„Nie si mi nikto!“ — krik pastorkyne bol ostrý ako nôž.
„Nie si mi nikto!“ vykríkla Zuzka a zabuchla dverami tak silno, že zazvonili pohári v kredenci. V dome zavládla mŕtva ticho. Ema si sadla na okraj stoličky a zovrela v rukách hrniek, v ktorom už dávno vychladla čajová zmes.
„Mama, čo sa stalo?“ — pozrela do kuchyne mladšia Katka.
Ema len potichu zavrtela hlavou. V očiach sa jej trblietali slzy.
„Zuzka zase kričala?“
„Triedna učiteľka volala…“ zašepkala žena. „Ale nič, to nie je dôležité…“
Katka sa priblížila a objala matku okolo ramien:
„Mamka, nehnevaj sa. Všetko sa zlepší.“ Napriek tomu, že Katke bolo len trinásť, nosila v sebe zvláštnu zrelosť. Niekto by si mohol myslieť, že je staršia ako svojpätnásťročná Zuzka, jej nevlastná sestra.
Za pol hodiny prišiel z práce Jozef. Domov sa rozlial vôňa večere. Všetci okrem Zuzky sadli za stôl.
„Kde je ona?“ spýtal sa, pozerajúc sa na prázdnu stoličku.
„Je nahnevaná,“ odpovedala Katka, opatrne miešajúc polievku.
Jozef sa pozrel na manželku. Ta vinným pohľadom sklopila oči.
„Triedna volala. Zuzka prepadá zo všetkých predmetov. Snažila som sa s ňou rozprávať…“ Ema odmlčala, zápas so slzami bol prehratý.
Jozef vstal a zamieril k izbe dcéry. Zaklopal.
„Nevchádzaj!“ ozvalo sa zvnútra.
„Som sám. Môžem?“
Dvere sa mierne pootvorili a Zuzka, presvedčená, že za ním nikto nie je, neochotne vpustila otca dnu.
„Čo je tu za chaos?“ pozrel sa na rozhádzané veci a prázdnu krabicu od cestovín.
„Ema zase…“ začala dievčina, no otec ju prerušil:
„Sám som volal pani Márii. Naozaj ti to nejde v škole. Čo sa deje, Zuzka?“
Mlčala. Zápasila s učeniami, tlačila učebnice do tašky.
„Nežiadam, aby si Emu milovala, ale aspoň by si ju mohla rešpektovať. Každý deň ju raníš.“
„A ona mňa nie? Vodil si ju s Katkou do obchoďáka, ja som bola sama doma!“
„Zabudla si, že som ťa potrestal za útiek v noci za kamarátkou?“
„Samozrejme! Ja som zlá a Katka je svätá!“
„Prestaň!“ Jozefov hlas nabral ostrý tón. „Začínaš preháňať!“
Vyšiel bez odpovede. V kuchyni Ema sedela so zovretými dlaňami. Slová uviazli v krku. Ale keď sa pozrela na manžela, nič nepovedala. Až po chvíli vykoktala:
„Už neviem, ako ďalej. Zuzka ma odmieta, žiarli na teba. Snažila som sa, naozaj… ale nikdy som sa nestala jej blízkou.“
„Viem, milá,“ Jozef ju objal. „Ale čo máme robiť?“
„Musíme sa odsťahovať. Dočasne,“ s námahou vyriekla Ema.
„Čo?!“ odholil sa. „Myslíš to vážne?“
„Možno, keď bude vedieť, že si len s ňou, niečo sa v nej zmení…“
Zuzka počula každé slovo, skrčená za dverami. V jej srdci zažiarila nádej. „Otec bude zase žiť len so mnou.“
Ráno Jozef oznámil dcére, že sa sťahujú späť do starého bytu. Katka rozplakala. Vbehla do izby Zuzky a vykríkla:
„Ty nenávidíš moju mamu a berieš mi otca!“ a vybehla, zabuchajúc dverami.
Zuzka nečakala, že to dopadne takto. Najprv sa tešila, až kým nezistila, aké ťažké je žiť bez Eminej lásky. Nikto nevaril. Nikto nepomáhal s úlohami. Otec bol v práci a ona musela variť cestoviny a prať ponožky. Stal sa prísnym, netrpezlivým. Nie ako Ema, ktorá jemne vysvetľovala, aj keď jej kričala do tváre.
Blížili sa jej meniny. Zuzka sa rozhodla upiecť tortu. Našla recept, vymiešala cesto… ale nedávala pozor. Keks spálila. Keď sa otec vrátil, našiel dcéru plačúcu nad spáleným korpusom.
„Ocko… vráťme sa domov,“ zašepkala, schovávajúc tvár do jeho ramena. „Prepáč mi. Milujem ťa… a Emu… a Katku…“
„Aj ja ťa milujem, zlatko. Ale vrátiť sa… to nie je také ľahké. Zranili sme ich. Najprv sa musíme opýtať, či nás prijmú späť.“
Zuzka mlčala. Bolo jej hanba. Veľmi hanba.
„Musíš pochopiť,“ povedal Jozef, „Ema ti nemusí byť matkou, ale zaslúži si rešpekt. A ešte… musíš sa ospravedlniť.“
Celú noc Zuzka nemohla zaspať. Prvý raz po dlhom čase necítila hnev. Cítila len hanbu a bolesť. Ráno požiadala otca, aby ju odviezol za Emou a Katkou.
Ospravedlnila sa. Úprimne. So slzami. Emi. Katke. A o pár dní po prvý raz v živote šepkla: „Mami… prepáč mi.“
A nikto nevedel, ktorá z nich v tú chvíľu plakala viac.
