„Neľutuješ?“ spýtal sa Maxim Zuzku, ktorá mu ležala pri srdci.
„Nie. A ty?“ Zuzka zdvihla hlavu a pozrela sa na neho.
„Som šťastný. Vieš, keď si prvýkrát prišla k nám s Evou domov, vedel som, že je to osud. Všetko, čo sa stalo pred tebou, viedlo k nám.“
Zuzka mu jemne položila prst na perá.
„Nespomínajme zlé. Teraz bude všetko dobré…“
**Pred rokom**
Zuzka prestrela stôl sviatčinou obruskou. Priniesla z kuchynky tanieriky, príbory a dve poháre.
„Si si istá, že sme dobre urobili, že sme zostali doma? Medzi ľuďmi by bolo veselšie. Ešte stihneme k Tomášovi,“ povedal Jozef, keď sa Zuzka vrátila do kuchyne.
„Som si istá. Dones to na stôl.“ Podala mu tanier s klobásou a syrom a misku šalátu. „S kamarátmi sa uvidíme zajtra. Sme spolu tri roky a nikdy sme nezostali len my dvaja na Silvestra. Ako privítaš Nový rok, taký ho budeš mať.“
„Takže nás chceš naprogramovať na celý rok samoty?“, vyzváral ju Jozef a zastavil sa v dverách.
„Bolo by to krásne. Škoda, že to nejde,“ povzdychla si.
„Dobre, skúsme to,“ vzdal sa a odišiel.
Zuzka vybrala z chladničky šampanské, ešte jeden šalát a niesla to do obývačky.
„No čo? Myslíš, že je to pekné?“ Jozef ukázal na prestretý stôl. „Môžeme už rozlúčiť starý rok? Lebo zomriem od hladu.“
„Ešte nie. Počkaj päť minút. Musím si obliecť nové šaty a upraviť sa.“ Zamierila do spálne.
„Prečo si obliekaš nové šaty, keď sme doma a bez hostí?“ zamrmlal Jozef a ulomil si plátok salámy.
„Lebo je sviatok!“ zavolala už zo spálne.
„Tá jej umelecká povaha a láska k efektom,“ pomyslel si Jozef a vzal si ďalší kúsok.
Za chvíľu vošla usmiata Zuzka v modrých šatách, s rozpus”Po všetkých trápeniach, ktoré prekonala, Zuzka konečne našla svoje miesto v životě – v náručí Maxima, s Evou po boku a novým životom, ktorý v nej rástol.”
