„Príbuzní hladujú, a ty kupuješ byty!“ kričala matka.
„Zuzke a Katke dám po dvojizbáku, a Tomášovi trojizbák. Sľúbil, že sa o nás na stáročie postará,“ povedal Jozef Štefanovič, hľadiac z okna, kde jemne padal sneh.
Katarína Michalovná mlčky prikývla, listujúc starý fotoalbum. Zo žltnúcich fotiek sa na ňu usmievali deti: Zuzanka s mašličkami, Tomáš v potrhaných džínsach a malá Katka, celá od piesku na ihrisku.
Jozef prišiel, sadol si vedľa nej a položil dlaň na jej ruku: „Je to spravodlivé. Podľa svedomia.“
Netušili, že to bude ich posledný rozhovor. O týždeň Jozef Štefanovič v spánku pokojne zomrel. Proste sa už neprebudil.
Zuzka sa o otcovej smrti dozvedela, keď ponáhľala do práce. Matka volala so slzami v hlase:
„Zuzanka… Otecko už nie je…“
Všetko akoby sa zastavilo. Akože nie je? Veď nedávno oslavovali jeho meniny…
Na pohrebe Zuzka držala pohromade. Pomáhala matke, objíma Katku, snažila sa priniesť rozum Tomášovi, ktorý sa potácal s prázdnym pohľadom. Po pohrebe si všetko vzala na seba – nákupy, účty, návštevy matky.
„Tomáš, už dosť váľania! Máš dvadsaťpäť!“ nevydržala Zuzka.
„Nechaj ma. Neuč ma, ako žiť,“ mrmlal brat.
„Mama žije z jednej penzie! Katka študuje. A ty?“
„To je moja vec,“ odvrkol a otočil sa k stene.
Matka mlčala. Pre ňu bol Tomáš stále „chlapcom“.
Pol roka neskôr Katarína Michalovná nečakane zavolala Zuzku na rozhovor.
„Tomáš má problémy… Zapáčil sa do dlhov. Rozhodla som sa predať byty… oba.“
„Aké byty?! Otec ich pre nás s Katkou šetril!“
„A čo? Sú na mňa zapísané. Vy sa vydáte, muži vám pomôžu. Tomáš sa čoskoro žení.“
„Mama… myslíš to vážne?“
„Rozhodnutie je konečné,“ odsekla matka.
Zuzka odišla do ničoho. Dážď, kaluže, lístia… Sadla si na lavičku. Kamarátka Martina ju na čas prichýlila. Zuzka žila medzi krabicami, zbierať doklady na hypotéku, počúvajúc, ako susedovi škrabú mačky alebo ako o tri ráno vrie výťah.
Medzým matka volala:
„Tomáš je bez práce. Nemajú čo jest. Pomôž.“
„Ja nemôžem! Mám hypotéku, mami!“
„Kupuješ byty, a príbuzní hladujú?!“ kričala matka.
Raz prišla Katka. S plačom.
„Mama chce, aby som prestala študovať a šla do práce. Nemôžem takto.“
„Presťahuj sa ku mne,“ povedala Zuzka.
Zobrali si garsonku. Katka dostudovala. Neskôr sa vydala. Muž z dobrej rodiny. Žijú spolu, šťastní.
Matka na svadbu neprišla.
Potom znovu začali telefóny:
„Tomáš čaká bábätko. Je im ťažko. Penziu mu dám, môžem sa presťahovať k tebe?“
„Nie, mami. Do toto sa už neplatím.“
„Takže matku na ulicu?!“ kričala.
Zuzka zmenila číslo. Nové dala len Katke.
Mesiace plynuli. Zuzka vybavila hypotéku, priviezla si ryšavú mačku. Život sa upokojil. Katka volala, chodila na návštevy. Potom novinka:
„Som tehotná!“
Čoskoro sa narodila chlapec – pomenovali ho Jozef, po otcovi.
Raz Zuzka dostala list. Rukopis – matkin.
„Odpusť mi… Mýlila som sa. Vajo pracuje. Mám vnučku. A mala si pravdu. Všetky deti treba milovať rovnako.“
Zuzka si utrela slzy. Potom sa posadila ku stolu.
„Odpíšem jej,“ povedala Katke. „Nech vie, že nenávidieť nebudem.“
