Kľúče na stôl položí. Rýchlo, – Viera stojí vo dverách vlastného bytu s rukami prekríženými na hrudi. Trasie sa od zlosti.
V predsieni, obklopená tromi obrovskými kockovanými taškami, stojí Antónia. Bývalá svokra. V rukách drží duplikát kľúčov, ktoré jej Viera pred troma rokmi, ešte keď bola vydatá za jej syna Igora, nerozvážne dala „pre každý prípad“.
– Ani ma nenapadne, Vierka, – pokojne odpovie Antónia, vyzúva si topánky a starostlivo ich ukladá na policu. – Mám plné právo tu byť. Môj syn do tohto bytu vložil najlepšie roky svojho života. A vôbec, po rozvode sa máš príliš dobre. Treba obnoviť spravodlivosť.
– Akú spravodlivosť? – Viera urobí krok vpred, cíti, ako v nej vrie zlosť. – Igor na túto hypotéku nezaplatil ani euro! Rozviedli sme sa pred dvoma rokmi. Byt kúpili moji rodičia ešte pred naším sobášom, na neho bola zapísaná len časť, ktorej sa sám vzdal výmenou za výživné. Vy tu nie ste nikto.
– Právne možno, – svokra si pred zrkadlom v predsieni upraví účes a kriticky si obzrie Vierinu tvár. – Ale podľa svedomia – Igor zostal s prázdnymi rukami. Prenajíma si izbu v starom byte, ženie sa z brigády na brigádu. A ty? Pozri sa na seba. Zrenovovala si byt, vymenila auto, dcéru si dala do súkromnej škôlky. Odkiaľ máš peniaze, Viera? Určite si bývalému manželovi všetko nevyplatila. Preto som prišla bývať. Budem pomáhať s vnučkou a zároveň kontrolovať výdavky.
– Vnučke je šesť rokov, naposledy ste ju videli na troch narodeninách! – Viera vytiahne telefón. – Teraz volám políciu. Nachádzate sa v cudzom byte bez povolenia.
– Volaj, volaj, – uškrnie sa Antónia, sebavedomo prejde do obývačky a usadí sa na gauč. – Polícii poviem, že som prišla k rodnej vnučke na pozvanie jej otca. Igor to potvrdí. Spravíme škandál na celý dom? Nech sa páči. Nebudeš sa hanbiť pred susedmi? Veď si taká správna, šéfka vo svojej firme.
Viera spustí telefón. Svokra trafila do živého – zapletať sa do škandálov s útočnou starenkou pred susedmi a hlavne pred šesťročnou Lízou, ktorá je teraz u kamarátky, sa jej nechce. Treba konať subtílnejšie, ale nervy už idú s ňou.
– Máte presne tridsať minút na to, aby ste si zbalili svoje kufre a odišli, – odmerane povie Viera. – Alebo dám vymeniť zámky hneď teraz. Majster príde o pol hodiny.
– Nepríde, – Antónia vytiahne z vrecka háčkovanú servítku a položí ju na konferenčný stolík. – Už som sa porozprávala s vašim domovým dôverníkom. Povedala som mu, že som tvoja mama, prišla som na návštevu, a ty chceš vymeniť zámky, lebo máš dočasné zatmenie mysle. Podporil ma. Takže kľudne sadni, Vierka. Čaká nás dlhý rozhovor.
Viera vojde do izby a sadne si do kresla oproti svokre. Ruky sa jej stále trasú, ale v hlave sa jej začína rysovať plán. S touto ženou sa po dobrom nedá dohodnúť, rozumie len reči sily a prospechu.
– Čo vlastne chcete, Antónia? – spýta sa priamo Viera. – Neverím, že ste sa z vašej záhradkárskej osady ťahali s troma taškami len kvôli akejsi mýtickej spravodlivosti.
– Chcem, aby môj syn žil ako človek, – odsekne svokra. – Všetko si mu zobrala.
– Sám všetko prehral na stávkach! – vykríkne Viera, strácajúc trpezlivosť. – Vy dobre viete, prečo sme sa rozviedli. Vyniesol z bytu moje zlaté šperky, založil v zástave počítač a vybral všetky detské peniaze z účtu!
– Ale no tak, nepreháňaj, – mávne rukou starena. – Bol mladý, pomýlil sa. Mala si muža podržať, nie podať návrh na rozvod a výživné. Kvôli tvojmu výživnému ho nezoberú na normálnu prácu, hneď mu zrazia polovicu.
