Jana mala plán. Jednoduchý ako detská rozprávka: dovolenka s manželom pri mori. Martin sľúbil — tento rok určite ideme. Lístky kupené, hotel rezervovaný, kufre takmer zložené…
„Janko, prepáč,“ Martin hľadel do telefónu bez toho, aby zdvihol oči. „V práci je totálny chaos. Všetko sa ruší.“
Srdce ju bodlo. Ale nie prekvapenie — skôr známe sklamanie. Za roky manželstva si Jana zvykla: Martinove plány sú dôležitejšie ako tie jej.
„Nič,“ prehltla urazu. „Aspoň si oddýchnem doma. Prečítam si knihu, posedím na balkóne.“
Prvýkrát za veľa rokov — ticho v dome! Káva bez návalu, obľúbený detektívny román, západ slnka z balkóna. Zdalo sa, že osud jej daruje chvíľu pokoja.
Ale osud, zdá sa, miluje čierny humor.
„Mama volala,“ Martin bol spokojný. „Zrušila si lázne. Načo utrácať, keď si ty doma a voľná? A so mnou sa tiež stretne.“
Zuzana Petrovna. Žena s oceľovou vôľou a presvedčením, že celý svet jej musí slúžiť.
„Mesiac?“ Janin hlas sa zachvel.
„No jasne! To je super, nie?“ Martin sa usmieval ako dieťa, ktoré dostalo zmrzlinu.
A Jana zrazu videla svoju dovolenku: dni v kuchyni, nekonečné „prines-podaj“, veliteľský hlas svokry a nulové právo na vlastný názov vo vlastnom dome.
„Samozrejme, super,“ prikývla.
O tri dni neskôr Zuzana Petrovna vtrhla do ich bytu ako tank do okupovaného mesta.
„Janka, prečo nemáte cukor v tejto poháre?“ prvé slová po „ahoj“.
„Mama, posaď sa, odpočin si,“ Martin sa okolo nej motal.
A Jana pochopila: jej dovolenka sa zmení na mesiac práce ako osobnej kuchárky.
„Budeš variť kapustnicu?“ Zuzana Petrovna sa usadila v kresle ako na tróne. „Len nie príliš kyslú. A mäso musí byť dobre uvarené.“
Jana mlčane odišla do kuchyne.
Nové pravidlá
Zuzana Petrovna sa zabývala v dome ako generál na dobytom území. Večer prvého dňa bolo jasné: Janin oddych je definitívne zrušený.
„Janka, kde máte normálne hrncovce?“ svokra hrabala v šuflíkoch. „Tieto sú nejaké malé. A vôbec, prečo nie sú korenia podľa abecedy?“
Jana mlčane prestavovala poháre. Vo vlastnej kuchyni sa zrazu cítila ako hosť.
„Mama, netráp sa,“ Martin čítal noviny. „Janka všetko spraví.“
Áno, samozrejme. Janka všetko spraví. Ako vždy.
Koniec týždňa a Janin denný režim vyzeral takto: vstávanie o siedmej, raňajky pre svokru podľa špeciálneho menu (nie tučné, nie slané, nie pikantné), upratovanie, varenie obedu, desiata, večera, umývanie riadu. A tak dookola.
„Si nejaká unavená,“ poznamenal Martin. „Možno by si mala brať vitamíny?“
Vitamíny? Nepotrebovala vitamín C, ale vitamín „Vlastný život“.
Balkón — posledná bašta
Jediným útočiskom bol balkón. Tu mohla Jana len tak dýchať. Pozerať sa na nebo. Rozmýšľať.
„Janka!“ hlas svokry prerušil ticho. „Kde si? Potrebujem čaj!“
„Idem!“ automaticky odpovedala Jana.
Ale nohy sa nehýbali. V hlave sa jej točila jedna myšlienka: „Čo keď nepôjdem?“
Myšlienka bola taká drzá, že až zamrzlo.
„Janka! Nečuješ?“
„Čujem,“ potichu povedala Jana prázdnym balkónom. „Veľmi dobre čujem.“
A predsa šla uvariť čaj.
Bod varu
„Jana,“ Zuzana Petrovna sedela v obývačke ako sudca na súdnom pojednávaní. „Si nejaká odťatá. Stále utekáš na balkón. Nevieš sa správať k rodine.“
K rodine? Jana sa zakuckala.
„Myslela som, že si prišla oddýchnuť,“ pokračovala svokra, „ale ako keby som ostala v kuchyni. Var, upratuj, poslúž.“
Jana stála s handrou v rukách a cítila, ako sa jej svet prevracia. Ona je v kuchyni? Ona varí a upratuje? A kto je potom Jana?
„Prepáčte,“ jej hlas znel prekvapivo pokojne. „Ale varím a upratujem tu ja. Každý deň. Už dva týždne.“
„Janka!“ ohradil sa Martin. „Čo to hovoríš? Mama je hosť!“
Hosť. Ktorá velí v cudzom dome dva týždne. Ktorá z gazdinA keď sa Zuzana Petrovna o týždeň neskôr pokúsila znovu nastoliť svoje poriadky, Jana sa len usmiala, podala jej utierku a povedala: “Dnes večeru varí Martin, ja idem do kina.”
