„Ty si nikto bez mňa,“ povedal mi muž. O rok neskôr ma žiadal o prácu v mojej kancelárii.
V polotme bytu jeho slová zneli ako rozsudok. Zuzana stála v dvernom otvore a zatínala päsť tak silno, že jej nechty vŕtali do dlaní. Mlčala. Nie zo strachu. Nie. Skôr ako prihltená, ako divák nehody – strašné, ale nedokáže odvrátiť pohľad.
„Čo, nemáš čo povedať?“ Ján sa postavil rovno a hodil na ňu pohŕdavý pohľad. „Desať rokov som ťa ťahal. Desať rokov si sa schovávala za mojím chrbtom. A teraz čo? Myslíš si, že to zvládneš?“
Zuzana naňho pozrela. V jej očiach neboli slzy – len matný odlesk lampy a niečo nové. Niečo, čo Ján v nej nikdy nevidel.
„Už to zvládam,“ povedala ticho.
Zasmial sa. Kedysi jej jeho sebavedomý smiech pripadal príťažlivý. Teraz v ňom cíti
