nie sú tak vidieť. Vždy rada jedla. Vari dobre. A im to, ako sa ukázalo, nechýba. Keď som ešte pracovala, upravovala som si vlasy. Teraz si ich len zaviažem do culíka, nech neprekážajú. Je to pohodlnejšie. Čo mám, na podpätkoch a s účesom upratovať? Ale schudnúť by bolo dobré. A vlasy ofarbiť.* Znova sadla na posteľ a zamyslela sa.
Ráno nevstala ako obvykle skôr ako všetci. Zostala ležať, predstierajúc, že spí. *Som na dôchodku, mám právo nebehať za svitanO týždeň neskôr, keď sa Ján vrátil z práce, našiel na stole lístok: “Idem na prechádzku s Pavlom, večera je v chladničke – dobre si ju ohrej.”