– Má tridsaťdva rokov, aký mladý? – trpko sa uškrnie Viera. – A výživné neplatí už pol roka, dlh má vyše dvetisícštyristo eur. O čom to vlastne rozprávate?
– Práve preto som tu, – Antónia sa nakloní dopredu. – Dohodnime sa. Prepíšeš polovicu tohto bytu späť na Igora. Alebo ho predáš, kúpiš si menší, a rozdiel mu dáš na kúpu bývania. A stiahneš žiadosť o výživné. Na oplátku odídem a viac ťa nebudem obťažovať.
Viera hľadí na bývalú svokru a neverí vlastným ušiam. Drzosť tejto ženy nepozná hraníc.
– Zbláznili ste sa? – spýta sa ticho Viera. – Mám odovzdať podiel na byte človeku, ktorý okradol vlastné dieťa?
– Inak ti spravím veselý život, – pohrozí Antónia. – Nasťahujem sa do malej izby. Budem tu bývať, vodím vnučku do škôlky, rozprávam jej, aká si sebecká matka. Zavolám sociálku, poviem, že dieťa zanedbávaš, pracuješ celé dni. Uvidíme, ako zaspievaš.
Vtom v predsieni zapraskajú dvere. Vracia sa Vierina kamarátka Katka, ktorá priviedla Lízu.
– Mami! – malá Líza vbehne do izby, ale zastaví sa, keď uvidí neznámu staršiu ženu. – A kto je to?
– To je tvoja stará mama Tóna, Lízinka, – presladkým hlasom povie Antónia a roztiahne ruky na objatie. – Prišla som ťa navštíviť.
Líza sa vystrašene pritúli k matke. Katka zhodnotí situáciu, všimne si kockované tašky v chodbe, rýchlo pristúpi k Viere.
– Viera, čo sa tu deje? – spýta sa šeptom kamarátka. – Kto je to?
– Bývalá svokra, – rovnako ticho odpovie Viera. – Prišla ma vyvlastniť. Žiada byt.
Katka sa zamračí a otočí sa k Antónii.
– Žena, ste pri zmysloch? Vypadnite odtiaľto, kým nezavolám políciu.
– A ty si kto, že mi budeš rozkazovať? – odsekne svokra. – Kamarátka? Tak mlč. To sú rodinné záležitosti.
– Líza, choď do svojej izby a hraj sa, prosím, – požiada Viera dcéru. Dievčatko poslušne odbehne.
Viera sa otočí ku Katke:
– Katka, zostaň s ňou, prosím. Musíme sa porozprávať osamote.
Katka prikývne a odíde do detskej izby, pevne za sebou zatvorí dvere.
– Teda vydieranie? – Viera vstane a podíde k oknu. – Myslíte si, že sa zľaknem sociálky alebo vašich škandálov?
– Zľakneš, – sebavedomo vyhlási Antónia. – Si slušná dáma, záleží ti na reputácii. Nepotrebuješ problémy v práci. Ja som dôchodkyňa, nemám čo stratiť. Budem ťa všade nasledovať.
– Dobre, – povie zrazu pokojne Viera. – Urobme to takto. Keď už ste prišli pomáhať a obnovovať spravodlivosť, začneme hneď teraz. Igor mi dlhuje výživné za pol roka. To je dvetisícštyristo eur. Plus dlh za poplatky za byt, ktorý zostal z čias, keď tu býval a neplatil – ďalších šesťsto eur. Spolu tritisíc eur. Vyplatte.
Antónia na sekundu zaváha, ale rýchlo získa späť istotu.
– Ja také peniaze nemám. Som dôchodkyňa.
– A ja nemám voľný byt, – odvráva Viera. – Keď ste prišli zastupovať záujmy svojho syna, plaťte za neho. Alebo ste si mysleli, že si sem sadnete na krk, budete jesť moje jedlo a diktovať podmienky?
– Budem pomáhať v domácnosti! – vykríkne svokra. – Variť, upratovať!
– Nepotrebujem kuchárku, – Viera podíde k taškám v predsieni a kopne do jednej. – Zoberte si veci a odíďte. Dobrovoľne.
– Nie! – Antónia vyskočí z gauča a rozbehne sa k Viere. – Nikam nejdem! Si povinná sa podeliť! Môj syn kvôli tebe trpí!
– Kvôli mne? – Viera sa prudko otočí, oči sa jej zúžia. – Váš syn trpí kvôli svojej lenivosti a hlúposti. A kvôli vám, lebo ste mu celý život nadŕžali a ospravedlňovali každý jeho hnusný skutok. Je to dospelý chlap a vy za neho chodíte vymáhať byty. Nie je vám to smiešne?
