Čau, počúvaj, chcem ti rozprávať, čo sa udialo so mnou a mojím otcom, keď sme s Luciou boli v tom chaose.
Oci, nemáš nič proti tomu, keby sme si pár mesiacov prišiel na tvoju pohovku? opýtal sa Ján neistým hlasom.
Nemám proti, odvetil stručne Jozef, ktorý žije sám v trojizbovej byte v Bratislave.
Rodičia Jána sa rozviedli asi pred desiatimi rokmi. Matka sa po dvoch rokoch znova vydala a otec zostal sám. Jozef má dosť tvrdý charakter, niekedy až neznášaný, takže ženy v jeho živote nepretrvalo zdržali. S synom však nikdy neodmietol okrem výživného mu kupoval všetko potrebné a zapájal sa do výchovy. Vždy prísny a mužný, bez nadmernej lásky, ale s otcovou starostlivosťou.
Ján sa už od strednej školy snažil o samostatnosť. Po skončení 11. ročníka začal pracovať a hneď odcestoval od mamy, prenajal si izbu v internáte. O pár rokov neskôr sa oženil s Luciou, s ktorou boli kamarátmi už od školy. Chceli si kúpiť byt na hypotéku a spájali si na prvý vklad, keď sa ich prenajímateľ rozhodol byt predať. Museli čakať na uzavretie obchodu, takže Ján pomyslel, že si požičia od otca ten má voľnú trojizbovku. Otec najprv odmietol, čo Ján zaskočilo a už chcel rozhovor ukončiť, ale Jozef povedal:
No, môžete u mňa bývať, len ticho.
Super, vyľahol Ján úľavou.
Vedel, že otec je zamlčavý, miluje ticho a nerád rozpráva. Takže požiadavka na ticho ho nijako nenechala prekvapeného. Lucia to tiež pochopila a pokojne súhlasila. Okrem toho bola v piatom mesiaci tehotenstva a tiež túžila po kľude. Len nevedela, že ticho podľa Jozefa platí len pre neho v jeho dome.
Jozef vstával už o päť ráno, šúchol si papuče a bežal po byte, robil svoje rituály: toaleta, kúpeľňa, kuchyňa, späť na toaletu, potom znova kúpeľňa. V tejto ranné ticho sa ozývalo šúchanie a občas nejaký tupý bum!, keď mu niečo spadlo. K*rbá! kričal. Nevnímalo ho, že ešte niekto spí to bol jeho dom, a ak niekomu nie je, môže odísť, on nikoho neráda pozýva.
Okrem ranných šuškov a búchovania, kontroloval všetko, čo robí jeho syn a snúbenka. Žiadna televízia po deviatke večer ruší ho hluk, nevariť ruší ho vôňa, šetriť vodu a elektrinu nie je z bohatých.
Tak to šlo týždeň, kým Lucia nebola hospitalizovaná. Keď po dvoch dňoch prišiel Jozef s ovocím a povedal:
Drahá, tvojej malej budúcej potrebujeme vitamíny, podal vrecúško.
Ďakujem, Jozef, poďakovala sa Lucia.
Počúvaj lekára, prikývol on a odišiel.
Po prepustení Jozef naďalej vstával o päť, ale snažil sa byť tichší, aby jej neprekážal. Snažil sa prejaviť starostlivosť: volal na raňajky alebo potichu zobral špinavú handru a sám umyl podlahy, aby Lucia mohla odpočívať.
Nový byt si kúpili až po troch mesiacoch. Jozef trval na tom, aby pred nasťahovaním urobili rekonštrukciu. Lucia porodila uprostred rekonštrukcie a museli sa vrátiť do Jozefovej bytu. Jeho manželka a jej rodičia ich po prepustení niekoľkokrát navštívili, ale Jozef vždy dával najavo, že hostí neráda a radšej sa usmieva na vnúčatko. Keď videl svoju malú VIERU, na jeho tvári sa vždy rozjasnilo bol pripravený ochrániť ju pred všetkým.
Každé ráno si Jozef vzal VIERU, aby Lucia po noci mohla trošku dopriať spánok. Naučil sa aj meniť plienky. Keď nastal čas, aby sa všetci nasteli do svojej novej bytky, Jozef so slzou v očiach a prísnym hlasom povedal:
Ste ešte mladí na to, aby ste žili sami s dieťaťom. Zostaňte u mňa, aspoň kým VIERA nebudete mať manželku.
Ján a Lucia sa na seba prekvapene pozerali. Jozef sa obrátil a dodal:
To je len stará sentimentalita, neberte to vážne. Idite sem, vezmite VIERU a zabaliť veci. Stihnete ešte presťahovať sa, vy, kráľovia oblohy.
Mysleli si, že otec len čaká, kedy ich konečne vyhodí, ale takto to dopadlo. Zostali teda u neho, lebo je fajn mať deda, ktorý sa o nich stará. A Jozef, s úsmevom a láskou, rozmaznáva svoje vnúčatko, šťastný, že v jeho živote je najcennejší a najdrahší človek.