– Neopováž sa tak hovoriť o mojom synovi! – starena zdvihne ruku, akoby chcela dať Viere zaucho.
Viera jej chytí ruku vo vzduchu. Jej stisk je železný.
– Ešte raz na mňa vztiahnete ruku v mojom byte, a podám na vás trestné oznámenie za napadnutie, – povie Viera ticho a hrozivo. – A teraz ma počúvajte pozorne, Antónia.
Pustí svokrine zápästie. Starena ťažko dýcha, v očiach sa jej prvýkrát objaví slabý strach.
– Teraz si zoberiete svoje tašky a odídete, – pokračuje Viera. – Ak tu o päť minút budete, volám svojmu právnikovi. Už sme spolu riešili situáciu s Igorovými dlhmi. Má podiel na vašej dedinskej chalupe pri Trnave, ktorú ste na neho prepísali. Tento podiel dáme zablokovať pre dlžné výživné. Predáme ho v dražbe. Chcete to? Aby sa k vám na chalupu nasťahovali cudzí ľudia?
Antónia zbledne.
– Neurobíš to. Igor hovoril, že sa nebudeš zaplietať so súdmi.
– Igor je hlúpy, – odsekne Viera. – Súdil o mne podľa tej Viery, čo plakala do vankúša, kým on prehrával rodinné peniaze. Tá Viera sa skončila pred dvoma rokmi. Teraz stojí pred vami žena, ktorá sama živí dieťa, riadi obchodné oddelenie a vie počítať peniaze. Ak neodídete, zajtra ráno môj právnik podá návrh na zablokovanie Igorovho majetku. A majetok má len jeden – podiel na vašom dome a chalupe.
Svokra strne. Logika Vieriných slov k nej dorazí okamžite. Vydieranie bytom zlyhalo a vyhliadka straty rodinnej chalupy kvôli synovej dlžobe je viac než reálna.
– Si had, Viera, – zasyčí Antónia, ale už bez bývalej istoty.
– Aká som, taká som, – Viera otvorí vchodové dvere. – Čas beží. Päť minút.
Svokra sa rozbehne po predsieni. Celý jej bojový zápal sa vytratil. Začne narýchlo obúvať topánky, motá sa v šnúrkach.
– Igor sa dozvie, aká si mrcha, – mrmle, chytajúc prvú tašku. – Vysúdi ti dieťa.
– Nech skúsi, – Viera na ňu hľadí ľahostajne. – S jeho príjmami a dlhmi. Ani mačku by mu nezverili.
Antónia vytiahne dve tašky na schodisko. Tretiu tašku Viera sama vykopne nohou za dvere.
– Kľúče, – Viera natiahne ruku.
Svokra so zlosťou hodí zväzok kľúčov na zem. S rachotom sa dokotúľajú po dlažbe. Viera ich pokojne zdvihne.
– A už sa tu neukazujte. Nikdy. Lízu neuvidíte, kým Igor nezaplatí celý dlh do posledného centu. A ak začnete strážiť pri škôlke – najmem si ochranku a na vás podám žalobu za prenasledovanie. Rozumeli ste?
Antónia nič neodpovie. Ťažko fučí, snažiac sa naraz uchopiť všetky tri obrovské tašky. Dvere výťahu sa otvoria, vojdúc doň, ešte si niečo nadáva popod nos.
Viera zabuchne dvere a otočí zámok na dva razy. Klesnú jej kolená, oprie sa chrbtom o dvere a pomaly skĺzne na zem. Srdce jej búši.
Z detskej izby vyjde Katka a za ňou nesmelo nakukne Líza.
– Išla? – spýta sa Katka, čupnúc si pred Vieru.
– Išla, – Viera vydýchne a usmeje sa. – Už nepríde. Bála sa o chalupu.
– Mami, prečo stará mama tak kričala? – spýta sa Líza, pristúpiac bližšie a objímajúc matku okolo krku.
Viera objíme dcéru na oplátku, zabárajúc nos do jej jemných vlasov. Všetka zlosť a napätie zmizli, ostal len pocit úľavy a absolútneho víťazstva.
– Všetko je v poriadku, zajačik, – povie ticho Viera, dvíhajúc sa na nohy. – Stará mama si len pomýlila adresu. Už nás nebude obťažovať. Poďme radšej piť čaj s koláčom, čo priniesla Katka.
Katka žmurkne na Vieru a odíde do kuchyne. Život sa vracia do normálneho, pokojného rytmu a žiadne prízraky minulosti už ho nedokážu rozvrátiť.
